Uvarené z vody, instantnej prísady a najmä s nadšením

Opera Národného divadla v Košiciach vzdoruje kritickej finančnej situácii v rezorte prípravou nových inscenácií. Nemôže si však dovoliť zariskovať odvážnou dramaturgiou, príznačnou pre súčasné vedenie súboru. Dokonca najnovšiemu prírastku musela odňať objednaný vizuálny tvar. La traviata, druhá časť tzv. populárnej trilógie Giuseppeho Verdiho, sa zrodila zo zvyškov dekorácií a kostýmov titulov, ktoré sú či boli v repertoári.

Vedenie opery tento fakt krylo kulantným zdôvodnením o príspevku k „ekologickej kostýmovej recyklácii v náročných časoch konsolidácie“. Dešifrujme si vznešene znejúce slová. Na rovinu. Každá operná inscenácia si zaslúži plnohodnotné umelecké obsadenie všetkých súčastí. Že opera je oproti činohre neporovnateľne nákladnejším druhom umenia, vyplýva z jej podstaty. Okrem dirigenta a inscenačného tímu musí disponovať kolektívnymi telesami, orchestrom a zborom. A pokiaľ sólisti nedosahujú istú kvalitu, odoženú publikum. Potom divadlo môže stiahnuť železnú oponu. Toto chceme v druhom národnom divadle?

Nová La traviata vo východoslovenskej metropole sa rodila, obrazne povedané, zbierkou centov. Ak by inscenátori Roberta Devereuxa, Tannhäusera a Macbetha (v druhom a treťom prípade ide o scénografa Juraja Fábryho a kostýmovú výtvarníčku Simonu Vachálkovú) nesúhlasili s opätovným použitím ich scénických a kostýmových prvkov, hrala by sa na prázdnej scéne. Aj to je riešenie. Koncertné uvádzania opier sú síce zmysluplné, predsa však skôr dopĺňajú repertoár. Našťastie, spomenutí umelci boli veľkorysí a dramaturg Stanislav Trnovský, ako koordinátor projektu, doň vložil svoj na slovenské pomery mimoriadne hlboký odborný background.

Na adresu režiséra Antona Korenčiho išla predovšetkým požiadavka zosúladiť disponibilné javiskové elementy (pod scénu je podpísaný Juraj Fábry, nezakladá sa však na autentickom návrhu) tak, aby tvorili nevyhnutnú atmosféru pre každý zo štyroch obrazov. O žiadne nové pohľady nešlo, napokon ani nie sú nevyhnutné. Stačí zužitkovať to, čo je zapísané v partitúre. Korenčiho réžia je striedma, aranžmány zvládnuté, scénické výpožičky zo spomenutých inscenácií neprekážajú. Odvíjanie príbehu v retrospektíve (začína sa umieraním Violetty na gauči v kruhu zopár verných) nie je síce nič nové, no komornej koncepcii sa nepriečilo.

Ak Anton Korenči v niektorých scénach (za všetky spomeniem ples u Flory po výbuchu žiarlivého Alfreda a jeho „výplate“ za lásku) načrel do nenáležitých veristických hereckých prvkov, ak miestami nechával Violettu konať príliš spontánne, mohlo k tomu dôjsť aj v súlade s hudobnými impulzmi. Na druhej strane sa vedel spoľahnúť na herecky a výrazovo zohratých protagonistov, medzi ktorými cítiť nevyhnutnú chémiu. Diabol je ukrytý v detailoch, takže občas by neuškodila korekcia príliš živelného herectva. Z 2. dejstva vyšlo veľmi pôsobivo stretnutie otca a syna Germontovcov. Nekonvenčne vyriešila réžia záverečný obraz, keď ilustrovala exekúciu niekdajšej hviezdy polosveta, odvracanie jej bývalých ctiteľov a v stave blúznenia vytiahla tanečné alter ego (baletný pár sa objavuje už v 3. obraze) dvojice. Skon Violetty sa odohral na rovnakom gauči, ako sa objavil po zdvihnutí opony.

V talianskom teréne výborne zorientovaný dirigent Peter Valentovič nevedno prečo miestami šiel opreteky s časom. Svižné tempá a kontrasty sú potrebné, no rovnako dôležité sú voľnejšie plochy na rozvíjanie romantických emócií a tieňovanie vokálnych nuáns. Za prehrešok voči tempu považujem uponáhľanú áriu Giorgia Germonta „Di Provenza il mar, il suol“. Celkovo však mala Valentovičova koncepcia zmysel, aj keď sa tiež občas mierne odkláňala k veristickým brehom. Za veľmi správne považujem otvorenie (zaradenie často škrtanej - pozn. red.) Alfredovej cabaletty „O mio rimorso!“ Bez nej by sme sa vracali k slovenským zvyklostiam spred polstoročia.

Najočakávanejšou udalosťou bol debut Evy Katrákovej-Bodorovej v postave Violetty. Predovšetkým jej donizettiovské kráľovské hrdinky (za Elisabettu v Robertovi Devereuxovi získala v Prahe prestížnu festivalovú cenu Libušky) ju predurčovali k pohyblivým dramatickým sopránovým partom, ku ktorým Violetta v nadväznosti na taliansku tradíciu (slovenská je odlišná) patrí. Umelkyňa sa jej chopila od prvého taktu s obrovskou vervou, vkladajúc do nej tmavú farbu svojho ešte mladodramatického, no perspektívne dramatického materiálu. Prvé dejstvo si nárokuje koloratúry (napokon taký je celý raný Verdi a začiatok strednej periódy na neho nadväzuje), ktoré umelkyňa vyspievala precízne a nevyhla sa ani vysokému Es v závere veľkej árie.

Zatiaľ čo úvodné dejstvo pôsobilo ako vzácny diamant, ktorý potrebuje výrazovo a dynamicky obrúsiť, zbaviť ho občas agresívnej dynamiky (tvrdšie nasadzovanie tónov sa občas objavilo aj neskôr), postupne uplatnila popri talianskej farbe aj vzácny zmysel pre štýlové frázovanie, obsažné pasáže v nižších dynamických hladinách a najmä emócie, vygradované do maxima. Je to Violetta takých dramatických rozmerov, akú sme na Slovensku minimálne šesť desaťročí nemali.

Výborne obsadený a partnersky ideálny bol Alfredo v podaní Juraja Hollého. Jeho vrúcne sfarbený tenor vzorovo frázuje, hlas prechádzajúci do spinto odboru má lesk a dramatickú silu. Ak mu trvalo istý čas, kým sa dostal do optimálnej formy (1. dejstvo a ária „Lunge da lei“ ešte pôsobili rozbehovo), počnúc cabalettou „O mio rimorso!“ už znel kovovo jasne, priebojne a so širokou paletou výrazových odtieňov. Marián Lukáč (Giorgio Germont) má postavu zažitú, je technicky a intonačne úplne bezpečný a ako otcovský typ uveriteľný.

Z menších postáv znel farebne pútavo a technicky koncentrovane mezzosoprán Viery Kállayovej ako Flory. Marek Gurbaľ bol presvedčivým Barónom, Michal Onufer kultivovaným Grenvilom a osvedčil sa aj Anton Baculík ako Gaston. Viac tónovej kultúry si zaslúžil Mihály Podkopájev ako Markíz. V maličkých úlohách sa prejavili aj zálohy, zatiaľ pôsobiace v zbore, ako Oliver Olejár a Filip Kostrub. Zbor pod vedením dirigenta a Iryny Demianyshyny si svoju povinnosť splnil bez okatých medzier.

Čo bude ďalej s operou v troch pre ňu určených domoch, zdá sa, je vo hviezdach. Z vody a nadšenia sa variť donekonečna nedá. Obdobie, aké v slovenskej histórii sotva nájde paralelu, musí raz skončiť. Inak na suchoty (iné ako Violetta) skoná aj celá slovenská kultúrnosť.

Giuseppe Verdi

La traviata

Dirigent: Peter Valentovič

Réžia: Anton Korenči

Dramaturgia: Stanislav Trnovský

Scéna: Juraj Fábry

Kostýmy: Umelecké dielne NDKE

Zbormajstri: Peter Valentovič, Iryna Demianyshyna

Pohybová spolupráca: Mónica Gómez, Tomasz Siedlecki

Violetta: Eva Katráková-Bodorová

Alfredo: Juraj Hollý

Giorgio Germont: Marián Lukáč

Flora: Viera Kállayová

Gaston: Anton Baculík

Barón: Marek Gurbaľ

Markíz: Mihály Podkopájev

Doktor: Michal Onufer

Annina: Ľubica Strapáčová

Giuseppe: Filip Kostrub

Sluha u Flory: Oliver Olejár

Orchester a zbor Opery ND Košice

Košice

Opera ND

23. 5. 2026 (premiéra)