The Enchanted Maiden in the Váh and Odd Johnny
The Enchanted Maiden in the Váh and Odd Johnny
František Báleš ansámbel
Bebe Rebe 2026
Jazzový klavirista a skladateľ František Báleš sa vo svojej tvorbe dlhodobo venuje prepájaniu jazzu so slovenskou poéziou. Už predtým zhudobnil Hviezdoslavove Sonety s rešpektom k ich rytmickej a veršovej organizácii a za rovnomenný album získalo zoskupenie aj ocenenie Radio_Heads Award 2022. Druhým albumom s týmto konceptom boli Básne múzické z r. 2023 s poéziou viacerých slovenských básnikov. V najnovšom projekte siahol po balade Janka Kráľa Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (1844) v anglickom preklade The Enchanted Maiden in the Váh and Odd Johnny od Johna Minahana.
Báleš koncipoval dielo ako desaťčasťovú suitu sledujúcu kľúčové epizódy a motívy Kráľovej balady – od obrazu osamelého Janka, krajiny a rituálneho času, cez predtuchu, legendu a zjavenie zakliatej panny až po tragický čin, smrť a epilóg. Základom obsadenia je stabilné jazzové kvarteto (Matúš Uhliarik – spev, František Báleš – klavír a Fender piano, Vladimír Máčaj – kontrabas, Juraj Šušaník – bicie nástroje a perkusie), ku ktorému sa pripájajú hostia: sláčikové kvarteto Spectrum Quartett, vokálne sexteto WAF Band, Erik Rothenstein, Ľuboš Brtáň a recitátor Jakub Kováč.
Už táto zostava naznačuje Bálešovu dramaturgiu: plné ansámblové plochy strieda s radikálnou redukciou na hlas a klavír, jazzový groove s voľnou deklamáciou, viachlas s improvizáciou sólistov. Sláčiky nevytvárajú iba farebné pozadie, ale vstupujú do dialógu s jazzovým kvartetom; basový klarinet prináša tmavú zvukovosť, kým vokálne call and response či scat posúvajú rozprávanie smerom k jazzovej sujetovej performancii.
Nejde teda o mechanické zhudobnenie básne, ale o hudobno-dramaturgickú reinterpretáciu. Báleš sa oproti svojim zhudobneniam Hviezdoslava odpútava od prísnejšieho vzťahu hudby k rytmu verša a sleduje najmä sujet, atmosféru a emocionálny obsah. Pri „rozprávaní“ dominuje melodický spev, inokedy deklamácia, recitácia, viachlas alebo inštrumentálne sóla. Hudba tak necháva poéziu „dýchať“ a zároveň vytvára vlastný dramatický oblúk. Odkazy na swing, cool jazz, hardbop či freejazz sa prepájajú s klasickou komornou hudbou a miestami smerujú k third streamu. Štýlové vrstvy však nepôsobia ako koláž, Báleš ich podriaďuje vývoju príbehu.
Minahanov anglický preklad je pre koncepciu podstatný. Zachováva významové a poetické jadro Kráľovej balady, ale archaický či nárečový jazyk sprístupňuje súčasnému poslucháčovi. Angličtina zároveň vytvára od pôvodného textu istý odstup: Janko sa mení na „Johnnyho“ a z postavy pevne spojenej so slovenským romantizmom sa stáva moderný osamelý súčasník.
Jednou z najsilnejších stránok suity je zvuková a formová variabilita. Veselšiu swingovú polohu a oslavu slovenskej krajiny dokáže vystriedať sakrálny nádych vokálneho sexteta; inde recitácia Jakuba Kováča s disonantnými harmóniami klavíra redukuje celý ansámbel na komorné duo a práve jednoduchosť stupňuje predtuchu tragédie. Pôsobivé sú aj miesta, kde basklarinet Erika Rothensteina, Bálešovo Fender piano a kontrabas Vladimíra Máčaja vytvárajú pochmúrnu farebnosť, alebo momenty, keď opakovaný klavírny tón a pomalé tempo vyvolávajú pocit neodvratnosti tragickej udalosti. Pri vyvrcholení, keď sa Johnny obetuje za zakliatu pannu a skočí do Váhu, sa pulz naruší prechodom do half time, zatiaľ čo vokál Matúša Uhliarika pokračuje v pôvodnom tempe. Individuálna katastrofa akoby na okamih zmenila vnímanie času, život však rovnako pokračuje ďalej, akoby sa nič nestalo.
Volanie zakliatej panny možno chápať ako romantický motív, ale aj ako metaforu umeleckého poslania: Johnny nasleduje vnútorný hlas napriek nebezpečenstvu a nepochopeniu okolia. Je to odkaz na niekoľkoročnú Bálešovu snahu o presadenie oral jazz poetry performance v slovenskom prostredí? Múza sa teda javí byť zdrojom tvorivej energie, ale i deštruktívnou silou. Báleš tým prekračuje ilustráciu balady a otvára širšiu otázku vzťahu umelca, spoločnosti a vlastného poslania.
Oral jazz poetry performance v Bálešovom projekte prináša paralelné transfery: zo slovenčiny do angličtiny, z romantickej poézie do hudobného času 21. storočia, z komponovanej hudby do improvizácie, z jazzu do klasickej hudby, z vokálu do recitácie. Báleš hranice medzi hudobnými žánrami, poéziou a hudbou a zdá sa, že aj literatúrou a hudbou, dávno nevníma.
Dôležitý podiel na presvedčivosti výsledku majú interpreti. Barytón Matúša Uhliarika plynulo prechádza medzi spevom a deklamáciou, basová recitácia Jakuba Kováča nesie dramatickú váhu, WAF Band pekne dofarbuje atmosféru a sólové vstupy kontrabasistu Vladimíra Máčaja, gitaristu Ľuboša Brtáňa či basklarinetistu Erika Rothensteina fungujú ako súčasť rozprávania, nie ako jeho dekorácia.
The Enchanted Maiden in the Váh and Odd Johnny je poslucháčsky náročným projektom. Vyžaduje sústredenie na literárny príbeh, premenlivé hudobné štruktúry a aj významové vrstvy. Báleš Kráľovu baladu nezjednodušuje, ale modernizuje spôsob jej komunikácie bez znižovania umeleckej hodnoty. Anglická verzia navyše otvára dielo medzinárodnému publiku ako presvedčivý príklad toho, čo môže znamenať moderné a zároveň autenticky slovenské umenie – nie folklórnu či historizujúcu reprezentáciu národnej kultúry, ale schopnosť vstúpiť s jej klasickými dielami do súčasného medzinárodného umeleckého diskurzu.