Výjavy

Vidí svoju nezdravo chudú, vytiahnutú postavu, ako sa v pančucháčoch a prikrátkej sukni točí v kruhu. Je v škôlke. Spolu s ostatnými deťmi nacvičuje predstavenie na skladbu Babetta, až oveľa neskôr, v dospelosti, spoznala mená autorov. Napriek zdanlivej krehkosti oplýva energiou a z tanca má radosť, zo všetkého ostatného v škôlke nie. Veľmi sa jej páči razancia skladby a to je aj jediné, čo si z tých dní uchová v pamäti. Po príchode domov, každý deň krátko po šestnástej, sa z kuchyne ozývajú tlmené zvuky. Pochádzajú z rozhlasu po drôte. Ten sa nikdy nevypína. Ovláda sa len hlasitosť. Sedí s mamou a s bratom v kuchyni a popri príprave jedla počúvajú Mikrofórum. Hrajú tam slovenské, české a maďarské pesničky. „Občas Allu Pugačevovú“, hovorí mama. Má šesť rokov, je leto a zachytávajú sa v nej slová výlety, výlety od piatku do nedele, výlety, výlety letné, a preto skvelé. Z tých čias nepozná po mene nijakú skupinu ani interpreta. Nielen v slovách, ale aj v oných tónoch je všetko, po čom prahne: prísľuby zábavy, žiarivé dni, dobrodružstvo. Zárodky niečoho, čo sa aj tak nikdy nestane, ale dúfa, že by sa mohlo. Predvídanie slnečného dňa s rodičmi na deke alebo dokonca v stane. Tú pieseň počuje z rádia po drôte vždy v lete a Biela zima s nami letí na saniach zas vždy v zime. Dva razy do roka sa ocitne na návšteve u svojej tety, na jeseň jej s rodičmi vezú orechy, na jar akési cibuľky. Teta žije ďaleko, je sama a je moderná.

V spomienkach sa jej vynára rytmus piesne Deň ako z pohľadnice. Chce ju u tety počúvať stále dookola. Malá platňa sa krúti toľko ráz, až sú z toho dospelí nervózni: aj tu sa spieva o deke a o tom, ako by sa mohli blázniť pri vode a možno mať so sebou aj rádio v koži na baterky. Také myšlienky jej prinášajú úľavu, lebo život je už v šiestich rokoch neznesiteľný. Odohráva sa predovšetkým v škôlke, ktorú nenávidí. Túži po rodičoch. Rodičia piesne nepočúvajú vedome, hudbe nevenujú nijakú mimoriadnu pozornosť. Jej otec sa však bez pohnutia díva na obrazovku čiernobieleho televízora v nedeľu podvečer, keď v ňom vyhráva dychová hudba. Pán s veľmi červenými lícami, v krojovanej veste, spolu so ženou vo vyšívanej blúzke, spievajú a bez prestávky sa usmievajú. Ich ústa sú roztiahnuté od ucha k uchu. K ocovi sa často pripojí aj mama. Štrikuje a na rozdiel od neho kýva nohou do rytmu. Rodičia v tej chvíli majú tridsaťjeden a štyridsaťtri rokov. Možno je ten vekový rozdiel dôvodom, že keď je mama s ňou a jej bratom sama, dychovou hudbou sa nijako nenadchýna.

Má desať, keď sa jej matka intenzívne započúva do Edith Piaf a Mireille Mathieu. Len čo sa jej podarí zohnať knihu spomienok a korešpondencie s názvom Edith a v kinách socialistického Československa prichádza do distribúcie film Edith a Marcel, požičiava sa gramofón a doma vyhráva len Piaf. Dcéra je stále pri mame a všetky tie kvílivé piesne sa jej zarezávajú do pamäti. „Choď, prosím, zazvoniť tete Milenke, nech príde,“ pošle ju mama k susedom. Ako mladá žila Milenka de Vries vo Francúzsku. Ovláda výborne jazyk a v roku 1985, nažívajúc si osamelo v bytovke v malom slovenskom meste, rada prichádza k nim domov a pri počúvaní piesní simultánne prekladá. Edith Piaf spieva, teta Milenka do toho rozpráva a mama plače. „Nie, nič neľutujem, nie, nič neľutujem...“ monotónne opakuje pani de Vries.

Môžu mať toľkí v jej triede kotúčové magnetofóny a gramofóny? Môžu a aj majú. Pritom sa deti na prvom stupni základnej školy nikdy nezhovárajú o hudbe a ak aj, tak len o Žbirkovi. Zato neskôr, to už má trinásť, sú úplne všetci zbláznení do Petra Nagya. V tom období dostane aj s bratom na Vianoce kazetový magnetofón. K nemu dve kazety, Boney M a duo Baccara. Nijaký Duran Duran, tobôž nie Depeche Mode. Také kazety ani platne jakživ nikto nevidel. Nedele u nich zostávajú nemenné – otec nehybne sedí a pozoruje ľudovú alebo dychovú hudbu. Neudiera prstom do rytmu, ani nekyvká hlavou. Mama sedí pri ňom, pletie, ona a jej brat sa nachádzajú vo svojich izbách. Na mamine narodeniny cestujú k modernej tete a mama má so sebou platňu od susedy Milenky. Na obálke vidia muža s výzorom opice, volá sa Jacques Brel. Malý hudobný nosič obsahuje pieseň, ktorá ju rozplače. Nie je o lete ani o dekách a stanovačke. Teta Milenka im preloží celý text a popri preklade vysvetlí, že Jacques Brel chcel byť po smrti roztrúsený v mori.

Vo svojej, stále ešte detskej izbe o tom jednej noci napíše krátku báseň: Teraz som všetkému všetkým milovaným, teraz som zemi morom. Už je rok 1987 a po dlhých úvahách sa celá rodina vychystá na týždennú dovolenku do Maďarska. Tam si ona a jej brat konečne kupujú kazety: Michaela Jacksona, Madonnu aj Depeche Mode a A-ha.

Končí sa čas, keď sa každý deň po príchode zo školy znovu a znovu zotavujú zo sklamania, že si nemôžu vypočuť Master and Servant alebo People are People, o ktorých sa všetci rozprávajú. Večer si líha do postele, na ulici svieti pouličná lampa, všetko je spomalené a ráno v nedohľadne. Zdanlivé nekonečno sprevádza jej noci pri kazetovom magnetofóne, nevie, čo znamenajú slová Depeche Mode ani Master and Servant, ale konečne to znie ako niečo, čo ju posilňuje.

Raz musí zaniesť akési knihy domov k súdružke učiteľke ruštiny a aj u nich stojí na polici gramofón. Učiteľkin syn sa volá Oleg. Díva sa na ňu s predstieraným nezáujmom, z obalu vytiahne LP platňu. Niekoľko ráz otočí čiernou doskou medzi prostredníkmi oboch rúk a až potom ju položí na prístroj. „Dnes ráno,“ povie, „mi to priniesol kamoš. Jeho otec robí v Prahe. Vozí mäso.“ Tá hudba sa jej nepáči. Ani meno interpreta – Vladimír Mišík. Čo je to za meno? Nikdy také nepočula. V cudzom byte sa cíti čudne, majú tam zatiahnuté závesy, hoci je jasný deň a vzduch je silno napáchnutý cigaretami. Zriedkakedy sa cíti dobre inde než doma. V skutočnosti sa všade cíti zle a ak musí pridlho zostať u cudzích, je jej dokonca do plaču. Vystrašená z neznámych príbytkov a zvykov, najbezpečnejšie sa cíti vo svojej izbe, kde je o niekoľko rokov na stene jediný plagátik – U2. Získala ho od spolužiačky, ktorej rodičia si predplácali zahraničný časopis o hudbe. Zaplatila jej zaň dvadsať korún. Ak by to mala porovnať s maličkou čiernobielou fotografiou Petra Nagya, ktorú kedysi celej škole predával jeden malý tučný ôsmak po tridsať, bolo to neporovnateľné. Až krátko po osemnástych narodeninách docení dôležitosť posteru U2. Stane sa jedným z oporných bodov jej života, áno, života. Skladba Red Hill Mining Town, ktorá sa asi nikdy nikde neumiestnila a nikoho nijako zvlášť nezaujala, hrala vo walkmane, ktorý jej aj s príslušnou kazetou požičia kamarát. Kladie si otázku, odkiaľ majú tí ľudia walkmany. Z Tuzexu. V ich meste sa taký obchod nenachádza. Kamarát k nim chodí pravidelne, rozveselí jej otca, je zdvorilý k matke a v detskej izbe jej pri bozkávaní vyzlieka tričko.

Prvou operou, ktorú kedy navštívi, je Carmen. Na predstavení v národnom divadle sedí v prvom rade na balkóne, no necíti sa dobre. Nepáči sa jej nič z toho, čo počuje, dokonca si zapcháva uši, aby sa mohla sústrediť len na pohyb postáv a ich gestá. Nasilu sa usiluje prijať novú melodiku, nikdy ju nikto nepoučil o tom, čo je opera, aké sú jej princípy a prečo ju ľudia milujú. Po druhom dejstve odchádza. „Nezvládla som to,“ hovorí neskôr v škole, študuje na katedre literárnej vedy, prijali ju vďaka fotografickej pamäti. Vie o knihách rozprávať hodiny a všetko to hovorené pochádza z učebníc, do hlavy jej vsakujú celé strany. Ale opera do nej nevsiakla ani po druhom pokuse, to už je rok 1990 a predstavenia sa valia jedno za druhým. Nechá sa nahovoriť na Bohému – a vydrží v hľadisku po celý čas. Uvedomila si, že ak prekoná istý druh lenivosti a sústredí sa, v melódiách dokáže nájsť časti, ktoré ju uchvacujú. Po Bohéme však navštevuje už len muzikály, cestuje do Prahy na Draculu aj na Jesus Christ Superstar a na Bohému si spomenie až v roku 2007. Je už dávno dospelou ženou, pracuje vo vydavateľstve odbornej literatúry a v jeden októbrový večer vykročí do kina, sama. Vo filme Pokánie sa opäť stretáva s áriou z opery Bohéma. Ešte v tú noc si ju púšťa v internetovom prehliadači. Uvarí si čaj, zabudne naň. Znovu a znovu si prehráva moment, keď sa vo filme do stĺpikov dymu z cigarety vinie skľučujúca a zároveň veľkolepá, tiesnivá a rovnako planúca melódia a spomenie si na detstvo, na Deň ako z pohľadnice.