W. A. Mozart: Koncert pre lesný roh KV 495
Štyri hornové koncerty Wolfganga Amadea Mozarta sú často pokladané za „povinné jazdy“ pre konzervatoristov hrajúcich na lesnom rohu. Existuje pomerne obsiahla diskografia s vynikajúcimi nahrávkami, vďaka ktorým sa môže zdať, že ide o ľahkou rukou napísané kúsky, ktoré od interpreta nevyžadujú príliš hlboké premýšľanie nad nejakou „nadstavbou“ nad rámcom zvládnutia bazálnej techniky hry. Fakt, že tieto diela nevznikli pre moderný ventilový nástroj, však celkom posúvajú túto perspektívu.
Mozart všetky štyri koncerty venoval priateľovi Josephovi Leutgebovi, talentovanému viedenskému hornistovi, hráčovi na tzv. prirodzenom lesnom rohu, na ktorom je bežným spôsobom možné zahrať iba tóny prirodzeného alikvotného radu tónov v zodpovedajúcom ladení. Všetky ostatné tóny je možné dosahovať technikou dusenia, teda vkladania pravej ruky do ozvučníka, alebo ohýbaním nátisku (prípadne kombináciou oboch spôsobov). V oboch prípadoch je výsledok len približný a vyžaduje značnú taktilnú zručnosť aj sluchovú kontrolu. Okrem toho získavajú „dusené“ tóny zvláštnu zvukovú kvalitu, ktorá mohla poslúžiť skladateľom aj ako špecifický výrazový prostriedok.
Mozart vo svojich štyroch koncertoch a Koncertantnom ronde Es dur neváhal prekračovať hranice (vtedy) možného. V sólovom parte dokonca nájdeme rýchle chromatické behy, ktoré si – bez ventilovej mechaniky – vyžadujú takmer akrobatickú pohotovosť. A nie je úplne nemiestne domnievať sa, že najmä v rozvedeniach sonátovej formy alebo v pasážach „minore“ opúšťa prirodzený alikvotný rad schválne – aby zazneli mrazivo chvejivé „dusené“ tóny, pripomínajúce zvuk prievanu v zle utesnených oknách. Pri moderných chromatických nástrojoch, kde znejú všetky tóny kvalitatívne vyrovnane, sa tento zaujímavý efekt väčšinou stráca, celom na škodu veci...