Tiktokizácia a dožadovačné umenie

Zdá sa, že kultúra, ktorá nás údajne odnaučila dlhému sústredeniu, znovu nachádza ekonomickú aj umeleckú hodnotu v dlhoformátových dielach. Veľmi výrazne to dnes vidíme v kinematografii. Hudba a jej koncertná prax však v tomto vôbec nie je novicom, práve naopak.

Lakonicky sa uchýliť ku klišé o tejto či tamtej generácii, ako stratila tamtú či onú schopnosť, ktorú jej predchodcovia ešte zaručene mali, je mimoriadne lenivé. Týka sa to aj pozornosti, ktorá úzko súvisí s problémom motivácie a tiež skutočnej či aspoň prisľúbenej pridanej hodnoty umeleckého diela. Dramatické scenáre o úpadku našich kognitívnych schopností a veľkom páde schopnosti sústrediť sa možno nie sú celistvým obrazom a celý problém pozornosti má aj rozmer pripravenosti a ochoty venovať či nevenovať ju zadarmo, prípadne za akých podmienok. Je to určitá forma transakčného vzťahu, aj keď to znie príliš pragmaticky.

Veď sa pozrite na kino – samozrejme najlepšie tak, že sa pôjdete pozrieť do kina. V ére takzvanej „tiktokizácie“ vznikajú filmy, ktorých dĺžka sa blíži k trom hodinám či ich dokonca presahuje. Publikum napriek tomu neuteká a namiesto toho oddane sedí, sleduje a v neposlednom rade platí za to, aby niekoľko hodín zostalo v jednej miestnosti a prijímalo jeden súvislý príbeh bez možnosti „svajpovať“, prerušiť či vypnúť.

Čo to je, ak nie prinajmenšom zaujímavý náznak, že ten obraz ľudského správania je predsa len komplexnejší? Ak by sme skutočne masovo stratili schopnosť venovať pozornosť dlhému formátu, takéto filmy by boli drzým a veľmi drahým pokusom provokovať diváka. Namiesto toho sa z ich dĺžky stáva súčasť ich hodnoty. Tri hodiny môžu znieť odradzujúco aj pre takzvaných „skalných“, ale pre diváka nie sú nevyhnutne trestom. Návštevnosť a povaha spätnej väzby pri súčasných filmoch sú reakciou na prísľub, že ich rozsah prináša niečo navyše, čo krátky formát jednoducho nedokáže ponúknuť.

Možno viac ako s krízou pozornosti bojujeme s krízou dôvery. Vlastne: celkom určite bojujeme s krízou dôvery, ale je zaujímavé všimnúť si, že sa to prejavuje aj v kultúrnom konzume. Máme veľký priestor neveriť tomu, že niečo stojí za hodiny nášho života, až do okamihu, kým z toho necítime dostatočnú kultúrno-spoločenskú hodnotu. Dovtedy, kým nás niekto či niečo nepresvedčí, že to za to stojí a že dostaneme zmysluplný príbeh a prežitok, ktorý je možné zdieľať s inými ľuďmi. Tak, ako dnes stále častejšie kino, aj hudobné sály už dlhé desaťročia hovoria: sadni si a dve, tri, či štyri hodiny sa nikam nepohneš. A my sa ani nepohneme a tie diela prežívame celou svojou telesnosťou.

Hudba má v tomto zmysle jednu výhodu: nemusí nám sľubovať jasný a ľahko stráviteľný príbeh, aby si vypýtala náš čas. Symfónia môže stáť na opakovaní, pomalom vývoji, návrate alebo postupnej premene jedinej myšlienky. To, čo by v inom kontexte mohlo pôsobiť ako nedostatok dynamiky, je často samotným princípom jej fungovania. Hudba však často ponúka hĺbkové presahy a vysokú mieru abstrakcie, a to dokáže oslabiť jej spontánnu percepciu.

Takéto dielo ale nepotrebuje vytvárať každých tridsať sekúnd nový podnet. Potrebuje čas, aby sme si všimli, čo sa medzi podnetmi zmenilo. Čo s čím súvisí a ako je to prezentované. Koncertná hudobná prax navyše ponúka ešte niečo ďalšie, čo je jedinečné: priamy fyzický kontakt s tvorcami a interpretmi, so všetkými úskaliami a špecifikami, ktoré k tomu patria. Skrátka a dobre, ide o nefalšovanú sociálnu interakciu.

Nemá, samozrejme, zmysel apriori spochybňovať psychometrické a socioekonomické metriky, ktoré zachytávajú veľké vývojové trendy. Má však zmysel rozpoznať paradoxy a nuansy, ktoré sú pre ľudské správanie tak veľmi typické. Tam, kde sa zdanlivo jednoznačne ponúka jedno vysvetlenie istého fenoménu, sa môže skrývať nečakaný paradox ako malý dielik veľkej skladačky. Myslime preto na to, že aj chronický „tiktoker“ môže byť náročný vo vzťahu ku konkrétnym kultúrnym artefaktom, žánrom a formátom a oboje môže existovať súčasne.