Wiener Symphoniker, Petr Popelka, Anna Vinnitskaya

21. 9. 2024

Bratislava, Reduta

BHS

Wiener Symphoniker,

Petr Popelka, Anna Vinnitskaya

Čajkovskij – Bartók

Koncert hosťujúceho orchestra Wiener Symphoniker pod vedením šéfdirigenta Petra Popelku priniesol do Bratislavy silné hudobné dojmy. Program bol zostavený z dvoch ikonických diel koncertného repertoáru – ČajkovskéhoPrvého klavírneho koncertu b mola BartókovhoKoncertu pre orchester.

Večer však nepatril len orchestru, ale aj sólistke – klaviristke Anne Vinnitskej, ktorá sa predviedla v Čajkovského náročnom koncertantnom diele. To patrí medzi najväčšie výzvy pre klaviristov, nielen pre svoju technickú náročnosť, ale aj pre emocionálnu hĺbku a šírku výrazu, ktorú vyžaduje od sólistu. Anna Vinnitskaya sa tejto úlohy zhostila so skutočnou bravúrou. Jej hra bola mimoriadne expresívna, plná vnútorného napätia a vášne. Už v úvodných taktoch bolo jasné, že sa nebojí ísť za hranice bežnej interpretácie: jej prístup bol dravý, sugestívny a plný lyrickej aj dramatickej fantázie. Technicky bola bezchybná, pričom jej virtuozita nebola len o rýchlosti a presnosti, ale aj o výrazovej plnosti a pestrosti tónu.

Emocionálna a náruživá hra sólistky, najmä v druhej pomalej časti, oslovila poslucháča hlbokým spôsobom. Vinnitskaya tu dokázala premeniť jednoduché melodické línie na krehké hudobné obrazy plné citovej intenzity. Táto lyrická fáza bola v kontraste s dramatickou záverečnou časťou, kde sa jej interpretačná sloboda naplno prejavila v dynamickom a energickom finále.

Čo sa týka spolupráce s orchestrom, Wiener Symphoniker pod taktovkou Petra Popelku poskytli klaviristke pevný základ, hoci v niektorých momentoch chýbala orchestru mäkkosť zvuku, ktorá by lepšie podčiarkla sólistkinu hru. Najmä v dramatických pasážach mohol orchester pôsobiť jemnejšie a prepracovanejšie, pričom miestami prevažovala väčšia hutnosť tónu. Na druhej strane, spolupráca medzi sólistkou a orchestrom bola na iných miestach plynulá a precízna.

Po prestávke nasledovalBartókov Koncertpre orchester, v ktorom Wiener Symphoniker pod vedením Popelku predviedli interpretačný výkon na vrcholnej úrovni vo všetkých parametroch. Bartókovo dielo patrí k náročným skladbám pre orchester, vyžaduje súhru a technickú precíznosť, ale aj schopnosť vytvárať farebné kontrasty a dynamické prechody.

Orchester exceloval v dramatických úsekoch, kde sa Popelkovi podarilo vytvoriť napätie a dynamický pohyb. Lyrickejšie úseky skladby boli zas prednesené s citom pre jemné detaily a farebné odtiene. Orchester ukázal široké spektrum svojich možností, od expresívnych momentov až po detailne vypracované pianissimá. Popelkovo vedenie bolo presné a jasné, bez prehnaných gest alebo zbytočne násilného zasahovania do súvislého hudobného toku. Jeho prístup k Bartókovi bol skôr klasický, vychádzajúci z tradícií, čo prinieslo solídny, no nie výnimočne inovatívny výkon. Táto interpretácia sa opierala o istotu a technickú dokonalosť.

Hosťovanie Wiener Symphoniker sa stretlo s mimoriadne priaznivým ohlasom publika, vďaka čomu sme sa dokonca dočkali aj dvoch prídavkov od Johanna Straussa mladšieho: valčíkaFrühlingsstimmena netradičnej polkyNech žije Maďar!(Éljen a magyar!). Hoci frázovanie a celkové znenie boli pomerne ďaleko od toho, na čo sme zvyknutí z viedenských novoročných koncertov, ovácie postojačky nechýbali…