Tramonto
Tramonto
J. Taylor, M. Johnson, J. Baron
ECM 2025
Manfred Eicher, hudobný producent, zakladateľ a majiteľ nahrávacej spoločnosti ECM, uvoľnil zo svojho archívu záznam časti vystúpenia tria britského klaviristu Johna Taylora z r. 2002 v CBSO Centre v Birminghame. Album Tramonto, vydaný desať rokov po Taylorovej smrti, je esenciou jeho kompozičnej a interpretačnej vízie v oblasti, ktorú publicisti zvyknú označovať ako „európsky jazz“. S jemnou iróniou sa v tomto kontexte dá vnímať výber jeho spoluhráčov – amerických jazzmanov: kontrabasistu Marca Johnsona a bubeníka Joeyho Barona.
Koncert bol súčasťou turné, ktoré pripravovalo pôdu pre nahrávanie albumu Rosslyn. Pri počúvaní skladieb z playlistu v Birminghame mi nevdojak napadla otázka, prečo bolo nutné tento materiál, známy z albumov iných Taylorových zoskupení, vydať v živom prevedení. Pre pochopenie Eicherovho zámeru je treba porovnať albumy Tramonto a Rosslyn s identickou zostavou hudobníkov s nahrávkami dlhodobo udržiavaného a periodicky oživovaného projektu amerického bubeníka Petra Erskina, v ktorom okrem Taylora účinkoval aj švédsky kontrabasista Palle Danielsson.
Nahrávky Peter Erskine Tria znejú organizovanejšie, dôraz je kladený na pulzáciu, groove a drive. Aj vo voľnejších pasážach je cítiť jasný rytmický rámec a ukotvenie v americkej jazzovej tradícii. Interakcia na nahrávkach tria Taylor–Johnson–Baron je o poznanie intenzívnejšia, hudobníci však pristupujú k svojim úlohám s väčšou mierou voľnosti. Nejde tu o prvoplánovú interpretáciu s relatívne lineárnym vývojom, ale o organickú, kolektívnu improvizáciu.
Po úvodnom pohľade na genézu projektu sa môžeme sústrediť na samotné CD. Tramonto otvára Taylorova kompozícia Pure and Simple, známa už z albumu You Never Know zoskupenia Peter Erskine Trio. V novej koncertnej podobe stavia na Taylorovej brilantnej klavírnej technike, obohatenej množstvom prekvapivých rytmických zvratov a spontánnej interakcie celej trojice. Vznikala – ako väčšina jeho skladieb – postupne a nikdy neexistovala „definitívna verzia“. V jeho koncertnom repertoári sa údajne vyskytovala už koncom 80. rokov. Prevedenie z r. 2002 obsahuje tri dokonale namiešané ingrediencie: melodický úvodný groove, sofistikovanú tému napísanú v štýle súčasnej klasickej hudby a improvizačný chórus s odkazmi na štýl Herbieho Hancocka.
Between Moons patrí do neskoršej Taylorovej tvorby a jej melodická stavba naznačuje neobvyklé 3/2 metrum. Napriek malému rozsahu má 20-taktová téma s 8-taktovým introm/outrom „výtlak“ niekoľkonásobne väčších kompozičných celkov. Hutnosť a precíznosť, s akou Taylor v tejto skladbe využíva svoje sofistikované harmonické znalosti, sú ohromujúce.
Zámer poskytnúť triu maximálnu voľnosť sa odzrkadľuje aj vo výbere „prevzatého“ repertoáru. Up Too Late basgitaristu Steva Swallowa je kompozičnou skicou postavenou na siedmich symetrických frázach s bluesovými prvkami. Nepravidelná forma (6+8 taktov) je založená na pravidelnom pohybe tonálnych centier v kvintovom kruhu. V rytmicky pedantne zadelených free pasážach môžeme obdivovať Taylorovu precíznu techniku hry a štýl improvizačného myslenia pripomínajúci klasikov tohto žánru, amerických klaviristov Cecila Taylora a Dona Pullena.
Titulnú skladbu albumu Tramonto napísal gitarista, klavirista a zakladajúci člen zoskupenia Oregon Ralph Towner v 3/4 metre. Taylorova verzia, posadená do voľného, pulzovo neukotveného timingu, má charakter balady s konzervatívnou AABA formou. To napokon naznačuje aj organizácia sól, kde Johnson improvizuje na prvé dva A diely a Taylor naňho nadväzuje od kontrastného dielu B.
Pre Taylora bola hudba Billa Evansa referenčným bodom, odkiaľ rozvíjal svoje vlastné inovácie. Z kompozičného hľadiska je to najviac cítiť na skladbe Ambleside postavenej na dlhých frázach bez bopových klišé a modálnej harmónii, s voľnou, evolučne sa rozvíjajúcou štruktúrou. Taylor začína tam, kde Evans končí.
Tramonto ponúka mix lyrického európskeho jazzu s prvkami newyorskej avantgardy. Taylor chcel predstaviť svoje kompozície v inom zvukovom a interpretačnom kontexte, než na nahrávkach s triom Petra Erskina, pričom s repertoárom pracuje ako s otvorenou formou. V porovnaní so štúdiovým albumom Rosslyn pôsobí Tramonto spontánnejšie, energickejšie a miestami aj expresívnejšie. Záznam z koncertu v Birminghame síce nedosahuje úroveň Taylorových najlepších nahrávok, najmä tých štúdiových, no napriek tomu predstavuje vzácne svedectvo o umení tohto skromného giganta európskeho jazzu.