Z organového kokpitu: Úsmevy a objatia v Haarleme

Prestížne kurzy, crème de la crème organového sveta, a takmer deväťdesiat študentov zo všetkých kútov planéty, od Hongkongu až po USA, z toho traja Slováci. Známa organová „Zomerakademie“ na Medzinárodnom organovom festivale v holandskom Haarleme: lekcie, koncerty, zaujímavé organy…

Najviac žiaril Müllerov organ z r. 1738 v Grote of St. Bavokerk, na ktorom si zahrali Mozart či Händel, organ, ktorý sa spomína ešte aj v Melvillovom Moby Dickovi. Impozantný nástroj, svojho času najväčší na svete, sa zdal byť nedosiahnuteľnou métou v rebríčku miest, kde si chce každý organista zahrať. Aké milé prekvapenie, že hneď prvú hodinu francúzskej barokovej hudby sme mali práve na tomto organe! Dokonca som si na ňom aj hneď mohla zahrať. Couperinovo Plein jeu z Messe pour les couvents zrazu znelo vznešenejšie ako kedykoľvek predtým.

Šesťdesiatštyri registrov, viac ako päťtisíc píšťal, azda každá z nich zaznela v priebehu organového festivalu, v rámci ktorého sa uskutočnili aj „moje“ kurzy. Výnimočné koncerty takmer denne, niekedy aj dva za deň, s rozmanitým repertoárom od Louisa Marchanda až po Michaela Radulescu, k tomu súťaž v improvizácii na troch rôznych organoch. V jednom týždni som sa učila o francúzskom baroku, v tom druhom som zase naberala poznatky o holandskom, lebo to som si vybrala zo širokej ponuky kurzov.

Rozmýšľala som, čo s novými poznatkami a zážitkami urobím na Slovensku a trochu smutne som reflektovala, že organová kultúra v zahraničí je celkom iná ako tu, doma. Koncerty v Haarleme bývali vypredané, vo veľkej katedrále sa ľudia takmer tlačili, aby si vypočuli organovú hudbu. Jeden zo študentov počas rozhovoru prehodil, že sa živí koncertovaním, druhý, že za jednu odohranú bohoslužbu dostane 400 dolárov. Jedno aj druhé je na Slovensku zatiaľ nepredstaviteľné.

Keď som dostala príležitosť zahrať si na Müllerovom organe aj v rámci študentského koncertu na konci akadémie, hneď som si kvôli tomu zmenila deň odletu. Ráno sme niektorí mali podľa rozpisu na registrovanie len päť minút, čo nestačilo ani na to, aby sme sa rozohrali, ani na to, aby sme si zvykli na organ. Už o pol deviatej som stála pri bočnom vchode do katedrály, aby som medzi prvými vstúpila dovnútra. To, čo nasledovalo, bolo priam zázračné. Počúvali sme sa navzájom, natáčali si ukážky, aby sme mali aspoň aký-taký obraz o tom, ako náš výkon dole znie, radili sa o registrácii... Zrazu slovo kolega nabralo skutočný význam. Pred koncertom ešte rýchla selfie s niekoľkými spoluúčinkujúcimi a ide sa.

Nedávno mi ktosi povedal, že hudobníci sa radi a často porovnávajú medzi sebou viac ako v iných odboroch. Úsmevy a objatia s kolegami pri lúčení mi jasne potvrdzovali, že to tak nemusí byť. Ani v prestížnom Haarleme…