The Oxford Handbook of Spectral Music

The Oxford Handbook of Spectral Music

Edited by Amy Bauer, Liam Cagney, William Mason

Oxford University Press 2026

Spektrálnej hudbe sa, minimálne na poli hudobnej reflexie, v posledných rokoch mimoriadne darí. Len prednedávnom som recenzoval knihu Jeffreyho Arloa Browna s názvom The Life and Music of Gérard Grisey, Delirium and Form a dvojzväzkovú publikáciu od Roberta Wannamakera The Music of James Tenney (v Hudobný život 01-02/2023). Zrod francúzskeho spektralizmu, súboru L’Itinéraire a cestu k umeleckej dospelosti jeho reprezentatívnych osobností so zreteľom na Gérarda Griseyho opisuje aj kniha Liama Cagneyho Gérard Grisey and Spectral Music: Composition in the Information Age z r. 2024.

V tomto roku vychádza čo do záberu a rozsahu ambiciózna a dlho očakávaná publikácia The Oxford Handbook of Spectral Music. Rozsiahla antológia obsahujúca 41 textov na ploche takmer 1000 strán sa zameriava na prehĺbenie a aktualizovanie celkového historického a štýlového kontextu spektrálnej hudby. Jednotlivé texty sú zamerané na štýlových predchodcov spektrálnych skladateľov, ponúkajú informácie o interpretačnej praxi ako aj vyjadrenia mladšej generácie skladateľov inšpirovaných ideami spektralizmu. Dôležitým aspektom antológie je aj to, že namiesto tradičnej „francúzskej vetvy“ tohto smeru (do ktorej vlastne môžeme priradiť aj dielo G. F. Haasa) ponúka mnohovrstevnú a pluralitnú víziu spektralizmu bez toho, aby relativizovala či ignorovala dôležitú úlohu, ktorú Paríž pri zrode tohto myslenia či „skladateľského prístupu“ zohral.

Kapitola Spectral Precedents značne rozširuje a rozvádza zoznam možných predchodcov „spektrálneho myslenia“. K tradičným skladateľským osobnostiam, akými sú napríklad Varèse, Scelsi, Messiaen či Ligeti pribudli osobnosti ako Paul Hindemith, Éliane Radigue (!) či skladatelia z USA, ktorí vo svojej hudbe využívali mikrointervaly, no najmä tzv. prirodzené ladenie (Partch, Johnston). Osobitná kapitola je venovaná Jamesovi Tenneymu a jeho harmonickému mysleniu. Môžem len polemizovať, či tento autor patrí medzi „predchodcov“, alebo je jeho hudba zrelým a svojráznym prejavom iného, „nefrancúzskeho“ a „nerumunského“ spektralizmu.

Vynikajúci text Skryabin’s Mystical Space and the Spectral Attitude od Kennetha Smitha približuje dve Skriabinove miniatúry – Masques a Etrangeté op. 63 (1912) a nielen využitie protospektrálnej techniky a gest v nich, ale aj – čo považujem za obzvlášť zaujímavé – pretavenie týchto ideí do klavírneho jazyka. Mimochodom, publikácia používa tento nový prepis skladateľovho priezviska z azbuky, tzv. Library of Congress official transliteration, dnes akceptovaný v akademických kruhoch. Slovenskému čitateľovi pravdepodobne chvíľu potrvá, kým si naň zvykne.

Najrozsiahlejšia časť knihy, nazvaná jednoducho Spectralisms, je venovaná reprezentatívnym osobnostiam tohto estetického smeru (Grisey, Murail, Harvey, Saariaho, Vivier). Zároveň ale rozširuje toto rozmedzie o osobnosti, ktoré nezvyknú byť so spektralizmom spájaní, ako napr. kapitola venovaná tvorbe Petra Ablingera či Heleny Tulve. V texte Spectra as Theoretical and Practical Models in Gérard Grisey’s Creative Process autor François-Xavier Féron vynikajúco poukazuje na použitie spektrálnych modelov a zároveň vyvracia mystifikácie samotného skladateľa týkajúce sa ich využitia.

Opiera sa o svedectvo Michèle Castellengovej, s ktorou Grisey v r. 1977 po prvýkrát uskutočnil spektrálnu analýzu inštrumentálnych zvukov. Na vytvorenie komplexnej spektrálnej polyfónie autor použil spektrogramy až v diele Modulations (1976–1977). Féron poukazuje aj na fakt, že hoci Grisey čerpá inšpiráciu zo zvukových javov a charakteristík sluchového vnímania, nezabúda pritom na výdobytky serializmu, teda štrukturalizmus: spektrálne modely slúžia jednak na simuláciu prírodných javov, ale aj na formalizáciu jeho kompozičných procesov v (makro)forme skladby.

Podobných podnetných zistení a výskumov nájdeme v publikácii relatívne mnoho. Za vynikajúcu, a pre ďalšie teoretické bádanie otázky štýlu v hudbe podnetnú, považujem kapitolu Paula Clifta Philippe Leroux and the Notion of the Post-Spectral. Hudba Lerouxa slúži autorovi ako vhodná zámienka na ujasnenie kategórie „spektrálny“, resp. „post-spektrálny“. Inšpirovaný teóriami kunsthistorika Johna Rewalda o impresionizme a postimpresionizme predstavuje Clift súbor troch princípov tvoriaci základ spektrálnej hudby – princípu techník, priorít a ideologických princípov. Diela, ktoré tvorivým spôsobom nadväzujú na minimálne jeden z týchto princípov, autor zjednodušene považuje za „postspektrálne“. Môžu zároveň odmietať aj ostatné princípy. Naopak, diela, ktoré akceptujú všetky tri princípy súčasne autor považuje jednoducho za skladby „spektrálne“, hoci chronologicky mohli vzniknúť neskôr.

Štvrtá kapitola Spectralism in Cross-Cultural Context predstavuje hudbu skladateľov pôvodom z Ázie (napr. skladateľku Xu Yi udomácnenú vo Francúzsku), ale aj rumunský spektralizmus. Ide o prvý z trochu textov venujúci sa tomuto veľmi špecifickému poňatiu spektralizmu, historicky dokonca takmer o dekádu staršieho než jeho francúzsky „variant“. Takisto sa tu nachádza aj text venovaný tvorbe dnes oceňovaného írskeho skladateľa Donnachu Dennehyho a analyzuje sa vplyv Griseyho a Viviera na jeho vokálnu tvorbu v spojení s tradičným írskym repertoárom, tzv. sean nós.

Rozsahom najkratšia, no vynikajúca je kapitola Spectral Performance Practices. Obsahuje síce len tri texty, no ponúka možnosť nahliadnuť do sveta spektrálnej hudby z pozície hudobníka – dirigenta Richarda Carricka (a jeho skúsenosti z dirigovania diel G. Griseyho a I. Dumitrescuovej) a dvoch klaviristov. Text Marilyn Nonkenovej sa týka všeobecných postrehov (potreba disciplíny, zameranie na detail) a text Iana Pacea podrobne rozoberá jeho interpretácie klavírnych sonát Horaţia Rădulesca.

Záverečná kapitola Spectral Composers on Their Work je prínosným súborom textov siedmich skladateľov a skladateliek prevažne strednej generácie spájaných so spektralizmom (Patricia Alessandrini, Ken Ueno, Jacob Sudol a ď.), v ktorých približujú vlastnú kompozičnú prax.

Som presvedčený, že táto antológia je dôležitým obohatením literatúry o hudbe konca 20. storočia s dopadom do toho dnešného. Spektralizmus naozaj nie je (len) o súbore techník, ale o prístupe k zvuku a času. A ako taký má stále čo ponúknuť. Kniha by teda mala tvoriť minimálne súčasť knižníc vysokých škôl a konzervatórií a snáď aj inšpirovať k novým tvorivým riešeniam.