Vykopávka s repertoárovým potenciálom
Vykopávka s repertoárovým potenciálom
Operný dom vo Frankfurte predstavil operu Guercœur Albérica Magnarda, ktorá sa od svojej premiéry v r. 1931 dočkala len tretieho naštudovania. Dielo poznačené tragickým osudom skladateľa ponúka fascinujúcu kombináciu dramatických a oratoriálnych prvkov. Réžia Davida Hermanna vyzdvihla jeho aktuálnosť a repertoárový potenciál.
Frankfurtská opera pod vedením intendanta Bernda Loebeho sa pri zostavovaní repertoáru kontinuálne venuje aj tomu, čo by sme pokojne mohli nazvať opernou archeológiou. Pravidelne zaraďuje do programu diela, ktoré z rôznych dôvodov vypadli z repertoárového kánonu.
Vo februári mala vo Frankfurte premiéru opera, ktorá bola od jej svetovej premiéry v parížskej Opere v r. 1931 naštudovaná len tretí raz. Skepsa je na mieste. Nie je dôvodom zabudnutia diela jeho slabá kvalita? Nepreverili ho už dejiny, ktoré nad ním zavreli knihu pomyselných interpretácií? O pozoruhodnosti a zvláštnom čare Magnardovho Guercœura sme sa mohli presvedčiť zatiaľ z jedinej nahrávky tohto diela z r. 1986. Farbami hýriaca hudba rámcuje v partitúre dej, ktorého inscenácia so sebou prináša nejedno úskalie. Vyslovene dramatické je len prostredné dejstvo, dve okrajové pôsobia staticky a majú skôr charakter oratória. V hudbe je počuť francúzske vnímanie Wagnerovho Parsifala, náznaky debussyovského impresionizmu. Avšak aj omnoho viac. Magnardova hudba však nie je ani náhodou epigónska.
Rytier Guercœur priniesol svojej republike pokoj, blahobyt a predovšetkým demokraciu. Zaslúžene si mal teraz po smrti v raji vychutnať slasti nadpozemskosti, no nemôže. Jeho myšlienky a túžby sa stále sústreďujú na manželku Giselle a jeho národ. Napriek varovným slovám alegorickej postavy Souffrance (Utrpenie) je rytier vyhnaný z raja a poslaný späť na Zem, kde sa okolnosti obrátili proti nemu: jeho žena nachádza pravé sexuálne naplnenie u Guercœurovho žiaka Heurtala a republika sa zvrhla na diktatúru, pretože ľud sa presýtil demokracie a začal sa dovolávať „dobrého tyrana“. Pripomeňme si, že dielo vznikalo v rokoch 1901–1914. Nakoniec sa Guercœur, ktorý bol obvinený z nešťastia národa a zlynčovaný, bez ilúzií vracia späť do neba, kde ho Souffrance privíta posmechom. Jej sestry Beauté (Krása) a Bonté (Dobro) sa ho však snažia utešiť, aby mu nakoniec Vérité (Pravda) prezentovala nádej na lepšiu budúcnosť pre ľudstvo.
Šokujúco aktuálne dielo upadlo do zabudnutia aj preto, že Magnard ho nedokázal dokončiť; zomrel na začiatku prvej svetovej vojny, keď sa zabarikádovaný vo svojom vidieckom dome postavil na odpor nemeckým okupantom. Padli výstrely a nemeckí vojaci dom zapálili. Magnard v ňom zhorel a s ním aj väčšina jeho diel spolu s prvým a tretím dejstvom Guercœura. Jeho skladateľský priateľ Guy Ropartz, ktorý už skôr uviedol jednotlivé dejstvá opery osve, zrekonštruoval zničené časti popamäti.
Réžia Davida Hermanna preniesla dielo, ktoré sa dá intuitívne zaradiť do kategórie mytologickej stredovekej rozprávky, do nadčasovej moderny. Odstránila z diela zahmlenú rozprávkovosť fin de siécle, čím mu dodala jasnosť a univerzálnosť.
Nemenej pôsobivé bolo hudobné naštudovanie Marie Jacquotovej, ktorej taktovku v recenzovanom predstavení prevzal pre chorobu jej asistent Takeshi Moriuchi. Frankfurtský Opern- und Museumsorchester viedol elegantným a jasným štýlom s dôvtipne dávkovanými vrcholmi a dôrazom na drámu, pričom aj lyrické momenty zaujali dramatickým spádom, takže neskĺzli do ezoterikou zaváňajúceho gýču.
Dielo začína v nebi, kde zbor duší oslavuje pravdu raja, zatiaľ čo pozemské pokušenia by mali byť zabudnuté. Otvorená architektúra, esteticky pripomínajúca funkcionalistický kancelársky bungalov v Bonne, odhaľuje mŕtve telo Guercœura. Jeho duša nešťastne plače nad telom. Barytonista Domen Križaj vnáša do postavy rytiera jasnú, lyrickú prítomnosť, pričom sa jeho hlas impozantne približuje k priezračnosti lyrického tenora, bez straty barytonálneho objemu.
Souffrance (slovenská mezzosopranistka Judita Nagyová s pôsobivým dramatickým nervom v speváckom výraze a činoherným nadšením) škodoradostne poukazuje na Guercœurovu pýchu, zatiaľ čo Vérité vidí integritu raja ohrozenú jeho nerozhodnosťou. V expresívnej a virtuóznej árii ho však vyháňa z raja, aby sa na vlastnej koži znova presvedčil o nestálosti pozemského bytia. Sopranistka Anna Gabler dodáva tejto výnimočnej úlohe suverénnu silu a ukazuje, že Magnard na sólistov kladie nemalé dynamické nároky.
V druhom dejstve sa bungalov stáva domovom vdovy Giselle (famózna dramatická mezzosopranistka Claudia Mahnke), ktorá tam teraz žije s Guercœurovým bývalým žiakom Heurtalom napriek tomu, že svojmu manželovi sľubovala pri jeho pohrebe vernosť až za hrob. Zhrozená Giselle priznáva svojmu znovuzrodenému manželovi, že pri všetkom jej obdive pre neho nikdy nedokázal naplniť jej telesné túžby tak ako Heurtal. Giselle spaľujú výčitky svedomia, Mahnkeovej nástojčivý psychogram postavy v tejto scéne je príkladným spojením speváckeho a činoherného talentu, ktorých inteligenciu prezentovala už aj v postave Fricky v Castorfovom bayreuthskom Ringu (2013).
V treťom dejstve sa bývalí spojenci stretávajú v pléne v štýle OSN. Zbor sa delí na dva politické tábory: demokratický a ten, ktorý chce vyhlásiť Heurtala za diktátora. Konflikt eskaluje, Guercœura zabijú a na jeho telo sa zrútia sutiny efektne sa rozpadajúcej plenárnej sály. Rytier sa v nebi dozvedá krutú pravdu: Ľudia sa ešte majú veľa učiť. Nádej však zostáva: Vérité mu v siahodlhom monológu nad ruinami demokracie oznamuje slávnu budúcnosť pre ľudstvo.
Hoci Magnard vo svojom librete odkazuje na politickú situáciu medzi poslednými dňami Druhého cisárstva a krehkou Treťou francúzskou republikou, David Hermann vo svojej inscenácii odhaľuje všeobecnú labilnosť demokracie. Bungalov ako symbol povojnového nemeckého štátu a Organizácia Spojených národov na pokraji zlyhania – paralely so súčasnosťou sú neprehliadnuteľné. Aj keď sa Magnardova opera textovo občas zdá byť prehnaná a jeho ambiciózne sny o ľudstve pôsobia trochu ezotericky, posolstvo zostáva nadčasové. Vykopávka vo Frankfurte bola opäť fenomenálna a mrazivo aktuálna.
Albéric Magnard
Guercœur
Hudobné naštudovanie: Marie Jacquot
Dirigent: Takeshi Moriuchi
Réžia: David Hermann
Scéna: Jo Schramm
Kostýmy: Sibylle Wallum
Svetlá: Joachim Klein
Zbormajsterka: Virginie Déjos
Dramaturgia: Mareike Wink
Guercœur: Domen Križaj
Giselle: Claudia Mahnke
Heurtal: Aj Glueckert
Vérité: Anna Gabler
Bonté: Bianca Andrew
Beauté: Bianca Tognocchi
Souffrance: Judita Nagyová
Tieň mladého dievčaťa: Julia Stuart
Tieň ženy: Cláudia Ribas
Tieň básnika: Istvan Balota
Zbor Opery Frankfurt
Frankfurter Opern- und Museumsorchester
Frankfurt nad Mohanom
2. 2. 2025 (premiéra)
23. 2. 2025 (recenzovaná repríza)