Vladimír Godár: Inštrumentálna hudba Jána Levoslava Bellu

Vladimír Godár

Inštrumentálna hudba Jána Levoslava Bellu

Hudobné centrum 2025

Publikácia Vladimíra Godára si kladie ambiciózny cieľ: komplexne spracovať inštrumentálnu tvorbu Jána Levoslava Bellu v širokých historických, estetických a interpretačných súvislostiach a zároveň znovu otvoriť otázku vnútorného sebauvedomenia slovenskej hudobnej kultúry v kontexte 19. storočia. V tomto ohľade možno konštatovať, že kniha svoje poslanie vo veľkej miere napĺňa. Nejde o jednoduchý faktografický prehľad, ale o hlbokú analytickú reflexiu, ktorá Bellovu tvorbu chápe ako dynamický, mnohovrstvový proces formovaný dobou, osobnými rozhodnutiami i praktickými podmienkami hudobného života.

Publikácia je prehľadne členená podľa jednotlivých oblastí Bellovej inštrumentálnej tvorby, čo čitateľovi umožňuje rýchlu orientáciu v tematickej štruktúre knihy. Prvá kapitola je venovaná klavírnym skladbám, druhá tvorbe pre štvorručný klavír a tretia organovým dielam. Nasleduje kapitola zameraná na komorné skladby s klavírnym sprievodom. Piatu, šiestu a siedmu kapitolu tvoria analytické sondy do komornej tvorby pre sláčikové nástroje, ktoré predstavujú jednu z najvýznamnejších oblastí Bellovej kompozičnej činnosti. Ôsma kapitola je venovaná vzťahu skladateľa k orchestru a orchestrálnej tvorbe, pričom je ďalej členená na podkapitoly reflektujúce jednotlivé etapy jeho pôsobenia, najmä obdobia spojené s Kremnicou a Sibiňou. Záverečnú časť publikácie tvoria prílohy a menný register, ktoré rozširujú dokumentačnú hodnotu knihy a uľahčujú prácu s textom.

Čitateľ sa z publikácie naučí orientovať v Bellovej inštrumentálnej tvorbe s pozoruhodnou presnosťou. Godár systematicky mapuje vznik skladieb, ich viaceré verzie, stav notových prameňov, autografov a odpisov, ako aj okolnosti ich zrealizovaného či naopak, nikdy nerealizovaného uvedenia. Publikácia je zároveň presýtená odbornou terminológiou, s ktorou sa bežný čitateľ ani odborník mimo úzkeho hudobno-historického okruhu nestretáva každodenne.   

Mimoriadne cenným aspektom knihy je dôraz na súvislosti a paralely. Vladimír Godár sprostredkúva pohľad viacerých slovenských muzikológov. Napríklad Ján Albrecht upozorňuje na generačných rovesníkov Dvořáka a Čajkovského, Jozef Kresánek identifikuje väzbu na Beethovenov kompozičný princíp v Bellovom Sláčikovom kvartete c mol. Autor zároveň ukazuje, ktoré Bellove diela dirigoval Richard Strauss a v akých aspektoch Bellova tvorba dokázala konkurovať estetickým ambíciám Liszta či Berlioza.

Čitateľ sa dozvie, ktorá časť Sláčikového kvinteta predstavuje vrcholnú ukážku Bellovej kompozičnej kombinatoriky, ako aj to, ako Bella využíva hymnickú pieseň Gaudeamus igitur, pričom autor knihy tento postup uvádza do komparácie so spracovaním tej istej melódie v Akademickej predohre op. 80 od Johannesa Brahmsa.

Autor venuje výraznú pozornosť Bellovej osobnosti. Okrem známych faktov o jeho pôsobení ako evanjelického regenschoriho, kantora, orchestrálneho i zborového dirigenta a gymnaziálneho učiteľa sa čitateľ dozvie aj o splnených ambíciách po príchode do Sibine a o dôvodoch jeho konverzie, ktoré významne ovplyvnili jeho životnú i tvorivú orientáciu.

Dôležitým korektívom idealizovaného obrazu Bellovej osobnosti sú viaceré kritické reflexie citované v publikácii, ktoré poukazujú na to, že nie všetky stránky jeho tvorby boli prijímané jednoznačne pozitívne. Zvlášť zaujímavá je reflexia Ivana Hrušovského, ktorý upozorňuje aj na úpadkovú vývojovú fázu skladateľa a rozširuje tak pohľad na Bellovu tvorbu o menej priaznivo hodnotené aspekty.

Z metodologického hľadiska patrí k najväčším prínosom knihy dôsledná komparácia viacerých verzií tých istých skladieb. Godár starostlivo skúma, zaznamenáva a porovnáva varianty diel, overuje hypotézy starších bádateľov a zasadzuje ich do historického rámca. Zároveň plasticky ukazuje, ako sa hudba v 19. storočí šírila do salónov slovenskej meštianskej spoločnosti a aká krehká bola existencia rukopisných prameňov v období bez dnešných technologických možností okamžitého prístupu k notovým materiálom.

Popri nesporných kvalitách má publikácia aj slabšie miesta. Text je miestami zaťažený opakovaním rovnakých údajov a príliš dlhými vetami, ktoré narúšajú jeho plynulosť. Biografické údaje spomínaných osobností nie sú vždy jednotné – niekde sú roky narodenia uvedené, inde chýbajú alebo sa opakujú zbytočne. Problematické môže byť aj autorovo časté používanie označenia „romantizmus“ pre štýlové obdobie, hoci sám správne poukazuje na pluralitu štýlov 19. storočia. Niektoré textové pasáže pôsobia ako priamo prebraté z predchádzajúcich výskumných prác, čo naznačuje autorovo vlastné priznanie snahy „v našej práci zargumentovať“, no zároveň odhaľuje drobné gramatické a štylistické nedostatky.

V porovnaní s inými publikáciami o Bellovi je publikácia vydaná v Hudobnom centre výnimočná hĺbkou analytického ponoru a schopnosťou prepájať hudobno-teoretické, historické a interpretačné hľadiská. Zo skúsenosti s problematikou hudobno- historického výskumu možno potvrdiť, že ide o dielo, ktoré neponúka hotové odpovede, ale vyžaduje aktívne premýšľanie a kritickú reflexiu.

Záverečná pointa knihy sa nesie v duchu myšlienky, že slovenská hudobná kultúra nebude existovať pre našich susedov, ak nebude existovať predovšetkým pre nás samých. Godárova publikácia je dôkazom vrcholnej kvality Bellovej tvorby i autorovej invencie a zároveň výzvou k zodpovednému narábaniu s vlastným hudobným dedičstvom.

Publikáciu je možné zakúpiť tu: https://hc.sk/katalog/detail/389-instrumentalna-hudba-jana-levoslava-bellu