Viktor Kalabis: Composer & Conductor

Viktor Kalabis

Composer & Conductor 

Janáčkova filharmonie Ostrava, M. Petráš

Supraphon 2024

Najnovším prírastkom do postupne sa rozrastajúceho katalógu kalabisovských nahrávok sú snímky Janáčkovej filharmónie Ostrava z prelomu 70. a 80. rokov minulého storočia, realizované pre Československý rozhlas, ktoré Viktora Kalabisa predstavujú par lui-même, spoza dirigentského pultu s vlastnými juveníliami.

Dve orchestrálne skladby Koncert pro komorní orchestr op. 3  a Mládí. Předehra pro velký orchestr op. 7, doplnené objemným Koncertom pre violoncello a orchestr op. 8, napospol skladby z posledných rokov autorových štúdií na pražskej AMU, sa na CD objavujú po prvýkrát. Navyše, ako mi potvrdil šéfproducent albumu Matouš Vlčinský, ide s najväčšou pravdepodobnosťou o doposiaľ nevydané nahrávky. 

Vyhranenosť Kalabisovej tvorivej osobnosti je v týchto skladbách zreteľná na prvé počutie. Jeho umeleckú vyzretosť navyše podčiarkuje v pomerne mladom veku, ešte pred tridsiatkou, nadobudnutý zmysel pre úspornú prácu s materiálom a suverénne inštrumentačné majstrovstvo. Dokonalé ovládnutie spomínaných atribútov je spoločným menovateľom všetkých troch skladieb na albume a to isté sa dá povedať aj o tvorivých východiskách týchto raných diel, ktoré rovným dielom čerpajú ako z tradície českej romantickej školy, tak z progresivizmu domácej i svetovej moderny.

Z diel na albume však do popredia ešte vždy vystupuje istá heterogénnosť, ktorá je azda funkciou vyrovnávania sa s vlastnými tvorivými impulzmi a inšpiračnými zdrojmi. Koncert pro komorní orchestr s podtitulom „Hommage à Stravinskij“ z r. 1948 zo stránky inštrumentačnej i ideovej je Kalabisovou odpoveďou na Stravinského Koncert Es dur „Dumbarton Oaks“, čo v tieni februárového prevratu, keď vznikal, svedčí o značnej smelosti.

Emblematickými osobnosťami o dva roky mladšej symfonickej overtúry Mládí (a napokon i Violončelového koncertu z r. 1951) sú Dvořák a predovšetkým skladateľ, ku ktorému Kalabis najväčšmi vzhliadal – Bohuslav Martinů. Najvýraznejší zjednocujúci prvok overtúry, po takmer trojminútovej trudnomyseľnej intráde nasledujúci motív na veľkej sekunde, prerastá do elektrizujúcej fanfáry, ktorá dvořákovské a martinůovské impulzy spája s inštrumentačnou bravúrou. Dramatický náboj tu rozhodne nechýba. Takmer sa zdá, akoby martinůovský symfonizmus, ktorý v tom čase predstavoval stále čerstvý inšpiračný zdroj (symfonické dielo Martinů uzavrel len o pár rokov neskôr Symfonickými fantáziami), v Kalabisovi našiel svojho pokračovateľa. 

Skutočnosť, že ide o skladby intenzívnej rétorickej výpovede, dosvedčuje aj charakter rozložitého, takmer štyridsaťminútového Violončelového koncertu. Sólového partu sa ujal  v čase nahrávania tridsaťročný Miroslav Petráš, ktorého výkon charakterizuje mladistvá vitalita. V závere lyrickej druhej časti sa asi najvýraznejšie objavujú bartókovské názvuky (žeby Druhý husľový koncert?). Rozsah, ktorý azda mal byť devízou, predstavuje slabinu tohto ambiciózneho diela. Ani hospodárna a sústredená práca s materiálom, ani Kalabisova invencia nedokázali zabrániť tomu, že koncert pôsobí trochu rozvláčne a uvravene.

To rozhodne neplatí o interpretáciách. Ako dirigent Kalabis z Janáčkovej filharmónie Ostrava dokázal vydolovať odhodlanie a zápal doslova starosvetských rozmerov. Kvalita nahrávok aj napriek masteringu nie je ideálna; je však dosť dobrá na to, aby tento interpretačný elán umožnila oceniť v plnej šírke.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)