Topoľana
TOPOĽANA
Mária Reháková, Sam Knight, Gustavo Clayton-Marucci, Eddie Lee, Peter Korman, Floyer Sydenham, Kan Yanabe a ďalší
MAREMU 2023
Jedným z mála mladých slovenských umelcov, ktorí prežili prevažnú časť svojho profesionálneho života v zahraničí, je flautistka, skladateľka a aranžérka MÁRIA REHÁKOVÁ, aktuálne pôsobiaca v Barcelone. Na rozdiel od altsaxofonistu Nikolu Bankova, ktorý svoju hudobnú identitu stavia na univerzálnom jazzovom jazyku, sú Rehákovej umelecké aktivity pevne späté s jej slovenskými koreňmi. V zoskupení Topoľana s ňou účinkujú mladí hudobníci z Anglicka, Argentíny, Japonska, zo Španielska a Slovenska, z ktorých minimálne dvaja majú potenciál preniknúť už čoskoro medzi svetovú špičku. Vďaka pravidelnému koncertnému životu je debutový album Topoľany vyvrcholením takmer šesťročného zrenia hudobného materiálu prevereného časom a pódiovou skúsenosťou.
Štúdium na prestížnej Guildhall School of Music a kontakty na hudobníkov pôsobiacich v Londýne boli inšpiráciou na vznik medzinárodného zoskupenia Topoľana, ktoré Reháková založila v r. 2017. Nahrávanie profilového CD bolo pre pandémiu odložené o niekoľko rokov, čo však malo na výsledný tvar albumu skôr pozitívny efekt.
Nahrávka vznikla v období, keď Reháková žila so svojím manželom, tenorsaxofonistom Samom Knightom na Slovensku, a obsahuje dve programové roviny. Primárne ide o reflexiu jej detstva a dospievania, zastúpenú originálnymi kompozíciami, sekundárne o adaptácie ľudových piesní, ktoré sú odkazom na jej slovenské korene.
Intímnym prológom albumu je vokálna verzia pesničky Červené jabĺčko–Part 1, ktorá, paradoxne k skutočnému obsahu piesne, akcentuje detskú nevinnosť a pre neslovenského poslucháča má nepochybne exotickú príchuť. Jej sofistikovaná jazzová podoba, nazvaná lakonicky Červené jabĺčko–Part 2, púta pozornosť prvkami moderného kompozičného jazyka. Rozšírenie skladby o kontrastný diel, stoptimy alebo zvýšenie naliehavosti témy vypustením jej záverečného taktu zvyšujú hudobnú intenzitu a komplexnosť aranžmánu. Skladateľskému remeslu je však nadradená emočná stránka postavená na kontraste medzi časťami s intímnym obsahom, interpretovanými v komornom obsadení a inštrumentálnymi tutti pasážami. Akordy určené na sólovú hru, tzv. blowing changes, sú kvôli spestreniu aranžmánu a subjektívnym preferenciám hudobníkov personalizované. Zatiaľ čo sa Rehákovej sólo odvíja nad statickou harmóniou, akordická štruktúra pod tenorsaxofónom Sama Knighta zaujme nepravidelným harmonickým rytmom. Jeho improvizácia ju však melodicky reharmonizuje do symetrickej formy.
Dobrú noc, má milá vychádza z identickej koncepcie, postavenej na kontraste dvoch častí. Sláčikové nástroje dodávajú skladbe exkluzívny obal, typický skôr pre rozpočtovo nákladnejšie produkcie. Autorom aranžmánu je bývalý klavirista Topoľany Charlie Bates. Jeho pozíciu v projekte po kovidovej prestávke prevzal Eddie Lee, ktorý sa zviditeľní klavírnym sólom bohatým na akordické reharmonizácie. Knightova sólová hra, postavená na modernom postbopovo-intervalovom improvizačnom jazyku, tu zvukovo pripomína najlepšie roky tenorsaxofónovej ikony Michaela Breckera.
V tretej ľudovej skladbe Dočkaj ma, šuhajko sa dostane k slovu Rehákovej altová flauta a klarinet Gustava Claytona-Marucciho. Argentínsko-škótsky pôvod a moderný jazzový štýl hry posledne spomínaného hudobníka je exemplárnym príkladom londýnskeho multikulturalizmu, ktorý chcela autorka Topoľany využiť na vytvorenie originálneho zvuku svojho zoskupenia. Tento sentiment je však druhoradý, pretože Marucci je vyspelý hráč svetovej úrovne, nezávislý od svojich koreňov, pripomínajúci súčasným improvizačným jazykom, že klarinet nemusí mať v modernom jazze menejcenné postavenie. V závere skladby si môžeme vychutnať sofistikované sólo hráča na bicích nástrojoch Floyera Sydenhama, ktorý ho stavia na pozadí ostinata dychových nástrojov.
V klavírnom úvode skladby Prečo sa tí ľudia si prídu na svoje priaznivci fúzie jazzu a klasickej hudby. Chopinovská inšpirácia tu vôbec nie je náhodná, Lee je totiž žiakom dvoch najvplyvnejších britských klaviristov súčasnosti, žánrových agnostikov Gwilyma Simcocka a Kita Downesa. Jeho sólo je premostením do vokálnej interpretácie témy s nepravidelným „rubátovým“ frázovaním. Rehákovej hlas dostáva v gradácii podporu rytmickej sekcie, sláčikového kvarteta a štvorčlenného zboru. Hustá harmonická textúra tu vznikla unikátnym spôsobom: vokálny aranžmán, ktorého autorom je Knight, bol až neskôr doplnený Batesom o sadzbu sláčikových nástrojov. Napriek absencii jazzového jazyka a inštrumentálnej sólovej hry ide o jeden z najkrajších momentov celého albumu, ktorý je zároveň vrcholom jeho prvej časti.
Slnkom presvietená skladba Detstvo/Childhood je prvou časťou triptychu Transformation Suite, reflektujúceho autorkino detstvo a dospievanie. Široko klenutá téma v trojhlase flauty, klarinetu a tenorsaxofónu je spolu so sambovým rytmom a prácou s harmóniou podobná kompozíciám brazílskych modernistov Toninha Hortu a Luiza Eçu. Flautové sólo nad živou rytmickou sekciou je podporené akordickými farbami vokálneho kvarteta a perkusiami japonského člena Topoľany Kana Yanabeho. V kompozične najpresvedčivejšej skladbe albumu bolo zvolené rýchle tempo, v ktorom má Reháková problém s obsahom i nafrázovaním improvizácie. Ide o nepriamy dôkaz, ako vysoko je tu položená interpretačná latka.
V druhej časti, nazvanej Búrka/Storm, sa autorka nevyhýba ani explicitnej programovosti. Vo zvuku činelov počujeme padať prvé kvapky dažďa a postupná gradácia sóla bicích je rámcovaná akordickým farbením drevených nástrojov evokujúcich vzdialené hrmenie. Sydenham má zvládnutú modernú bubenícku tradíciu (Tony Williams), koncepčne má však bližšie k Antoniovi Sánchezovi.
Záverečný diel suity Zbohom ostávajte/Farewell s dôrazom na tradičnú folklórnu interpretáciu má vláčny, takmer rubátový priebeh. Reháková zvláda gradáciu vokálnej témy s asistenciou zboru a empatickej rytmickej skupiny. Zaradenie skladby s nejazzovým obsahom pred záverečným statementom albumu chápem ako zámerné dramaturgické vybočenie do sféry world music.
Rehákovej originálna kompozícia Moja nová ľudová/My New Folk Tune programovo zhodnocuje jej európsku hudobnú identitu v multikultúrnom, svetovom kontexte. V téme postavenej na 5/4 groove sa stretávajú prvky amerického jazzu, flamenca a slovenskej ľudovej hudby. Jej hlavný motív, odvodený z detskej pesničky Naša Zem je guľatá, bol transponovaný do molového tónorodu. Atmosféra improvizácií, v ktorých sa po 8-taktových úsekoch striedajú Reháková so Sydenhamom, je podobná skladbe Spain Chicka Coreu. V ironickom epilógu albumu je téma spracovaná ako hybrid slovenskej ľudovej hudby, židovského klezmeru a talianskej tarantelly.
Na rozdiel od viacerých predchádzajúcich pokusov o asimiláciu slovenského folklóru do jazzového prostredia je projekt Topoľana, vďaka dostatku kompozičnej i aranžérskej erudície, emočnému vkladu a viacročnej starostlivej príprave, úspechom. Autorkino organizačné úsilie sa zúročilo nielen na skvele zvládnutej štúdiovej a produkčnej práci, ale najmä na reálnom koncertnom živote jej zoskupenia. Jediné, čo možno albumu vytknúť, je zreteľný emočný stereotyp v sólovom vokálnom prejave Márie Rehákovej pri prednese ľudových piesní.
Globalizmus, o ktorom sa v súčasnosti často hovorí v minulom čase, priniesol do slovenského jazzu veľa pozitívnych impulzov. Topoľana je, naopak, úspešným pokusom o inšpiračnú reciprocitu.