Tri večery na Drážďanských hudobných slávnostiach
Tohtoročné Drážďanské hudobné slávnosti boli obrazom symbiózy umelcov z blízkych i ďalekých destinácií. Fascinujúca ponuka s mottom „Leichtigkeit des Seins“ (Ľahkosť bytia) stelesňovala vítaný a inšpirujúci protipól súčasného konfliktného sveta. Už len pohľad na ponuku šiestich tuctov koncertov v čase od 14. mája do 14. júna vzbudzoval zvedavosť a túžbu byť pri tom. Čísla hovoria za veľa: 68 000 návštevníkov, takmer 96-percentná zaplnenosť sál a rekordných 2,2 milióna eur z predaja vstupeniek. To v meste s rovnakým počtom obyvateľov ako Bratislava nie je samozrejmosťou. Festival s takmer 50-ročnou kontinuitou stojí na odvahe, veľkej celoročnej námahe festivalového tímu a spotrebuje obrovské sumy peňazí. Tie – i napriek neustálemu šetreniu v oblasti kultúry – aj tohto roku veľkoryso prišli z mesta, Slobodného štátu Sasko a od sponzorov. Lebo tieto skutočné slávností hudby sú stále neoddeliteľnou zložkou fungujúceho mesta a ľudí v ňom. Ale navštíviť sa nedá všetko! Vybrala som si tri dramaturgicky odlišné podujatia.
Druhého júna som išla naisto po jedinečnom umeleckom zážitku, mala hrať už 85-ročná prvá dáma klavíra, Martha Argerich. Ale Schumannov koncert s ňou nezaznel, účasť na festivale odriekla. Veľké sklamanie vypredanej obrovskej sály Paláca kultúry vynahradil publiku Alexander Malofeev, niekdajší 13-ročný laureát Čajkovského juniorskej klavírnej súťaže v roku 2014. Medzičasom sa stal Berlínčanom, má za sebou koncerty s poprednými dirigentmi a orchestrami. V Drážďanoch debutoval, partnermi mu bol Rotterdams Philharmonisch Orkest so šéfdirigentom Lahavom Shanim.
Na pódium vstúpil tento klavirista ako blonďavé „božie dieťa“, zaodetý do čierneho, do módnych širokých nohavíc, trička a rozopnutej košele, akoby len išiel okolo a opýtal sa, či by si mohol zahrať Griegov Klavírny koncert a mol op. 16. Lenže zazneli tympany, úvodný klavírny akord, prvá pasáž, o chvíľku hlavná téma klavírneho partu... A ukázalo sa, že tú takmer pol hodinu mal Malofeev toho toľko čo povedať, že by sa to dalo počúvať donekonečna. Stali sme sa svedkami dojemnej romantickej symbiózy dvoch rovesníkov: 24-ročného klaviristu a mimoriadne sebakritického, v čase vzniku diela tiež 24-ročného skladateľa.
Z rytmicky pregnantného a melodicky neopakovateľného Griega, jeho zásadného diela, sa ako hodváb vinul sled melancholických myšlienok. Dielo dostalo doslova nový šat. Kadencia prvej časti zaujala úžasnou dynamikou a agogikou, takú hlbokú vrúcnosť, akú vykúzlil Malofeev v strednej časti, sotva nájdeme v inej interpretácii. A v závratnom tempe poslednej časti mu vyšla bezo zbytku aj klavírna bravúra, ktorá nebola ani v jednom momente samoúčelná. Vždy nad ňou stála Griegova melodická invencia a klaviristov závideniahodný emotívny svet. Ten s ním zdieľal aj prvotriedny, prevažne mladými hráčmi obsadený hosťujúci orchester z Rotterdamu, vedený Lahavom Shanim.
Dirigent, očividne nadšený sólistom, modeloval orchestrálny sprievod v súlade s atmosférou vytváranou klaviristom. Porozumenie, elegancia prejavu, vždy exaktné spoločné uchopenia a ukončenia hudobných fráz, až závideniahodné muzicírovanie na tej istej vlne tisli slzy do očí... Malofeev prepožičal dielu nebývalý vzlet, intenzívny cit, skutočnú lásku ku klávesom a v neposlednom rade aj nespútanú vášeň. Griega objavila nová interpretačná generácia! Po finálnom tóne povstalo nadšené publikum ako na povel a burácalo, až kým si udivený sólista nevypýtal od dirigenta povolenie zahrať prídavok.
Shani si sadol na schodíky ku kontrabasom a Malofeev začal tkať na Steinwayi dych zatajujúce soirée. Čajkovského záverečná scéna z baletu Luskáčik, pre klavír upravená Michailom Pletnevom, zaplnila koncertnú sieň virtuozitou par excellence a takmer nečujnými pianissimami vznášajúcimi sa po poschodiach koncertnej sály ako neviditeľný závoj. Po týchto momentoch už azda nebolo treba počúvať nič iné, ani excelentnú Brahmsovu Druhú symfóniu. Jednoznačný „víťaz“ večera bol v tej chvíli už známy...
Aj najnovší projekt hudobného šéfa Hamburskej opery, Omera Meira Wellbera, reflektoval jeho vzťah k Györgyovi Ligetimu. Pred rokmi naštudoval v Drážďanoch jehooperu Le Grand Macabre, tentoraz pricestoval s Ligetiho legendárnymi 100 metronómami. Nekonvenčný typ koncertu (10. 6.) s členmi Štátnej filharmónie v Hamburgu (ako Blaues Ensemble) spájal rôzne hudby hrané attacca, napr. časti troch Haydnových klavírnych trií s piatimi časťami Klavírneho kvinteta Alfreda Schnittkeho. Do netradičného, ale celkom prirodzene pôsobiaceho hudobného toku zaangažoval Wellber aj časť publika, ktorého úlohou bolo dať do pohybu Ligetiho skladbu Poème symphonique pre 100 metronómov. Na Wellberov pokyn sa uprostred koncertu „rozospievalo“ na rôzne tempá nastavených sto mechanických metronómov. A znova Haydn a Schnittke s vynikajúcimi Hamburčanmi, ktorí – vedení klavírom a improvizačným majstrovstvom Omera Meira Wellbera – doviedli do konca túto nezvyčajne pôsobivú novú hudobnú kompozíciu troch skladateľov.
Publikum zámer pochopilo – akoby všetko so všetkým súviselo, akoby v priestore Vojensko-historického múzea kolovali základné formy i princípy bytia a existencie, i otázky k nim. A prídavok? Celkom z iného súdka. Bola ním excelentne podaná Pizzicato-polka bratov Straussovcov s parádnymi klavírnymi improvizáciami Omera Meira Wellbera. No hlavnou postavou večera zostali Ligetiho metronómy a priam mystická atmosféra, ktorú projekt vytvoril. Pre mňa spomienka na semináre v Smoleniciach r. 1969, kde zaznelo toto dielo z r. 1962 ešte ako mladé, dirigované Ladislavom Kupkovičom za tikania našich, slovenských privátnych metronómov i a za prítomnosti Györgya Ligetiho.
Do ponuky festivalu patrili aj divadelné predstavenia. S jedným, vysokokarátovým, prišli hostia z Viedne. Zhudobnená Šachová novela Stefana Zweiga, produkcia z Burgtheatru, dostala po dva večery v Schauspielhause príležitosť zalomcovať publikom, pohnúť svedomím, zasiahnuť myseľ i city. Obsah originálnej novely poznala zrejme väčšina prítomných, nebolo potrebné nič vysvetľovať. Posledné Zweigovo dielo pojednáva o nacionalizme, väzenskej izolácii (tam sa naučil šachista, hlavná postava novely, všetky šachové ťahy a kombinácie naspamäť), o bezvýchodiskovej situácii exulanta, ktorá vyústi až do schizofrénie. Z triezvo napísanej novely odohrávajúcej sa pri šachovnici na palube zaoceánskeho parníka vznikol zásluhou Nilsa Strunka herecký monológ so živou hudbou.
Strunk je nie len autorom textov a hudby, ale aj režisérom a hlavným aktérom večera. Na scéne je dve hodiny bez prestávky: ako neskrotnou energiou nabitý herec v rôznych rolách, ako spevák, hráč šachu, famózny klavirista či posunovač kulís. Schopnosťou zaujať diváka v každej situácii držal preplnené divadlo doslova „v šachu“. Jedinečnú atmosféru dotvárali aj na scéne sediaci vynikajúci hudobníci hrajúci na trombóne, čeleste, harmóniu, bicích či gitare. Frenetický potlesk na predstavení 13. 6. prinútil celý tím vrátiť sa na scénu i po oficiálnom finále a improvizovať aj vtedy, keď už z javiska mizli kulisy a s nimi i časť aparátu bicích. Zhudobnená adaptácia Šachovej novely ostane nezabudnuteľnou súčasťou najnovších Drážďanských hudobných slávností i mementom pre konfliktný svet, v ktorom žijeme.