Ustavične „under maintenance“

Festival J. K. Mertza patrí medzi najstaršie európske gitarové festivaly a pre každý ročník je dobrým zvykom, že do Bratislavy prinesie aj nejakú tú gitarovú „supernovu“. Tentoraz ňou bol Brazílčan YAMANDU COSTA, ktorého dnes už môžeme bez rozpakov označiť za pendanta Paca de Lucíu. Costa je hudobníkom hrajúcim na sedemstrunovej gitare svoju vlastnú tvorbu čerpajúcu z tradície brazílskej populárnej hudby (Radamés Gnattali, Tom Jobim, Raphael Rabello) a klasickej gitarovej hry. Integrálnou súčasťou jeho koncertov sú tiež improvizácie. Návštevníci Mertzovho festivalu si tak na jeho poslednom koncerte mohli vypočuť temperamentnú hudobnú „nálož“, ktorá vyrážala dych. Zvláštnu a svojráznu charizmu koncertu pridala tiež voľba (pre festival netradičného) koncertného priestoru, ktorým bol Pontón – multifunkčný priestor zakotvený na brehu Dunaja. Perspektíva rozhovoru s týmto umelcom vo mne vyvolávala nemalý rešpekt. Najmä preto, že Yamandu Costa na mňa pôsobil ako umelec, ktorý naozaj nepotrebuje o hudbe veľa rozprávať.

Rád sa rozprávaš o hudbe?

Áno, niekedy mám slová rád. Verím však, že hudba je nad nimi o úroveň vyššie. Slová dokážu rýchlo upútať, veď taký je aj svet politiky. Svet slov je nebezpečný, svet hudby je úprimný. A preto preferujem hudbu. Myslím si, že keď hráme, sme oveľa pravdivejší...

Aké pocity v tebe zanechala Bratislava a Gitarový festival J. K. Mertza?

Miesto bolo veľmi zaujímavé – zakotvená loď v silnom prúde rieky. Tá dynamika, sledovanie času prechádzajúceho Dunajom, silný a rýchly prúd... Na skúške sa zvuk nejavil nejako výnimočne, ale večer, keď prišli ľudia na koncert, sa veľmi zlepšil a ja som si to naozaj užil. Toto je na hraní a cestovaní zaujímavé, tá veľká neznáma, čo všetko sa môže stať. Škoda, že koncert nebol nahrávaný. Mohol vzniknúť veľmi špeciálny live album, pretože tu vznikli výborné momenty a improvizácie, veľmi som si ho užil. Publikum bolo vrúcne, ale nie prehnane. Dobre pripravené publikum, ktoré je súčasťou festivalu so 48-ročnou tradíciou...

Aký je tvoj vzťah k repertoáru klasickej gitary?

Verím, že mojím prínosom pre gitaru je, že robím niečo pravdivé. V gitarovom svete sa ľudia priveľmi zameriavajú na konkrétne parametre gitary a ja som viac než gitarista hudobníkom-skladateľom. Snažím sa síce vyjadrovať cez gitaru, ale robím hudbu, ktorá vychádza zo mňa. Hrám aj skladby iných skladateľov, ako napr. Augustína Barrios-Mangorého či Badena Powella, ktorí pochádzajú z môjho kontinentu a sú spätí s jeho hudbou a s mojím spôsobom bytia. Ale musí to byť pre mňa intímne a úprimné. Hrať skladby od skladateľov „z iného vesmíru“, na to sa veľmi necítim...

Aký je to pocit hrať na gitarovom festivale v porovnaní s hrou v jazzovom klube?

Je to úplne to isté, hudba je vždy tá istá... Všetko sa zastaví, keď hudba začne znieť. Cestovanie je veľmi únavné, ale taký je život hudobníka – každý deň je na inom mieste. To všetko však stojí za to. V konečnom dôsledku je to vždy moje vlastné vyjadrenie, prichádzam so svojimi nápadmi, ponúkam svoj vlastný vesmír. Nezáleží teda na tom, či som v koncertnej sále alebo v bare. Podstatné je, či sú ľudia otvorení komunikovať s hudbou, ktorú im chcem dať.

Čo sa ti odohráva v hlave, keď hráš na pódiu?

Kombinácia koncentrácie a uvoľnenia. A to sú podľa mňa dve najpozoruhodnejšie a zároveň najnáročnejšie polohy pre hudobníka. Byť v rovnakom čase uvoľnený a sústredený je cesta, ako sa spojiť s ľuďmi. Potom cítia, že som tam a hrám pre nich. Je to taký trojuholník.

Nemá žiadnu cenu byť perfekcionistom, ak sa výsledok neprenáša navonok a ak ľudia necítia, že si tam preto, aby si im dal zo seba všetko. Toto je pre mňa veľmi dôležité.

Aká bola cesta k tvojmu vlastnému hudobnému štýlu?

Môj hudobný štýl? Neustále sa ho snažím dolapiť a ešte stále sa mi to nepodarilo! Všetko sa mení, hlavne vekom... Hudobníci sú ustavične „under maintenance“. Neustále hľadáme a rastieme. Niekto sa zlepšuje, iný sa v niečom zhoršuje. Niekto má menej „technickej“ energie, niekto niečo stratí, ale zas nájde inú nuansu, inú „farbu“. Prirodzene, mám svoj štýl, mám svoj spôsob hrania. Ale každý deň sa snažím zlepšovať!

 

Mnoho hudobníkov z Južnej Ameriky vníma hudbu oveľa viac politicky než Európania. Aj ty vnímaš hudbu ako prostriedok, ktorý môže hýbať svetom?

Toto je zaujímavá otázka, ale dá sa na ňu odpovedať viacerými spôsobmi. Áno, hudba dokáže byť užitočným nástrojom, napríklad vie byť veľmi náboženská. Dá sa ňou „platiť“ všelikde... Je vyššie než politika a je krajšou „manifestáciou“. Dnes už nevieme, kto bol starostom mesta, v ktorom žil Shakespeare... Ja sa snažím odosobniť sa od týchto vecí. Samozrejme, mám svoje politické presvedčenie. Som socialistický, ľavicový typ a žijem v dvoch krajinách. V Brazílii, v ktorej vládne politický zmätok, a v Portugalsku, čo je síce menšia, ale zato „socialistickejšia“ krajina. Platím dane v oboch týchto krajinách, a keď vidím, že sa mi to vracia v školstve, kultúre, zdravotníctve, tak som šťastnejší. Mám teda obe skúsenosti. Snažím sa nemiešať do hudby politické názory, pretože si myslím, že sú to dva oddelené svety. Ako občan mám možnosť reagovať, no ako hudobník som nad politikou.

Máš ešte stále hudobnícke sny?

Určite! Snívam o tom, že budem zdravý a budem môcť i naďalej hrať. Aj v pokročilom veku a pri zdravom rozume a s inšpiráciou. Snívam tiež o tom, že budem naďalej nachádzať to, čo dokážem robiť dobre. Nie preto, aby som sa tváril, že som skvelý a známy. Nie! Výlučne pre to privilégium mať v rukách gitaru a hrať pre publikum, ktoré ma chce počúvať, nech budem hrať čokoľvek... A to je skutočný rešpekt, ktorý umelcovi môže publikum dať. Toto je môj sen, dobre hrať a vedieť komunikovať s ľuďmi. Hudobníci by si mali uvedomiť, že to, že im je umožnené robiť hudbu, nie je samozrejmosť. Nepoznám nič cennejšie, ako to sprítomnenie elasticity času, uvedomenie si, že čas je pružný. Vďaka hudbe ľudia cítia, že sa čas rozvíja...

Čo by si poradil mladým umelcom?

Na všetko máte čas! Mladí hudobníci prechádzajú viacerými etapami, či už po technickej stránke alebo pri získavaní znalostí o svojom nástroji. Myslím si, že najzaujímavejšie je, ak nájdu to, čo dokážu robiť dobre. Niektorí majú talent na hlbšiu interpretáciu a hrajú pomalšie skladby, iní chcú hrať iba rýchle skladby, no nemajú na to technické prostriedky. Ak človek nájde to, čo dokáže robiť naozaj dobre, umocní to pocit jeho životnej istoty. A môže to byť aj niečo iné, ako chcel pôvodne robiť... 

Poďakovanie za preklad:

LUIS FELIPE RAMÍREZ

SANTILLÁN

Yamandu Costa (1980, Passo Fundo, Brazília) je gitarista, skladateľ a aranžér, vymykajúci sa konkrétnemu zaradeniu. Vytvoril si unikátny hudobný štýl, pohybujúc sa medzi typickou hudbou z južnej Brazílie, chorom, sambou a klasickou gitarou. Hrá na sedemstrunovej gitare. Štúdium gitary začal ako sedemročný u svojho otca Algacira Costu, známeho zo zoskupenia Os Fronteiriços. Neskôr sa zdokonaľoval u argentínskeho virtuóza Lúciu Yanela. Od svojho debutu v 17 rokoch v São Paule v Circuito Cultural Banco do Brasil je považovaný za jedného z najvýznamnejších brazílskych gitaristov. Medzinárodnú pozornosť mu priniesol dokumentárny hudobný film Brasileirinho o „hudbe choro“ fínskeho režiséra Miku Kaurismäkiho. Nahral 17 CD a 2 DVD. Vystupuje sólovo, ale aj v duu, triu, kvartete či ako sólista so symfonickými orchestrami. Hral s mnohými slávnymi hudobníkmi ako Bobby McFerrin, Melody Gardot, Richard Galliano, Stefano Bollani, Daniel Mille, Sylvain Luc, Stochelo Rosenberg, Sebastién Giniaux, Alfredo Rodriguez, António Zambujo či Pepe Romero.