Tumarkinova kríza

Ako malá som neustále padala do nejakej vody. Neďaleko domu bol potok a hoci som cestou zo školy kráčala po známej prašnej ceste, ani neviem ako – a ocitla som sa vo vode. V lete, keď som bola rozhorúčená a blížili sa prázdniny, to vôbec nebolo zlé, a v zime som zas vedela, že moje detské topánky dokážu preboriť tenký ľad, ktorý sa tvoril na nízkej hladine. Na výletoch ma otec zakaždým postavil do stredu, medzi neho a mamu, ale v Trenčianskych Tepliciach sa raz pozabudol – naozaj som nemala v pláne zakopnúť tesne na okraji toho nádherného jazera s loďkami, ale zahľadela som sa na párik labutí a možno som aj natiahla ruku, aby som sa ich dotkla. Otec práve vysvetľoval mame, že auto predáme a nové si kúpime až tam, ona vykríkla a on ma vytiahol rovno za nohy. Trčali mi z vody ako dve paličky. Schmatol ma za členky a bleskovo otočil, biele kožené topánky nasiakli vodou, ľudia sa obzerali a krútili hlavou nad toľkou nezodpovednosťou. Postavil ma na lavičku a oči mu potemneli. Myslela som si, že ma vyhreší ako vždy, ale on povedal, že o tri týždne cestujeme do cudzej zeme, ďaleko, a ak sa aj tam budem neustále motať pri vode, len aby som do nej spadla, určite sa utopím a tam mi už nikto nepomôže. Ani on. Odišli sme do Argentíny.

Neboli sme súčasťou obrovskej vlny prisťahovalectva v dvadsiatych rokoch, keď sa do Argentíny nahrnula polovica Európy. Boli sme tá menšia časť, tí, čo prišli v šesťdesiatych rokoch, a môj otec získal miesto v prekladateľskej kancelárii, k miestu dom a kopu plaču, lebo mame bolo neustále smutno za našou záhradou a za babkou. No nedalo sa nič robiť. Ako deväťročné decko som si musela zvykať na celkom iný rytmus života, na iný deň a inú noc, na dlhé večery, keď som sa robila, že už spím, no oboma ušami som nasávala cudziu reč rozliehajúcu sa v kuchyni, a napokon som si musela zvyknúť aj na to, že v Buenos Aires nepadám do nijakej vody, ale normálne – na zem. V škole sme sa učili trochu v českom a trochu v španielskom jazyku, pretože moja škola sa volala medzinárodná, a kým som to celé pochopila, nestihla som sa ani poriadne nadýchať nového argentínskeho vzduchu, naši ma zobrali do nemocnice, lebo pády pribúdali a modriny tiež. „Je to porucha rovnováhy. Neohrozuje to život, ak dáte pozor, aby nespadla pod autobus alebo do priepasti. Možno z toho vyrastie, predbežne by bolo vhodné, ak sa nájde niekto, kto to dieťa bude pri chôdzi čo najviac držať za ruku.“

Bývali sme v La Boca. Otec bol súdnym prekladateľom a mama v domácnosti. Ráno, keď som prechádzala cez Caminito a mala som už pätnásť, jeden z nich vždy kráčal popri mne. Nedržali ma za ruku, ale tú svoju mali akoby neustále v strehu a ja som si dávala pozor. Veľký pozor. O dva roky neskôr ma už nesprevádzali, pretože moje priateľky Jásinta a Manuela sa motali popri mne, a keď im moji rodičia u nás doma rozprávali, čo treba robiť, ak spadnem, dobre sa na tom zabávali. Spadla som, ale len dva razy a nikdy nie na školskom dvore. V našej štvrti bolo veľa slepých uličiek aj malých námestí, na ktorých sa netlačili turisti a páriky tam nepredvádzali tango za peniaze, len pre objektívy fotoaparátov. Na tajných miestach, o ktorých vedeli len domáci, postával akordeonista, klarinetista aj čelista a hrali pre mužov a ženy, ženy a ženy a mužov a mužov. Jedni druhým prevísali chrbtom cez predlaktia, až sa im vlasy dotýkali zeme a čierne očné linky sa všetkým rovnako ťahali takmer k ušiam. Prvé tango som začala skúšať s Jiřím. Jeho rodičia pochádzali z Plzne a naše začiatočnícke menuety pripomínali hopsanie dvoch koní v cirkuse. Rodičia netušili, kde som, mysleli si, že v škole, no Jiřího oco aj mama stáli celý čas na okraji kruhu neďaleko Casa Euridita a povzbudzovali nás, komentovali každý pohyb, takže postupne som strácala cit pre hudbu aj pre Jiřího. 

Nemala som v poriadku vnútorné ucho a lekári tomu našli meno – volalo sa to Tumarkinova otolitická kríza. Aký úžasný názov! Dokonalá porucha.

Občas som sa vďaka nej cítila dôležito a inokedy zas celkom neisto. Tancovanie s Jiřím mi nešlo a zdalo sa, že ani nemám hudobný sluch. V jedno piatkové popoludnie čakajúc na mamu, so zavretými očami som sa sama hýbala do rytmu, pridŕžajúc sa stoličky. Tam ma našiel Fernandito. Fernandito nevedel, že sa zvyknem zapotácať len tak, na rovnej ceste. Na začiatku každého tanca ma chytil tak, že som okamžite musela prekrížiť nohy a v záklone ma zvieral silno, akoby žmýkal vecheť, celkom blízko tváre sa mi bradou dotýkal nosa. „Všetkému sa podvoľ. Tvoj pás mi výborne pasuje do ruky. Budeme vyhrávať súťaže,“ oznámil mi vecne po druhom stretnutí, akoby sme hádzali lopatou štrk do miešačky. Pri tanci zakláňal hlavu prudko dozadu a naše otočky boli riadne dramatické. Napokon ma vymenil za všednú argentínsku blondínu a tá bola nižšia a o dosť tučnejšia ako ja, po páse ani chýru, ale veľa sa pri tanci smiali a to bolo asi ono. 

Začala som tancovať s Rodrigom – už aj moja mama, tak ako Jiřího rodičia, začala sedávať pri stolíku, aby sa pozerala. Občas prejavila obavy o moje kríže aj česť: „Ten pohyb, kde má ten pán svoju ruku na tvojej hrudi a ty máš tú jednu nohu omotanú okolo jeho nohy, Zdenka, to je teda príliš.“

Rodrigo sa mi páčil a nikdy som sa nebála, že spadnem. Pohyboval sa ako mačka, neustále prikrčený, telo oplývajúce pružnosťou voňalo ako mydlo a nikdy sa nespotil. Medzi nami to nebolo ako s Fernanditom, Rodrigo sa netváril, že som len tréningový nástroj. Čakával ma na začiatku maličkého námestia priamo pod oknami Žltého domu, tak sme ho volali, a nikdy nezavolal tancovať nijakú inú ženu. „Nemám hudobný sluch,“ povedala som mu, keď sme sa spolu krútili len pri kontrabase a husliach, vonku popŕchalo a ostatným muzikantom sa lenilo prísť. „Hudobný sluch má každý,“ zasmial sa a pritiahol ma k svojmu ľavému kolenu, pričom sa ako šelma posunul o dva kroky doprava a mňa nenásilne odtiahol so sebou. 

„Nemá,“ odvetila som. 

„Ak sa to týka len tónov, presných a konkrétnych, tak tie nepoznám ani ja. Ale sluch mám a máš ho aj ty.“

Rodrigo bol milonguerom aj vo všednom živote. Pracoval na železnici a celý deň zatĺkal akési kusy železa do dier v zemi. Hovoril mi, že neustále búcha do rytmu. Presne som si to vedela predstaviť. To, že bol milonguerom u Rodriga znamenalo, že neoplýval výrečnosťou, vlastne nebol ani vzdelaný a nikdy sa o nič nedoťahoval – aj na trhu kúpil všetko za cenu, akú pýtali. A predsa by každá tanečnica chcela milonguera, ako bol on. Zakaždým ma odprevadil domov a ani sa ma nedotkol, čo bolo po tanci plnom obchytkávania a líc opretých o seba, nezvyčajné, ale bolo to tak. Neviem, či sa mi páčil. Zjavne nevedel priveľa a okrem tanga ho nezaujímal ani futbal, ani filmy, nič. Ale bolo mi s ním dobre. Všimla som si, že aj keď sme spolu a netancujeme, má pohyby šelmy, mĺkvej a obozretnej. Raz sme sa nad ránom vracali z Avenida Corrientes a zatočila sa mi hlava. Zakopla som a spadla na obe kolená. „Zostaň so mnou a budeme iba tancovať,“ povedal Rodrigo. „Vtedy nepadáš, lebo ťa musím držať.“ 

Namietla som, že je nevyhnutné zvykať si na sebestačnosť a tak či tak, celé tancovanie je len neužitočná zábava, a je dobré mať niečo poriadne, začínala som vtedy pracovať v obchode s látkami neďaleko nášho domu, lebo mama povedala, že pri pulte sa je vždy o čo oprieť – o ten pult. 

„Nemáš pravdu,“ zapálil si cigaretu a zatiaľ čo sme míňali podnapité deti kvetov v širokých nohaviciach a háčkovaných vestách, Rodrigo si vykračoval v bielej košeli a na hlave mal klobúk. Vždy ma odprevadil až pred vchod do domu, bolo to tak aj teraz, no vystúpil spolu so mnou po schodoch k bytu a vošiel spolu so mnou do nedeľného rána u nás doma. Do kuchyne vošla rozospatá mama. Rodrigo sa jej vari už tretí raz v živote predstavil a povedal, že mám citlivosť aj silu, tango mi ide vynikajúco a či by neprotestovala, ak by ma požiadal o ruku. 

„Otec!“ mama vyklonila hlavu z dverí smerom k chodbičke, „Zdena sa bude vydávať,“ doložila a potom sme všetci traja počkali, kým otec otvorí oči dokorán a vojde za nami vo svojich dlhých pásikavých pyžamových nohaviciach s pohárikom rumu v ruke.