Za Vladimírom Bokesom (1946–2024)

Bol neprehliadnuteľnou postavou na našej scéne klasickej hudby, skladateľom,

ktorý reprezentoval avantgardnú vetvu vytýčenú menami ako Anton Webern či Pierre Boulez. Avantgarda však nebola jediným okruhom jeho záujmu; tomu sa tešil aj odkaz domácich skladateľov a priniesol plody v podobe rekonštrukcie pôvodnej verzie Suchoňovej Krútňavy či orchestrácie klavírnej Sonáty b mol Jána Levoslava Bellu. Bol tiež rešpektovaným pedagógom na bratislavskej VŠMU, kde odchoval rad skladateľov a pedagógov, aktívnych v súčasnosti. Prinášame osobné spomienky na prof. Vladimíra Bokesa z pera troch z nich, Lukáša Borzíka Mariána Lejavu a Ivana Buffu.

Odchod profesora Vladimíra Bokesa do Večnosti je pre mňa symbolicky spätý so zánikom dôležitej historickej éry hudobného a kompozičného vývoja na Slovensku, v ktorom mala klasická i súčasná vážna hudba svoje dôležité miesto a váhu. Éry, počas ktorej sa mnohí jednotlivci špecifickými prostriedkami usilovali o skutočnú rýdzosť, technickú kvalitu a metafyzickú hodnovernosť každého hudobného diela akoby nanovo.

Neľahké životné okolnosti, ktoré profesora Vladimíra Bokesa zasiahli už ako mladého človeka, neskôr rôzne politické a spoločenské peripetie, výrazne transformovali jeho myslenie a občianske postoje. Zároveň ho sformovali aj ako skladateľa a pedagóga. To prispelo k tomu, že jeho pedagogická a kompozičná činnosť, jeho originálny spôsob práce na opusoch, ktoré vznikali v časoch, keď som bol jeho študentom, ma naučili postupne porozumieť všetkému podstatnému, čo je na pochopenie a vedomé uchopenie procesov vzniku diela nevyhnutné. Spätne si uvedomujem, akú dôležitú rolu zohralo aj tajomstvo blízkeho vzťahu žiak – učiteľ, ktorým vytvoril medzi nami pevné puto a vryl do môjho vnútra nezmazateľnú stopu lásky k hudobnej kompozícii.

S profesorom Bokesom som mal možnosť zažiť mnohé plodné stretnutia. Diskusie o slovenskej a svetovej hudbe, o význame novej tvorby v kontexte doby, úprimné rozhovory o poslaní skladateľa v súčasnej spoločnosti, ale aj o hlbinách ľudského života, ktoré sú prameňom na plné rozvinutie umeleckého snaženia každého tvorcu.

Ak má mladý človek skutočne preniknúť do podstaty skladateľského remesla, potrebuje zažiť a navnímať skúsenejšieho kolegu pri práci. Nestačí o tvorbe a kreativite hovoriť. Treba ju zakúsiť. Vidieť, ako sa nové dielo rodí. Mať niekoho po boku, keď sa rodia prvé rané opusy. Musí to byť niekto, kto je nielen rešpektovaný, ale aj sám rešpektuje individuálnu tvorivú cestu mladšieho kolegu. Niekoho, kto vie umne a s nadhľadom nasmerovať kompozičné východiská von z „bludiska“ neohraničených možností stáročiami nahromadených kompozičných techník, ktoré samy osebe nestačia na „prebudenie“ skladateľa. Mal som to šťastie, že som práve v profesorovi Bokesovi dostal, našiel a rozpoznal múdreho, pravdivého a dobroprajného človeka s veľkou erudíciou.

Profesor Vladimír Bokes pomohol tiež vytvoriť priestor a možnosti na prezentovanie tvorby nastupujúcim skladateľským generáciám nielen na pôde VŠMU, ale tiež na festivaloch, akými sú Nová slovenská hudba a Melos Étos. Spätne vnímam, ako aj mňa osobne pomaly a nenápadne začlenil do „skladateľského cechu“, keď mi postupne zveroval rôzne úlohy, ktoré ma ako mladého človeka nasmerovali k spoluzodpovednosti a zakorenili vo mne úctu a rešpekt k širšiemu spoločenstvu ľudí z nášho hudobného prostredia.

Naše prvé stretnutie sa odohralo v roku 2003, keď ste mali 57 rokov. Ako to bolo dobrým a pekným zvykom, prebehlo u Vás doma, v dôvernom a inšpiratívnom ovzduší, ktoré ste vytvárali spoločne s Vašou milou pani manželkou Klárou. Váš byt na Svoradovej ulici, paralelnej so Zochovou a Zámockou, len na skok od Vysokej školy múzických umení, a neskôr byt na Björnsonovej ulici, na mňa vždy dýchali pokojom, duchovnou atmosférou a svojskou krásou. Svoj podiel na tom mali určite aj podnetné knihy, zaujímavé partitúry, stohy popísaného aj nepopísaného notového papiera, moderné obrazy od priateľov-výtvarníkov, rodinné fotografie, neodmysliteľné klavírne krídlo uprostred obývacej izby či staré pianíno v malej izbičke, kde prebiehali hodiny kompozície, a tiež Vaša tvorivá činnosť, ktorá ma, ako inak, zaujímala azda najviac zo všetkého.

Ďakujem Vám, milý pán profesor, že ste ma nevtieravo sprevádzali na mojej ceste k slobodnému umeleckému uvažovaniu a kreativite. Podržali ste ma neraz aj ľudsky. Ostávate pre mňa nenahraditeľným. Čas, ktorý som mohol stráviť vo Vašej prítomnosti, ostal v okamihu Vašej smrti posvätený a premenený. Paradoxne sme k sebe opäť o krok bližšie. Váš hlas mi už nezaznie v ušiach, no spomienka naň mi stále rozochvieva srdce a bude mi posilou do všetkých dní, ktoré mám ešte pred sebou.

LUKÁŠ BORZÍK

Veľkí ľudia sú zväčša nenápadní, stojaci v úzadí, nepotrebujúci obdiv, chvály, červené koberce. Napriek tomu sa stanú súčasťou našich životov, pokiaľ máme šťastie ich stretnúť, spoznať sa s nimi, byť v ich blízkosti. Ich veľkosť nás naplní, ich osobnosť zanechá odtlačok, hlbokú stopu. Aj bez toho, že by sme cielene vyhľadávali kontakt s nimi, sme v neustálom duchovnom spojení. Máme pocit, že je to sila ich prítomnosti, hoci od nás fyzicky vzdialená, vždy prítomná v každom okamihu nášho bytia. Pokiaľ pomoc potrebujeme, často stačia spomienky na situácie, keď sme ich oslovovali s prosbou o ňu a oni nás naučili na nej riešiť partikulárne problémy, situácie či len jednoduché otázky, pre niekoho možno banálne. Vypestovali v nás kúsok ich vedomia, stali sa súčasťou nášho vlastného bytia, a takto prestupujú generácie, porážajú neúprosnosť času.

Preto je pre mňa situácia dnešného skorého rána absurdná. Píšem o svojom pedagógovi, prof. Vladimírovi Bokesovi pár riadkov, lebo sa vybral na púť, kam sa časom vyberieme všetci, no v tomto okamihu sa za ním zatiaľ nedostaneme. Nezdvihne ani telefón, aby vypočul naše trápenia nad takým či onakým, hudobným či ľudským, problémom. Alebo aby sa potešil našim zvestiam o úspechoch z poslednej premiéry či uvedenia nášho diela. Absurdná pre to, lebo jeho obraz a zvuk jeho hlasu sa stali mojou súčasťou za tých krásnych desať rokov v jeho triede. V mysli mi vyvstáva množstvo situácií, anekdot, praktických rád, príkladov, osobných zážitkov, poučení alebo tých magických chvíľ rozjímania nad myšlienkou, ktorú sformuloval a ktorou nás inšpiroval myslieť, tvoriť, pýtať sa, pozorovať a tešiť sa zo zázraku menom Hudba.

Absurdná preto, lebo mám pocit, že je stále TU. A stále je TU pre mnohých z nás, ktorí sme ho poznali, ktorých silno zasiahol svojou ochotou i láskavosťou a ktorým pomohol k štartu do profesionálneho umeleckého života.

Jeho miesto v dejinách slovenskej hudby je neodškriepiteľné, je už súčasťou jej panteónu. Jeho hudba, za ktorej právo na existenciu „bojoval“ celý život, je TU a navždy bude. Našou úlohou je niesť jej posolstvo ďalej a naučiť ľudí počuť v nej krásu, ktorá je v nej zakódovaná. Krásu slobodného ducha, ktorý nám ju zniesol z kozmických sfér.

Pán profesor, ďakujem za všetko! A pokračujem!

MARIÁN LEJAVA

K môjmu prvému stretnutiu s prof. Bokesom došlo ešte na sklonku 90. rokov na pôde košického konzervatória. Okrem individuálnych konzultácií zaznelo v rámci prednášky o jeho tvorbe aj niekoľko zvukových ukážok. Prekvapila ma priamočiarosť a zrozumiteľnosť jeho hudby, ako aj pozitívna energia, ktorú vyžarovali jeho usmievavé oči. O čosi neskôr som sa už ocitol v jeho kompozičnej triede, v ktorej som sa aj naďalej cítil byť súčasťou „rodinného kruhu“, pretože prof. Bokes bol v dlhoročnom priateľskom vzťahu s mojím prvým učiteľom kompozície Jozefom Podprockým. S tým súvisela aj rovnaká kvalita „ochranných krídel“, ktoré od tohto momentu bdeli nad ďalšími mojimi krokmi.

Začal som sa intenzívne zaujímať o jeho tvorbu, z čoho postupne rezultovalo naštudovanie dvoch desiatok jeho diel (webernovské juvenílie z konzervatoriálnych čias nevynímajúc). Myslím si, že prof. Bokes mal s každým človekom jedinečný vzťah. Disponoval stručným vyjadrovacím jazykom a celkom osobitým humorom. Bol zároveň priamym a úprimným človekom, čo nemuselo každému vyhovovať. Vďaka dôslednej organizovanosti zvládal svoje povinnosti s ľahkosťou a šarmom. Fungoval na zvláštnej mentálnej báze. Keď som sa s ním potreboval porozprávať, nemusel som mu zavolať. Jednoducho sme sa „náhodne“ stretli na ulici.

Pamätám si aj na jeho pianíno, hrajúce všetkými orchestrálnymi farbami. Svojich študentov mal mimoriadne rád a pre každého z nich mal pripravenú osobitnú stratégiu. Popritom však podporoval aj študentov svojich kolegov, ktorým sa snažil otvárať dvere do zahraničia. Vďaka tomu, že býval blízko školy, mohol som ho navštíviť prakticky kedykoľvek, takmer bez ohlásenia. Jeho komentár zahŕňal zväčša niekoľko slov, ktoré boli nielen funkčné v danom momente, ale aj dobre zapamätateľné, takže som z nich dokázal čerpať dlhšie obdobie. Vedel dobre odhadnúť, čo v ktorom momente skladba, resp. jeho študent, vo svojom individuálnom vývoji potreboval, vďaka čomu sa mu podarilo vychovať silnú skladateľskú generáciu.

Rovnako rád mal aj katedru skladby a dirigovania, ktorú sa snažil viesť a rozvíjať kreatívne a rozvážne. Ako jej šéf bol k svojim kolegom vždy ústretový a ochotný kedykoľvek pomôcť. Ako skladateľ bol však pomerne skromný, hoci na niektoré zo svojich diel bol skutočne hrdý. Postrádal dobrého, technicky aj muzikantsky disponovaného interpreta, ktorý by s nadhľadom a architektonicky presvedčivo dokázal stvárniť jeho siahodlhé seriálne aleatorické reťaze a celkovú prehustenú textúru. Bokesov radikálny tvorivý odkaz bude mať v rámci slovenskej hudby celkom špecifickú pozíciu. Jeho symfónie, sláčikové kvartetá, vokálno-inštrumentálne diela, ako aj ansámblová a klavírna hudba premosťujú tvorivé 60. roky s multižánrovo členitou, experimentálnou, slobodne tvoriacou súčasnou scénou.

Je zvláštne, ako náhle a nečakane nás trojica spolužiakov (J. Podprocký, H. Domanský, V. Bokes), spoločne s ich rovesníčkou Vierou Janárčekovou, počas posledných štyroch rokov postupne opustila. Odchodom posledného z nich sa symbolicky a definitívne uzatvára úspešný príbeh slovenskej hudobnej avantgardy.

IVAN BUFFA