Zamatový plášť

„Zajtra vás čaká veľký deň. Usilovne ste pracovali a zdokonaľovali ste sa. Každému z vás pribudlo dvadsať dobrých bodov. Viem, že také body nemáme, ale hovorím vám to preto, aby ste rozumeli, že vás chválim. Dúfam, že budete dobre reprezentovať náš detský domov, kde sa o vás staráme a sme jedna rodina. Dobre sa vyspite. A v autobuse žiadne somariny.“

Cestovali sme autobusom, ktorý riadil náš domovácky ujo šofér. V autobuse sme si ešte opakovali texty, Kudláčková rozdávala mandarínky a dobré rady a všetci sme mali výbornú náladu. „Vierka, nevystrkuj bradu, nezabudni! Ivanka, ty si kontroluj hlasivky. Nespievaj nosom. Nespúšťajte zo mňa oči, všetko vám ukážem, ako vždy. Jaruška, ty sa nenadychuj ako pred skokom do diaľky, prosím ťa! Mysli na to, nádych do brucha. Komu uvidím dvíhať plecia, dostane mojou paličkou.“

Najviac nás tešilo, že sme opäť boli vypýtaní zo školy a tiež: Kudláčková nemala paličku. Sme zbor, nie filharmónia. Nad budovou v hlavnom meste, kde sa to všetko malo odohrávať, sa vznášali čierne oblaky. „Bude snežiť,“ podotkol Matraj, a pokračoval, že to vie aj preto, lebo ho „bolia jazvy.“ Začula som to jasne, a hneď ma to zaujalo, aké môže mať ujo vychovávateľ Matraj jazvy a prečo ho bolia, keď má snežiť? Dorazili sme medzi prvými, pridelili nám našu šatňu a aj veľkú plochú škatuľu plnú obložených chlebíčkov. Kudláčková bola múdra a vôbec nič nám nezakazovala, povedala, nech si dá kto chce a všetci chceli a všetci si aj dali. Mali sme prísť na rad o jedenástej, tak sme riadne napráskaní čakali, kedy nás zavolajú. Vyšla som zo šatne, aby som nakukla spoza opony a cítila som, že za mnou opatrne našľapuje Ondrej. My sme mali bordové šaty, ale jemu, pretože spieval sólo a zároveň bol jediný chlapec, dali ušiť krásny zamatový plášť.

Hľadisko bolo obrovské a plné. O osem minút sme mali byť na rade. Ondrej zmizol.

„Stál za mnou, bolo to len pred malou chvíľou,“ usilovala som sa prekričať pridusené otázky, Kudláčkovej sa úplne rozmazala očná linka a triasli sa jej ruky.

„Nasleduje spevácky zbor pri Detskom domove Bájne, pod vedením zbormajsterky Jany Kudláčkovej!“ počuli sme spoza opony. Pchali sme sa dopredu, ale akési cudzie ruky nás rýchlo hnali naspäť, do tej tmy, a nech nikomu nevytŕča ani špička topánky! Stratili sme jedno dieťa a nemohli sme vyjsť na javisko. Kudláčková ma poslala po Matraja, sedel v prvom rade. Zbadal moju vyplašenú tvár na okraji javiska.

„Ondro zmizol!“

Sláva a bolesť patria k sebe, Matraja pichlo pri srdci, ale nie obrazne, naozaj ho vraj zabolelo za hrudnou kosťou, z hľadiska vybehol na pódium a odtiaľ dozadu. Kráčal špalierom našich detí a rôznych cudzích detí a vôbec ľudí, v rozopnutom saku mieril dlhými krokmi rovno ku záchodom ako rozzúrený býk. Na konci chodby vtrhol do priestoru, kde boli toalety, očami prebehol kabínky a jedna bola zatvorená.

„Ondrej!“ Matraj chytil kľučku. Ondrej sa zamkol zvnútra.

„Poď von! Už aj otvor, lebo ťa zahluším!“

„Nie,“ ozval sa Ondrejov hlas.

Matraj kľučkou mocne zalomcoval. Ondrej sa z druhej strany asi snažil pritlačiť, dvere neboli nijako mimoriadne pevné a bolo mu jasné, že povolia raz dva. Nahrnuli sme sa do miestnosti, Kudláčková v čiernych lodičkách pricupkala k miestu, za ktorým cítila to malé vystrašené srdce a rozochveným hlasom sa opýtala: „Ondrík, bolí ťa bruško? Je ti niečo?“

„Čo by mu bolo!“ zreval Matraj, „Vypadni odtiaľ okamžite, ty zasran. Kto sa bude s tebou srať? Všetci na teba čakajú! Poď von!“

„Ondrík, môžeš zostať tu na záchode, len mi nejako podaj tvoj kráľovský plášť,“ Kudláčková nám predvádzala svoju, dosiaľ neznámu tvár.

„Všetci teraz odídu a ty mi ho podáš, dobre?“ kvočala pri dverách a rozprávala čo najbližšie ku kľúčovej dierke.

„Ja ti to tak spočítam, že ťa ešte len rozbolí bruško!“ zahučal Matraj a Kudláčková sa definitívne rozplakala.

„Podám vám plášť,“ povedal Ondrej. Začuli sme otočenie kľúčom, z medzierky sa vystrčila ruka s plášťom, Matraj priskočil, no zavadzala mu Kudláčková, plášť dopadol na zem a dvere sa zatvorili. Nevyhrali sme, ba nezískali sme ani umiestnenie. Ondrejov part v skladbe Glorious od Davida Archuletu spievala Vierka a vystrkovala pritom bradu. Zamatový plášť sa jej zošmykol, pokračovala v speve a nechala ho na zemi.

Matraj bol presvedčený, že naše fiasko bola Ondrejova chyba, ale ja si myslím, že nie. Boli tam lepšie zbory, lepšie aj keby bol Ondrej spieval. Možno by zabudol slová, alebo by dýchal do ramien. Počas vystúpenia sme periférne vnímali Matraja v zákulisí, stál tam s rukou na brade a druhou zaťatou v päsť. Neskrýval zúrivosť. Keď sme po vystúpení vošli do šatne, Ondrej tam sedel, oblečený aj obutý, jedol chlebíček a len čo dorazila aj Kudláčková, postavil sa, pretože čakal, že mu dá facku, alebo bude kričať a vtedy treba stáť, vošiel aj Matraj a Ondrej si bol už úplne istý, čo bude nasledovať a vlastne sa celý čas na záchode pripravoval na túto chvíľu a vedel, že ju zvládne. Pred naším predstavením ho vraj opantala taká hrôza, že sa mu podlomili kolená. Ukryl sa na záchode, len tam sedel, čakal a plakal.

V autobuse cestou domov sme sa dohodli, že pani riaditeľke nič nepovieme. Jednoducho sme nevyhrali. „Nejde o to, že sme nedostali cenu. On vás obetoval, zasran krpatý. Mohol povedať, že nevystúpi a už by sme to v pokoji boli vyriešili. Takto čo?“

Matraj stále penil, sedeli s Kudláčkovou vpredu, ja s Evičkou rovno za nimi.

Ondrej sa kolísal v druhej polovici autobusu a bol zvláštne pokojný. Keby sa boli dospelí zamysleli nad tým, čo sa naozaj stalo, uvedomili by si, že sa nestalo vôbec nič zlé, že svetlo tak či tak vždy prevládne nad temnotou a my sme mali výlet, jedli sme chlebíčky a pili malinovky. Po príchode domov sa nezvalíme do postelí, ktoré nám kúpili rodičia a nevtrhneme do kuchyne, aby sme sa napili vody priamo z točky, nenecháme topánky rozvalené v chodbe ani si nepustíme televízor, lebo my sme deti, ktoré žijú organizovane, sme kurčatá v klietkach, ubytované po šiestich. Niet kam ujsť. Tak sme si aspoň dopriali trochu sveta a nebolo to zadarmo.

Matraj si zapálil, fajčil priamo pred nami a navyše v autobuse, jemu nikto nič nevyčítal, potom už bolo všetko lepšie a lepšie a večer sme všetci dostali po dvadsať dobrých bodov, aj keď sme také body oficiálne nemali.