Vzkriesenie

Samozrejme, že keď som mal dvanásť, bol som ešte zlatý. Moju detskú tvár obklopovalo jasné mihotavé svetlo čistoty a nehy. Písal som si úlohy, kŕmil rybičky v akváriu a vonku som mamu držal za ruku. Ale celá tá naakumulovaná synovská láska sa z večera do rána otočila o stoosemdesiat stupňov. Akoby som večer zaspal a zobudil sa iný. So svojou novotou som, na rozdiel od mamy, nezápasil: prestal som sa učiť, v izbe som mal neporiadok a dokonca som si ani nezaväzoval šnúrky na teniskách, nechcel som. Taký čistý rez: večer máte doma pekného chlapca a ráno tyrana bez ľútosti.

Kým som sa stal školákom, žil som s mamou doma, žiadna škôlka, nijaká socializácia. Ihrisko a šmykľavky s mamou, kofola a zoo s mamou, angličiaky s mamou. Dovolila mi všetko. Kým som doma kreslil dinosaurov na obrovský papier pripnutý na stene, mama pozerávala Xenu. Miloval som tú zvučku, aj hádzanie čižiem. Ale znenazdajky sa k nám vrátil otec. Mama vyzerala šťastne, ale nevedela mu povedať ani toľko, aby si dal topánky do poličky, tobôž aby po sebe nenechával omrvinky a špinavé taniere kade tade. „Úplná rodina je predsa len to najcennejšie, miláčik môj,“ presviedčala ma.

Počas prvého stupňa základnej školy ma rodičia zapísali do folklórneho súboru – ale chcel to otec. Túžil som po hudbe, ale nie po Kopala studienku. Dosť sa kvôli mne hádali a otec sa hádal lepšie, bol tvrdý a neprístupný. Keď sme na jar išli so súborom hádzať Morenu, vonku bola veľká zima. Odviezol mňa aj mamu na miesto zrazu, ale potom odišiel. Morena plávala z konca nášho mesta smerom dolu, do Dunaja a následne do Čierneho mora a ja s mamou sme kráčali pešo od čerpacej stanice až po prvé domy. Mal som oblečenú košeľu s vyšívanými kvietkami a klobúk s perom, na tom vestu z mŕtvej ovce. Pršalo. Okolo frčali autá a mama si rukou obopínala golier krátkej bundy okolo krku. Napokon nám predsa len prišiel oproti, s akýmsi zadosťučinením, ktorému som vtedy nerozumel.

Keď sa definitívne rozviedli, mohol som folklór opustiť. Odovzdával som zabalený kroj v pracovni vedúcej súboru a ona ma chytila za ramená a postavila pred zrkadlo. Nesiahal som jej ani po pazuchy. „Pozri sa na seba! Pozri, aká si bábovka!“ triasla mnou a v tom zrkadle som sa díval na jej tvár, nie na moju. Mama čakala na chodbe. Keby som sa bol vytrhol a vybehol von, keby som to bol vtedy niekomu povedal, možno by tá pani ten súbor už neviedla.

Odišiel som a nikdy som sa tam nevrátil. Žili sme trochu opatrnejšie, to znamená chudobnejšie, boli sme s mamou neschopní a boli sme bábovky. Našťastie ju prijali do práce, do potravín na našom sídlisku. Domov sa vracala unavená. Raz večer som z obývačky začul hudbu. Mienila pozerať film, ale zaspala. Potichu som sa usalašil v kresle. Bola to Smrť v Benátkach. Strašne ma to nudilo, ale sedel som v tom mäkkom plyši akoby v ňom bol magnet. Nie kreslo – držala ma hudba. Pozeral som ten film so zatvorenými očami. Počúval som. V noci som si pohľadal, aká to je, bolo to Adagietto zo Symfónie číslo 5 od Gustava Mahlera.

Samotný film bol katastrofa, to môžu pozerať len úchyláci, ale mama mi na druhý deň vysvetlila, že knihu nedočítala, lebo bola nudná, a tak chcela vedieť, ako sa to skončí, ale aj film ju nudil a zaspala. Upokojil som ju, že som ho dopozeral do konca. Krátko po tom nastala tá moja zmena, o ktorej píšem na začiatku. V škole začali hovoriť o puberte a mamu zavolali do školy. Jednej noci som si v telefóne našiel film Zabijaci na medovom mesiaci, strašne starý, keď ho nakrútili, ani mama vtedy ešte nežila. Ničomu som nerozumel, ale vnímal som dej na pozadí Mahlerovej Šiestej symfónie. Veď preto som si to našiel, kvôli hudbe. Samozrejme, mohol som mamu poprosiť, aby mi na Vianoce kúpila nejaký album Gustava Mahlera, ale chcel som sa vyhnúť otázkam prečo a tiež, čo ak by ma nútila, aby som začal hrať na nástroji, presviedčala by ma, že to ešte stihnem. O mojom Mahlerovi nemal nikto vedieť.

Na strednej som išiel sám do kina na Prekliaty ostrov. Neskôr som si scénu z koncentračného tábora prehrával v počítači, spojenie hudby a obrazu vo mne vyvolávalo vlny dojatia a akejsi neochvejnej viery v samého seba. Pocítil som hlboké porozumenie a vrúcnu lásku k svetu. Už som nehľadal hudbu podľa filmu, ale naopak. Rozhodol som sa, že vypátram snímky, kde je Mahlerova hudba a všetky si pozriem. Mahler sám nikdy nebol v kine, narodil sa v starom svete. Bavil ma. Nijaký Richter, Williams, Zimmer ani Elfman. Len Mahler, krehký ako váza.

Videl som film Lov a potom aj celkom iný – Manželia a manželky (Woody Allen), pozrel som si thriller Nezvratný od Gasparda Noé a aj Maestro o Bernsteinovi (samozrejme, lebo hral Mahlera) a Birdman. Dospel som. Mama ma našla v izbe s nohami na pracovnom stole a so slúchadlami na ušiach. Sledoval som Tár, v tom filme chce svetoznáma dirigentka dokončiť Mahlerov cyklus jeho symfóniou – ktorou asi? Samozrejme, piatou. Objednal som si tričko s nápisom Mahler, lebo som sa chcel odlišovať, a vtedy sa ukázalo, že stratégia ako udržať svoju vášeň v anonymite bola úspešná – mama sa ma opýtala, čo ten nápis znamená. Vraj také meno nikdy nepočula. Dal som najavo pohŕdanie a nebolo to odo mňa fér, uznávam. Tvárila sa, akoby ju pristihli pri krádeži masla u nich v obchode, vybehli jej slzy a podišla k oknu. Zadívala sa na svetlá dolu a povedala, že som jej najväčšia opora a láska, prežili sme spolu veľa a možno už stratila kontakt so svetom, ale mám to prijať. „Iné dieťa nemám, len teba,“ zatiahla záclonu a odišla.

Nasledujúce ráno som ju prekvapil, priniesol som jej do postele čaj a sušienky a rozložil som tam svoj notebook. Čas, keď som sa choval ako idiot, sa pravdepodobne skončil. Pozreli sme si spolu prvú časť dokumentu o Mahlerovom živote, našiel som to v televíznom archíve a vyrozprával som jej všetko, čo tomu predchádzalo. „Takže na začiatku som bola predsa len ja? Keď som chcela vidieť Smrť v Benátkach?“ opýtala sa. „Presne tak, na začiatku všetkého si ty,“ uvedomil som si.

Možno nie je neskoro. Na druhý deň je nedeľa. Mama sa chystá do roboty, odprevádzam ju a pred hypermarketom vchádzam do autobusu. Vystupujem až na konečnej. Po desiatich minútach chôdze zastanem na malej lúke, za ňou je les. Posadím sa na kameň. Mahler trávil veľa času v prírode. Tomu som dosiaľ unikal. Izoloval sa od hluku, od vonkajšieho sveta. Čo mal najradšej? Horu, či lúku, rieku, alebo more? Kamene, sneh, slnko, jar, leto, jeseň, zimu? O týždeň maturujem. Skončím školu, ktorá ma nebaví, a odídem preč. Možno do Prahy, možno do Berlína a možno len do Jelky, k Dunaju. Sadnem si tam do vysokej trávy medzi meandre, do uší vložím slúchadlá a zavriem oči. Počúvať stačí. Ako vtedy v kresle, keď mama zaspala.