Vtáčik

Na okraji parkoviska som zbadal kolobežku, skontroloval som či je nabitá a  vyrazil som. Nevidel som ostro a  aj som spadol. Pred klubom ma ako vždy zasiahla krása toho chlieva, tak ho volám. Obité plechové dvere a  za nimi mihotavý život, svetlá, drinky, stroboskop. Toto prítmie bolo iné ako tma vonku, utekal som rovno ku stejdžu, ale povedali, že Lev už dohral a  odišiel do šatne. O  bar sa opieral jeho otec. Zodvihol ruku aby ma pozdravil, ale ja som ten pozdrav nechcel opätovať, aspoň nie príliš nadšene. Kývol som hlavou a  rýchlo som zmizol. Lev sa prezúval. Na stoličke pred sebou mal nápoj, ale nebol to alkohol. Zdalo sa, že nepil a  zdalo sa aj, že je rozrušený. Nikdy som takéto výrazy nepoužíval: rozrušený. Tu musím, lebo dávam dokopy výpoveď o  vzťahu silnejšom ako oceľové lano. V  skutočnosti by sme ani ja, ani on nikdy netvrdili, že sme rozrušení, Lev bol nasraný a smutný, neschopný, bezmocný, ufňukaný, urazený, ponížený a sklamaný – ale nie rozrušený. Na túto párty som výnimočne nešiel, pozeral som doma seriál. Chcel som teda okamžite vedieť, čo sa stalo, hoci som to predpokladal. „Dohrával som set a  otec mi povedal, že to bolo otrasné, nemám hrať, pílim ľuďom uši – a ľutuje, že nie som výtvarník alebo veterinár. On ako šedá eminencia elektronickej hudby na Slovensku vraj najlepšie vie, čo je dobré a  čo nie, nerozumie, prečo ma sem vôbec zavolali a  tiež, prečo sa utiekam k  tvrdému technu, keď najkrajší je trance a  to on dobre vie, lebo staré dobré časy nič nenahradí a  ja nemám cit a  nebudem novým Tiëstom ani van Dykom a  to je odo mňa nôž do chrbta, bla bla bla.“ Jasnačka.

„Povaha elektronickej hudby je pohyblivá a  vždy iná, dobre to vie, len ťa skúša, stále ťa skúša, chce ťa spochybniť a  vyviesť z  miery, hoci, neviem, ktorý normálny rodič behá po kluboch, aby hovoril synovi, čo robí zle? Kto stojí o  to byť novým Tiëstom?“ Odpil som si z  Levovho pohára. Bola to len voda. Levov otec má pravdu len v  bode, že staré časy sú staré. Nežili sme vtedy, žijeme dnes. Je dospelý, má päťdesiat a  dúfa, že kritika nás posúva, ale nie, neposúva. Spôsobuje odpor.

„No čo, už vyplakávate?“ ozvalo sa mi za chrbtom, odrazu tam stál, ten starý foter bez vlasov, rozložitý, so širokými ramenami a  krátkym krkom, kedysi bol tiež dídžejom a  pozná slávnych, stretol sa s  Oakenfoldom aj s  Arminom van Buurenom, bol v  štúdiu s  Faithless a hovorili si, akí sú dobrí, drvili si sračky do dlaní v  kluboch na Ibize a synovi dal meno Lev, aby bol pánom ulice, školy aj diskoték, ale syn sa mu nevydaril. Nehrá dobre. „Nemáte predstavu o  starých dobrých časoch,“ vyhlásil a Lev sa mu nepozrel do tváre, naopak, celým telom sa otočil na opačnú stranu. „Hráš len somariny pre malé deti,“ usmial sa starý, napadlo mi, že som tu, aby som hasil oheň a  mal by som ho chytiť za tričko, pod krkom, viem, že je silný a  viem aj, že je to otec, ale – mal by som to urobiť. „Hrá dobre a ľudia sa bavia, je vypredané. O  čom to hovoríte?“

„Chlapci, vy neviete, čo je house, nerozumiete povahe toho, čo sa volá trance. To je esencia krásy. Čistota. Skončilo to v  roku 2004 a odvtedy nič. Nič! Nič! Nič! Úbohosti. Je tu nejaký váš idol, čo sa kvôli nemu človek nedoplatí a  vy ako teľce, všetci za ním. Hŕŕŕŕ. Ja chcem Levovi len dobre.“

„Vy asi nemáte veselý život,“ skúsil som slučku, Lev si medzitým obliekol bundu a  zastal pri východe zo šatne, natiahol sa ku mne cez chrbát svojho otca, mlčal. Otec tú ruku zachytil, akoby mu ju podával, ale Lev si svoju dlaň vytiahol. Pomaly, ale vytiahol.

„S týmto, čo ukazuješ, nikoho neohúriš,“ ukázal starý na Levov USB kľúč na lavičke a na zvinutý kábel. V  útrobách sa mi vytvorila guľa a  rástla. Myslel som si, že rozumiem, aký je Levov otec hlupák a  prečo sa Lev nevzpiera, ale ani nesúhlasí, vlastne nijako nereaguje a  má meravý výraz, hoci sotva pred hodinou skákal za mixážnym pultom a  ľudia mu posielali nápoje, hučali opakujúce sa motívy ako vždy a  za chrbtom sa mu kopili dievčatá, pretože ochranka ich k nemu pustila, pretože to dovolil. On, Lev. Nebol až taký nepatrný, za akého ho považoval jeho otec. Guľa v  bruchu sa medzitým tlačila von, zastala v  hrdle a  naplnená zúrivosťou sa ocitla na jazyku. „Ospravedlňte sa mu!“ zvolal som, Lev sa mi vyjavene pozrel do očí. Nevie sa zastať sám seba, urobím to ja. Prišiel som sem na kolobežke, pretože mi poslal správu a  v  nej bolo vulgárne napísané, že otec zas nadáva, pochopiteľne, že namiesto nadáva napísal pičuje. Hoci som ležal doma a konečne by som sa bol vyspal, dorazil som, lebo sme kamaráti a vždy som sa čudoval, aký je syn voči otcovi mierny, nebolo prirodzené, že sa Lev nikdy nebránil, a  pritom volal o pomoc. Nie som si istý, či mi moji rodičia vštepili niečo špeciálne, nechodil som na krúžky ani na žiadny šport, mama trvala len na tom, aby som po sebe umyl riad, a  na iné výchovné triky si nepamätám. Nenapadlo mi, že by som mal byť zatrpknutý, bral som to tak, že mi dali slobodu, veď ak by som bol býval chcel niekam patriť, chodiť na strelecký alebo na korčuľovanie, vraj by som to povedal. Lev chodil od prvého ročníka do plaveckej triedy, neskôr na klavír, na kúpalisku som po ňom opakoval pohyby tak, aby som sa naučil kraul ako naozajstný plavec, a  spätne si uvedomujem, že on bol ten, čo ma ťahal a  ukazoval mi veci, ja sám som mu nemal čo ponúknuť. Až neskôr. Priateľstvo, pochopenie, nesúhlas s  kritikou, ktorej ho vystavovali, nikdy som sa nevyhováral, že nemám čas, alebo nemôžem, chodieval som do klubov a  spolu s ním  čelil rečiam od starého. Akoby Lev otcovi dával vždy novú a  novú šancu povedať: bol si dobrý, ale čo si pamätám, nestalo sa tak. Nikdy.

„Myslel som si, že v  tebe niečo zostalo. Vyrástol si na Oakenfoldovi a  na Creamfield som ťa prepašoval, keď si mal osem rokov, uvedomuješ si to? Vieš, že mám pravdu,“ Levov otec sa môjmu výkriku o  ospravedlnení nevenoval, akoby ho nepočul. Lev stál ako paralyzovaný, hoci len pred chvíľou sa chystal odísť. Situácia nebola príjemná a  odrazu som pocítil to, čo nikdy predtým, že je všetko inak. Keby Levovi naozaj prekážalo, čo mu otec hovorí, nedopustil by, aby vôbec prišiel. Lev stojí a  čumí. Mlčí a  nikdy sa nebráni. Je to nejaká tajná dohoda o  útočení. „Majte sa,“ vyrazil som zo šatne, naspäť ku kolobežke. „Si mi ukradnutý,“ pomyslel som si. 

Potom sme sa nevideli niekoľko týždňov. Stretli sme sa náhodou vo fast foode pred zápasom prvej ligy basketbalistov. „Momentálne nehrávam,“ povedal, akoby mi chcel naznačiť, že práve v  onen večer v  šatni sa niečo zmenilo. Tešilo ma, že ho vidím, a  po zápase sme skončili v  krčme na sídlisku. Hneď po prvom pive som sa opýtal, prečo to všetko znáša.

„Mal som desať rokov a  do skla na okne v mojej detskej izbe vrazil vták. Vtáčik. Sýkorka. Počul som ranu, vyskočil som. Ležala na parapete, nevedel som, či žije, a  keď som ju bral do ruky, silno mi bilo srdce. Bilo aj jej. Cítil som to. Utekal som s  tým vtáčikom za mamou. Sedela za počítačom v  spálni a  niečo písala, pretože ona celý život sedí za počítačom a  niečo píše. Nevedel som sa nadýchnuť, plakal som, chcel som jej ukázať, čo sa stalo, opýtať sa či bude žiť. Mama sa na mňa ani nepozrela, zamrmlala, že sa musí sústrediť a  poslala ma preč. Otec sedel na balkóne, fajčil a listoval televízny program. Vtáčika okamžite chytil do rúk a  povedal, že sa nemám báť. So sýkorkou v  dlaniach sa obzeral po nejakej krabici, napokon mi kázal dať dolu košík, čo sme mali na hríby, a  vložil som doň utierku. Jemne ho  zahrieval v  rukách, vodou mu potrel zobák, a  opatrne skúmal, či má niečo zlomené. Uložil ho do košíka. Vtáčik sa nehýbal, ale žil. Mali sme ho doma päť dní, každý deň sme s  otcom skúmali jeho stav, prihováral sa mu, chytal muchy a  dával mu ich do zobáčika. Ani som nemukol. Košík bol na stoličke pri mojej posteli v  mojej izbe a  otec tam trávil celý čas. Ja, vtáčik a  on. Napokon sme vyskúšali, či odletí. Keď vzlietol, otec sa smial. Buchli sme si dlane o  seba.“

Uznal som, že je to silné. „Ale to bolo dávno,“ dodal som. „Nemusíš si kvôli tomu nechať po celý zvyšok života nadávať.“ Vyšli sme pred podnik, opreli sa o  zábradlie. Záplava svetiel na konci tej dlhej ulice ukrývala aj svetlá klubu, tej búdy, ktorá každý víkend ožívala čudnými zvukmi, hudbou horšou ako všetky rytmy sveta. 

„Zostali sme s ocom sami. Je protivný. Je boomer. Samotár. Nerešpektuje plynutie času, ani vôľu iných. Mama predvlani odišla, odsťahovala sa od nás o  tri ulice ďalej, k  inému chlapíkovi. Ja som s ním. Niekedy sa nerozprávame aj týždeň. Moje hranie nie je dôležité, nezáleží mi na tom.“

„A na čom?“

„Chcem viac počúvať a  menej hrať. Viac jesť a  menej variť. Rozumieš.“

„Nerozumiem. Ja som z  normálnej rodiny, o  hudbe doma nevie nikto nič a  naši každý večer pozerajú televíziu. Môj nočný ani denný život ich nezaujíma.“

„Vidíš. Môj otec má v  izbe postavený svoj vlastný dídžejský pultík zo starých čias. Niekedy si zapáli cigaretu a mixuje platne. Underworld ide desať ráz za sebou.“

„Robíš mu službu a  on ťa ponižuje.“

„Presne tak. A  ešte sa snažím, aby o  tom nevedel, teda – že mu robím službu. Tá hudba je jeho jedinou obranou a  tma klubu jediným bezpečným miestom, ja som jeho jediným blízkym a moje podvedomie ho pozná už tisíc rokov. Neopustí ho.“  

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 09/2025.)