Z organového kokpitu

Flamenco. Aj v mojom srdci

V marcovom stĺpčeku som sa dotkla občasne spomínanému vplyvu flamenca na tvorbu Francisca Correu de Arauxo v zbierke Facultad Organica (1626), a to ma primälo zaspomínať si na vlastnú interpretačnú skúsenosť s flamencom. Najprv sa ale musím dotknúť kontroverznosti spájania ranobarokových španielskych skvostov s flamencom.

Tento hudobný žáner importovaný z Indie cez Pakistan a Egypt síce vznikol už v 15. storočí, v andalúzskej rómskej komunite sa však spopularizoval až koncom 18. storočia a až v druhej polovici v 19. stor. sa stretávame so všeobecným záujmom o túto exotickú tvár Španielska.

Flamenco, rytmicky mimoriadne komplexný a populárny žáner, „obhajovať“ netreba, každoročne si ho prídu vychutnať k nám do Granady tisícky turistov. Typická je preň improvizácia s prísnymi pravidlami, ktoré najlepšie vstrebete v detskom veku. A noty naozaj nepotrebujete.

Pozvánku na festival v južnom Francúzsku v Roquevaire r. 2018 som prijala s radosťou. Koncert sa mal konať na organe, ktorý sa pýši aj odkazom skvelého improvizátora a titulárneho organistu v Notre Dame Pierra Cochereaua (1924–1984). Ideou dramaturga bolo spojiť flamenco a organovú improvizáciu. Najprv som bola plná pochybností, no stretnutie s mimoriadnym flamencovým umelcom Juanom Carmonom ma nakoniec prenieslo do novej dimenzie.

Francúzsky gitarista alžírskeho pôvodu sa narodil v r. 1963 v Lyone. Jeho rómski rodičia sa napriek rozvetvenej rodine v Andalúzii báli vrátiť do Španielska kvôli Francovmu režimu. Zakotvili najprv na juhu Francúzska a malý Juan sa od otca naučil nielen základné techniky flamenca, ale hlavne to, že len vynikajúce školské výsledky, pracovitosť a pokora im pomôžu v integrácii v novej krajine. Kariéra vyniesla Juana Carmonu až do najprestížnejších sál (Opéra de Lyon či Opera v Sydney), a to aj vďaka prienikom do iných žánrov (flamenco fusion s jazzom, africkou pop music  či s baletom).

Príprava na projekt prebehla vo výbornej atmosfére, preverila trochu moje sebavedomie, pretože nebolo vôbec jednoduché rytmicky sa „chytiť“. Juan Carmona mi pokojne vysvetlil rytmické formuly, modulácie, s noblesou ukázal rôzne štýly flamenca. Jeho radosť z muzicírovania bola priam hmatateľná.

Po koncerte sme sa ocitli v malej šatni, kde som sa ho nesmelo opýtala: „Juan, povedal si, že dosť dobre nepoznáš noty. Obávaš sa, že by tvoja hlbšia znalosť v tejto oblasti priniesla čosi negatívne?“ Jeho odpoveď bola emotívna, rovnako ako jeho vyžarovanie počas celého koncertu: „Áno, bojím sa, že to kreatívne nadobudne príliš konkrétnu podobu. Pre nás je flamenco únikom z reálneho života, plného tragických, bolestných výjavov. Chceme z toho života, od každodenných bolestí utiecť. Sme pyšní a popritom takí zraniteľní...“ O tom je flamenco.