Wilhelmina z Bayreuthu v prešporskej záhrade
23. 8. 2026
Bratislava, Záhrada Domu Albrechtovcov
Camerata Øresund
Wilhelmina von Bayreuth – Pfeiffer – Locatelli – Hagen – Rameau – Durant
Jeden z posledných koncertov cyklu Domus & hortus artis, rozprestierajúceho sa v čase a priestore od mája až do októbra medzi interiérom a záhradou bratislavského Domu Albrechtovcov, priniesol tematicky unikátny program. Dánsko-švédsky súbor starej hudby Camerata Øresund pod vedením zo Slovenska pochádzajúceho Petra Spišského predstavil tvorbu a hudobný background Wilhelminy von Bayreuth (1709–1758). Dcéra a sestra pruských panovníkov vytvorila z Bayreuthu dobové kultúrne a intelektuálne centrum a od detstva bola hudobne nadaná – hrala na lutne, husliach a ako ukázal aj koncert, stala sa zručnou skladateľkou.
Voľba dramaturgie nebola náhodná, pretože Camerata Øresund nahrala minulý rok album venovaný Wilhelmine von Bayreuth vo vydavateľstve Channel Classics/Outhere Music. Nadšenie súboru pre skladateľkin odkaz stelesnil aj polodivadelný tvar koncertu, ktorý mezzosopranistka Josefine Andersson vypĺňala hereckým prednesom informácií o Wilhelminom živote či citátov z jej korešpondencie a denníka. Na pódiu tak ožívala nielen hudba tejto aristokratickej skladateľky, jej učiteľov (Johann Pfeiffer), inšpirátorov (Rameau, Locatelli), hudobníkov pôsobiacich na bayreuthskom dvore (Bernhard Joachim Hagen), ale aj zásadné momenty jej života či vzťah s bratom Fridrichom II. Veľkým. Bonbónikom bola skladba Carillon od významného barokového lutnistu Paula Charlesa Duranta, rodáka z Bratislavy.
Čo sme sa dozvedeli o Wilhelmine, členke pruskej kráľovskej rodiny? Zachovala sa po nej hudba, ktorá znie reprezentatívne, často virtuózne (počuli sme to najmä v čembalových partoch), hudba, ktorá umne a vkusne nasala viaceré dobové štýly – chvíľu máme pocit blízkosti ku koncertom Bacha či Vivaldiho, inokedy k francúzskym tanečným suitám či neskorobarokovým operám. Wilhelminina hudba sa nepočúva z „povinnosti“, za ktorou by bola hudobnohistorická posadnutosť pokryť všetky biele miesta hudobných máp a za každú cenu ich oživiť. Vstrebávame ju prirodzene a s pasiou. Je to profesionálne skomponovaná hudba s pôvabom, nevyžadujúca žiadne alibi – najmä vďaka skladateľkinej melodickej invenčnosti, výraznej inklinácii k spevnosti, ktorá sa prejavuje aj v jej inštrumentálnych dielach (napr. v 2. a 3. časti čembalového koncertu). Z jej odkazu na koncerte zazneli: Sonáta a mol pre flautu a basso continuo, dve árie z opery Argenore a Koncert g mol pre čembalo, sláčiky a basso continuo.
Camerata Øresund je renomovaným súborom, jeho kvality jednoznačne dokumentujú nahrávky. V záhrade Domu Albrechtovcov však mnohé pôvaby neskorobarokovej hudby na dobových nástrojoch odvial letný podvečerný vánok. Prosto, bez dobrej akustiky to nie je ono (a lutnu bez ozvučenia od istej vzdialenosti už takmer nie je počuť). Napriek tomu sme si užili mnohé momenty – napr. muzikálny, plastický výkon čembalistu Marcusa Mohlina či sugestívne stvárnenie operných árií mezzosopranistkou Josefine Anderssonovou, ktorá nás presvedčivo prestrihla najprv do lamentosa v Un certo freddo a potom do dramatickej scény v Senza aita. Desaťčlenný ansámbel výborne spolupracoval so sólistami, vrátane miest, kde rozvoľnenou agogikou vznikalo žiaduce napätie. Aj počtom menší súbor dokázal vytvárať farebné plochy, podporujúce emóciu vokálneho partu. Nakoniec ani nereferenčný zvuk v záhrade v historickom centre Bratislavy nezabránil súboru Camerata Øresund, aby na publikum preniesol strhujúcu energiu, prýštiacu od huslí Petra Spišského, ktorý vedie 10-členný ansámbel s dobre kontrolovaným temperamentom a poučenou štýlovosťou. A zoznámiť sa s predwagnerovským Bayreuthom cez hudbu manažérky a mecénky jeho dvorského života jednoznačne stálo za to.