V Slovenskej filharmónii sviežo...

9. 4. 2026

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia, Kaspar Zehnder, Claire Huangci

Berlioz – Ravel – Turina – Respighi

Začiatkom apríla previedla Slovenská filharmónia svojich návštevníkov od Ríma cez parížske vplyvy začiatku 20. storočia až k andalúzskemu koloritu. Program neustále menil obsadenie a čiastočne aj charakter, no napriek tomu si udržal rovnováhu medzi súdržnosťou a kontrastom. Švajčiarsky dirigent Kaspar Zehnder sa predstavil ako prirodzená autorita s pevným a presným gestom, pričom preňho i sólistku bola typická nesmierna prirodzenosť. Pre koncert bola príznačná formálnosť, no nie škrobenosť – obaja si zachovali ľudskosť a pokoru, čo sa prenieslo aj do atmosféry v sále.

Berliozova predohra Rímsky karneval op. 9 slúžila ako efektný úvod koncertu. Zehnder postupne tvaroval energiu v skladbe, pričom orchester spoľahlivo reagoval na jeho miestami až razantné gestá. Hudba mala dostatok šťavy, no zostávala pod kontrolou. Záverečná gradácia bola dobre načasovaná, a rýchlo si tak získala publikum.

Nasledoval Koncert pre klavír (ľavú ruku) a orchester D dur Mauricea Ravela s americkou klaviristkou Claire Huangciovou, ktorý sa na slovenských pódiách neobjavuje často. Sólistka ihneď zaujala výraznou technickou dispozíciou (iste sa netýka len ľavej ruky) a schopnosťou viesť viachlasnú melódiu s jasne zvukovo odlíšenými líniami – krištáľovým vrchom, zamatovým stredom i hutným basom – a dopĺňala tak farebnú paletu orchestra, ktorá je u Ravela kľúčová. S orchestrom viedla hravý dialóg a aj pri hre jednou rukou sa mu dokázala zvukovo vyrovnať bez toho, aby to bolo na úkor kvality tónu. Záverečná kadencia bola strhujúca, technicky náročná a zahraná mimoriadne čisto.

Symfonická rapsódia pre klavír a orchester op. 66 od Joaquína Turinu vytvorila kontrast už samotným obsadením – len so sláčikovým orchestrom a klavírom. Zvuk orchestra bol transparentnejší a dirigent nechal väčší priestor sólistke, ktorá tentoraz dostala príležitosť demonštrovať svoju bohatú muzikalitu oboma rukami. Vďaka interpretkinmu vzdušnému prejavu s nádychom impresionistickej ľahkosti znelo dielo miestami až gershwinovsky, hoci jeho základ zostáva pevne ukotvený v andalúzskom folklóre. Lyrickosť tejto skladby ešte viac zvýraznila kontrast s nasledujúcim dielom.

Záver koncertu patril Respighiho Rímskym slávnostiam, ktoré uzatvorili program návratom do Ríma, tentoraz v podobe monumentálnej orchestrálnej fresky. Rozšírené obsadenie prinieslo veľký, miestami ohurujúci objem zvuku a nápaditú inštrumentáciu – okrem organu či mandolíny zaujalo aj početné zastúpenie hráčov na bicích nástrojoch (až 9!). Zvuk orchestra bol chvíľami natoľko intenzívny, že poslucháč priam zabúdal dýchať. Dielo, kladúce mimoriadne interpretačné nároky, vyžaduje nielen technickú istotu v orchestri, ale aj schopnosť udržať prehľad v hustej zvukovej štruktúre. Jednotlivé nálady a obrazy diela vyzneli zvukovo rozmanito, Zehnder si udržal pevnú kontrolu nad tempami a ich častými zmenami a spolu s orchestrom doviedol dielo k veľkolepému záveru.

Večer pôsobil sviežo a menej tradične, bez spoliehania sa na zaužívaný repertoár. Priniesol orchestrálne zaujímavé skladby s bohatou inštrumentáciou, rozšírenou harmóniou aj mierne novátorskými postupmi. Citeľným pozitívom bola dlhoročná spolupráca dirigenta so sólistkou i Slovenskou filharmóniou. Všetko do seba prirodzene zapadlo...