The Blind Banister

The Blind Banister

Timo Andres, Metropolis Ensemble, A. Cyr, T. Andres, I. Segev

Nonesuch 2024

Sotva štyridsaťročný Timo Andres zaznamenáva so svojou tvorbou na opačnom brehu Atlantiku už niekoľko rokov nemalé úspechy. Niet sa čomu diviť, ide o skladateľa s jasne vyprofilovaným a veľmi dobre čitateľným rukopisom. Hudba na albume The Blind Banister oplýva pestrofarebnosťou, je kaleidoskopická a, čo mi na nej imponuje azda najväčšmi, je nasýtená akousi neurčitou nostalgiou, takou netypickou pre amerického tvorivého ducha. Táto zvláštne uspokojujúca nejednoznačnosť sa ako červená niť vinie celou nahrávkou, či už ide o dvojicu koncertov, klavírny a violončelový, alebo špirálovitú chiaconnu pre sólový klavír, ktorá ich predeľuje.

Andres sa na pomyselnom kontinuu medzi avantgardným experimentátorstvom a k tradícii sa obracajúcou„výpravnosťou“pohybuje jednoznačne v blízkosti druhého pólu a na tejto pozícii má azda najbližšie k tým, čo tvorbu chápu ako dialóg s tradíciou, v Andresovom prípade navyše obohatený vplyvom minimalizmu. Potvrdzujú to aj okolnosti vzniku úvodného rovnomenného klavírneho koncertu podnieteného reflexiou beethovenovských impulzov či spracovanie francúzskej barokovej ornamentiky ako zdroj materiálu pre violončelový koncert.

Sofistikovanosť Andresovej práce však nespočíva v parafrázovaní ani rekontextualizácii. Jeho prístup by sa dal charakterizovať ako fenomenologický: pod drobnohľadom skúma detaily, fragmenty, gestá existujúceho materiálu, ktoré potom pretvára na materiál nový. Spomínaný odkaz k tradícii tak ostáva diskrétny a genetický pôvod hudby sa pripomína na inej úrovni, napríklad v inštrumentácii, kde vplyv adamsovskej uhladenej kompaktnosti, výrazne presakujúcej aj do harmonického jazyka, naozaj nemožno prehliadnuť.

Klavírny koncert The Blind Banister (2015) a jeho o tri roky mladší náprotivok, violončelový koncert Upstate Obscura (2018) akoby svojím charakterom predstavovali dva protipóly. Hoci ich zjednocuje podobné obsadenie sprevádzajúceho komorného orchestra, spriaznenosť zvukového sveta a obdobná forma (dve kontrastné časti a rozšírená kóda), klavírny koncert akcentuje fragmentárnosť, zatiaľ čo koncert violončelový do popredia kladie lyrickosť a intimitu. V prvom prípade sa scintilujúceho sólového klavírneho partu ujal sám skladateľ a podáva ho s charakteristickou rozvahou a, pochopiteľne, s citom pre drobnokresbu. Poetické oblúky antivirtuózneho violončelového partu stvárnila dedikantka koncertu, izraelská violončelistka Inbal Segev, mimoriadne presvedčivo. Sprevádzajúci Metropolis Ensemble pod vedením Andrewa Cyra odviedol excelentnú prácu. Zvuk súboru hýri farbami a znie mimoriadne kompaktne, k čomu nepochybne prispieva aj špičková postprodukcia.

Andresova hudba na albume The Blind Banister má doslova holografické kvality, je éterická i trojrozmerná zároveň, trblietavá i žiarivá, pulzujúca, a keď precitneme, vyprchá – dokonalý pôžitok pre milovníkov pestrofarebných preludov…