Za Igorom Wasserbergerom

Odchod Igora Wasserbergera predstavuje pre slovenskú muzikológiu a jazzovú komunitu stratu osobnosti, ktorá svojou prácou zásadným spôsobom formovala poznanie dejín jazzu i populárnej hudby na Slovensku. Bol nielen hudobným teoretikom, publicistom, pedagógom, dramaturgom a v začiatkoch jazzového nadšenia aj saxofonistom, ale predovšetkým vedcom, ktorý ako prvý systematicky vytvoril teoretické základy slovenskej jazzovej muzikológie. Jeho celoživotné dielo sa stalo neodmysliteľnou súčasťou odbornej reflexie jazzu a dodnes predstavuje jeden zo základných pilierov v tejto hudobnej oblasti.

V čase, keď bol jazz v bývalom Československu vnímaný s ideologickými predsudkami a prístup k zahraničným informáciám bol značne obmedzený, predstavovali Wasserbergerove práce jeden z mála spoľahlivých zdrojov informácií o svetovom jazzovom dianí. Pre celé generácie hudobníkov, študentov i odborníkov boli jeho publikácie prvým systematickým sprievodcom dejinami, osobnosťami a estetickými princípmi jazzu.

Už Jazzový slovník (1966), ktorý vznikol v spolupráci s jeho autorským tímom (Antonín Matzner, Stanislav Titzl a ď.) znamenal priekopnícky čin. Nasledovali publikácie Hrá jazz (1968) a Jazzové profily (1969) v spolupráci s A. Matznerom, Základy jazzovej interpretácie s Ivanom Horváthom (1972) či dodnes aktuálna rozsiahla kolektívna práca Encyklopédia jazzu a modernej populárnej hudby (v 3 zväzkoch: 1980, 1983, 1987, 1990), ktorá sa stala základným referenčným dielom v československom priestore. Jej význam aktuálne dokumentuje aj monografia Jan Blüml & Aleš Opekar: Popular Music Research behind the Iron Curtain, Czech Musicology in the Context of Central European, Culture and Politics (2025).

Skutočný význam Igora Wasserbergera však nespočíval iba v zhromažďovaní faktov. Bol vedcom, ktorý dokázal jednotlivé hudobné javy interpretovať v širších historických, estetických a kultúrnych súvislostiach. Vo svojej práci dôsledne uplatňoval historickú a komparatívnu interpretačnú metódu, pričom jednotlivé obdobia jazzového vývoja podroboval kritickému hodnoteniu. Ako prvý na Slovensku realizoval systematický pramenný výskum dejín jazzu a položil metodologické základy hudobnej publicistiky, jazzovej kritiky i muzikologického výskumu populárnej hudby. Jeho texty sa vyznačovali mimoriadnou vecnosťou, presnosťou terminológie a schopnosťou prepájať analytický pohľad s hlbokou znalosťou interpretačnej praxe.

Vyvrcholením jeho dlhoročného vedeckého úsilia sa stala monografia Fenomény súčasného jazzu (2003), ktorá predstavuje syntézu autorových celoživotných skúseností. Neposkytuje iba prehľad významných osobností svetového jazzu, ale ponúka originálnu interpretáciu ich tvorby, analyzuje historické súvislosti, vývojové paralely a estetické smerovanie jazzu na prelome 20. a 21. storočia. Wasserberger sa v nej nebojí formulovať jednoznačné hodnotiace stanoviská, ani vstupovať do polemiky o autentickosti jednotlivých vývojových smerov. Práve schopnosť prepájať encyklopedické poznanie s kritickou reflexiou robí z tejto knihy jedno z najvýznamnejších diel slovenskej jazzovej muzikológie. Recenzenti právom ocenili jeho invenčné postrehy, systematickosť, intelektuálnu hĺbku i schopnosť presne pomenovať základné tendencie súčasného jazzu.

Počas celej svojej profesionálnej dráhy zostával verný presvedčeniu, že jazz si zasluhuje rovnakú vedeckú pozornosť ako ktorákoľvek iná oblasť hudobnej kultúry. Jeho hodnotenia boli vždy argumentačne podložené a vychádzali z dôkladného poznania prameňov, štýlového vývoja i estetických princípov jednotlivých období. Práve schopnosť kritického odstupu robila z jeho prác diela trvalej hodnoty, podľa ktorých „jazz dlhodobejšie neznáša elektrifikáciu“ a jazzrock spolu s fusion music boli len prechodné smery, pretože aj väčšina predstaviteľov jazzrocku sa napokon vrátila k akustickej podobe jazzu.

Významnou súčasťou jeho odkazu bola aj pedagogická činnosť. V polovici 80. rokov sa ukázala absencia špecialistov v oblasti nonartificiálnej hudby nielen u nás, ale aj v zahraničí, keďže začal seriózny prístup k bádaniu aj na akademickej pôde na západných univerzitách (založenie International Association for the Study of Popular Music v Kanade 1981)

Prizvali ho prednášať o histórii jazzu na Katedre muzikológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, na VŠMU, na Konzervatóriu v Bratislave, neskôr na Konzervatóriu Jaroslava Ježka v Prahe a pôsobil aj ako hosťujúci profesor na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Vychoval viacero generácií študentov, ku ktorým sa hlásim aj ja. Odovzdával im nielen vedomosti, ale aj náročné kritériá vedeckej práce, rešpekt k prameňom a zmysel pre historickú presnosť. V čase socialistickej ideológie bez problémov odkryl študentom, ktorých si zobral pod patronát, svoju bohatú knižnicu.

V posledných desaťročiach svojho života rozšíril publikačné výstupy aj na medzinárodný kontext. Vyvrcholením tohto úsilia sa stala monografia Jazz in Europe, ktorú pripravil spolu s Antonínom Matznerom a Petrom Motyčkom pre vydavateľstvo Peter Lang v r. 2018 (Oxford, Bern, Berlín, Brusel, New York, Viedeň). Toto syntetické dielo predstavuje jeden z najrozsiahlejších pokusov o spracovanie dejín európskeho jazzu a sám autor ho považoval za vrchol svojej vedeckej práce. Len pripomínam, že práca vyšla v tom istom roku ako prvé dejiny európskeho jazzu The History of European Jazz. The Music, Musicians and Audience in Context od kolektívu 45 autorov.

Vydaniu Jazz in Europe predchádzala kolektívna monografia Jazz from Socialist Realism to Postmodernism (Yvetta Kajanová, Gertrud Pickhan, Rüdiger Ritter, editori), zv. 5 zo série Jazz under State Socialism (Peter Lang, 2016), v ktorej publikoval štúdiu The Emergence of the Nordic Concept as a Precursor of Emancipation and Slovak-Scandinavian Relations (1950–1970).

Patril tak k prvým muzikológom, ktorí systematicky reflektovali problematiku modálneho jazzu v škandinávskych krajinách a analyzovali jeho význam v širšom európskom kultúrnom kontexte. Táto štúdia nebola náhodným vyústením jeho záujmu, ale nadväzovala na dlhodobý výskum, ktorému sa venoval už od polovice šesťdesiatych rokov.

Už v tom období publikoval v časopise Melodie reflexie modálneho škandinávskeho jazzu a venoval sa slovensko-fínsko-švédsko-nórskym hudobným vzťahom, pričom svoje poznatky od r. 1964 sprostredkovával aj prostredníctvom reportáží pre švédsky odborný časopis Orkester Journalen. Táto kontinuita výskumu dokumentuje mimoriadnu šírku jeho muzikologického záberu i schopnosť sledovať vývoj európskeho jazzu v medzinárodných súvislostiach počas viac než polstoročia. Tým sa jeho dielo definitívne zaradilo do širšieho európskeho muzikologického diskurzu a potvrdilo, že slovenská jazzová muzikológia môže prinášať originálne vedecké výsledky medzinárodného významu.

Igor Wasserberger patril k osobnostiam, ktoré nevytvárali iba vedeckú a odbornú literatúru. Budoval aj samotnú disciplínu. Definoval jej predmet výskumu, metodológiu i odborný jazyk. Na základe Wasserbergerových kritických ohlasov na jazzových hudobníkov, kapely a albumy si jazzová komunita na Slovensku udržiavala seriózny status. Publikoval ich v časopisoch Melodie, Slovenská hudba, Hudobný život, Taneční hudba a jazz, Rytmus, Populár, Večerník, Nové slovo, Smena, Pravda, Národná obroda, Život, Listy, Jazz Forum, Hudba, Harmonie, .týždeň. O jeho kritickej činnosti s vysokou autoritou v jazzovom svete píše najnovšie Peter Michalovič: Breve riflessione sulla tipologia della critica musicale (Krátka reflexia typológie hudobnej kritiky), v texte, ktorý vyšiel v zborníku Critica Musicale (editori Yvetta Kajanová & Stefano Lombardi Vallauri, Milano 2026).

Slovenská muzikológia jeho odchodom stratila svojho nestora a jazzová komunita človeka, ktorý po viac ako šesť desaťročí vytváral most medzi hudobnou praxou, kritikou a vedeckým poznaním. Jeho knihy, štúdie a kritiky zostávajú trvalou súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska. Budú aj naďalej inšpirovať všetkých, ktorí budú hľadať hlbšie porozumenie dejinám jazzu, jeho estetike a miestu v európskej hudobnej kultúre.