Vladimír Godár oslavuje

Vladimír Godár sa dnes dožíva sedemdesiatky. Je to viac než symbolické práve v týchto dňoch a týždňoch, keď sa veľa hovorí o našej činnosti aj o nie práve ružových vyhliadkach do blízkej budúcnosti. Práve preto je dobré pri tejto príležitosti ohliadnuť sa späť za odkazom, ktorý v našej organizácii zanechal – bez akýchkoľvek nárokov na úplnosť.

Vlado pred desiatimi rokmi nastúpil na pozíciu vedúceho Oddelenia edičnej činnosti Hudobného centra s jasnou predstavou o jej smerovaní. Tá predstava by sa dala pár slovami zhrnúť ako splácanie dlhu voči našim vlastným hudobným dejinám, našej kultúrnej pamäti. O tom, že v porovnaní so susednými krajinami v nej dodnes máme veľa bielych miest, netreba hovoriť…

Za ten čas inicioval vznik notových vydaní diel slovenských skladateľov predovšetkým aktívnych v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia, no nielen ich. Rozbehla sa naplno edícia diel Jána Levoslava Bellu, vznikla obsiahla knižnica slovenskej zborovej a piesňovej tvorby, pozornosti neušli ani Mikuláš Moyzes, Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský, ale ani mnohí ďalší, oveľa menej známi či celkom zabudnutí autori. Rozbehlo sa tiež vydávanie komorných diel slovenských skladateľov. To všetko na profesionálnej editorskej úrovni, čo znamenalo stovky a stovky hodín mravčej, neraz takmer detektívnej práce.

No iba vďaka nej mohla táto hudba napokon ožiť na pódiu a byť zaznamenaná aj vydaná na nosičoch. Vlado sa o to osobne zasadil ako zakladateľ a dramaturg koncertného cyklu (Ne)známa hudba; z kritických edícií však mohli hrať aj telesá ako Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor a Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, vďaka nim dnes máme k dispozícii profesionálne nahrávky Bellových orchestrálnych a vokálno-inštrumentálnych diel. Svetlo sveta uzreli aj Slovenské klavírne sonatíny a komplet sláčikových kvartet Mikuláša Moyzesa.

Osobitne blízky je pre Vlada aj kultúrny okruh starého Prešporka, za obdobie jeho vedenia nášho oddelenia vydalo Hudobné centrum kompletnú nahrávku klavírneho diela Alexandra Albrechta, albumy z diel prešporských rodákov Josepha Kaspara Mertza, Misku Hausera; v slovenčine konečne vyšla monografia o J. N. Hummelovi.

O nič menej impozantný je katalóg knižných publikácií, na ktorých sa Vlado podieľal ako editor a iniciátor. V prvom rade štvorzväzkové Slovenské ľudové piesne Bélu Bartóka, ktoré na svoje vydanie čakali storočie, plus kniha Bartók a Slovensko, ale tiež pozoruhodne dlhý rad monografických prác a kompletných vydaní textov týkajúcich sa slovenských skladateľských osobností: Zeljenka, Parík, Sixta, Bázlik, M. Moyzes, Podprocký… Za všetky spomeňme najnovšiu z nich, Inštrumentálnu hudbu Jána Levoslava Bellu, ktorá vyšla z jeho autorského pera. K tomu treba prirátať hudobnoteoretické diela Eugena Suchoňa, Ivana Hrušovského a Juraja Pospíšila, pod ktorými je Vlado podpísaný ako redaktor, no ani tak nebude zoznam úplný.

Na jednu dekádu a na jedného človeka to je obdivuhodná bilancia. Prirodzene, jeho kompozičnú činnosť to odsunulo do úzadia – no v tejto oblasti, či už na poli „vážnej“ hudby, alebo tej filmovej, dosiahol méty, o ktorých na tomto mieste netreba hovoriť, lebo to už dávnejšie urobili povolanejší…

Oslava skladateľského jubilea by sa nezaobišla bez hudby oslávenca. Najbližšie zaznie na koncerte Albrechtiny už v túto stredu, vzápätí aj na koncerte festivalu Konvergencie v nedeľu 22. 3. (viac informácií na: https://www.albrechtina.sk/buduce-koncerty-1/Vlado_Godar_70).

Ostáva mi v mene našej redakcie popriať Vladovi Godárovi pevné zdravie a čo najviac síl stáť si za svojím presvedčením. To presvedčenie by sa dalo zhrnúť do vety, ktorá mi utkvela z jedného nášho rozhovoru: „Ak sa budeme k hudbe predošlých generácií u nás stavať macošsky, rovnako macošsky sa postavia budúce generácie k našej hudbe.“