Terra Mater
Nedávna spolupráca slávneho súboru starej hudby L’Arpeggiata (pod vedením Christiny Pluharovej) a skvelej švédskej speváčky Maleny Ernmanovej (matky známej environmentálnej aktivistky Grety Thunbergovej) je poctou prírode v hudbe. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o divokú cestu naprieč storočiami, ktorá sa začína v rakúskych a talianskych palácoch 17. storočia a pokračuje cez britský vidiek 18. storočia až do amerických jazzových klubov 40. rokov 20. storočia, a spoločná téma skladieb nemusí byť ihneď evidentná. Je ňou svet prírody a ekologické zameranie diel, ktoré spolu so všestrannosťou Ernmanovej speváckeho výrazu boli hlavnými inšpiráciami na vznik tohto CD.
Dramaturgia albumu Matka Zem poukazuje na silu a blízkosť prírody, ktorú cítili hudobníci v dobe vzniku jednotlivých skladieb, a ktorú zjavne cítia (alebo chcú cítiť) aj ich dnešní interpreti. Chcú nám tlmočiť odkaz, že ani my by sme sa nemali toľko zatvárať do áut a miest, úplne odtrhnutí od okolitej krajiny, ale práve naopak, načerpávať z nej čo najviac síl. Nepovažovať prírodu len za suseda, ktorého občas navštívime, ale za našu súčasť, náš domov.
Hravá interpretácia na celom albume pôsobí veľmi sugestívne. Otvára ho skladba Slávik z diela Sonata representativa pre husle a basso continuo Heinricha Ignaza Bibera (1644–1704). Vtákom sa venuje aj niekoľko ďalších čísel vrátane árie Son rossignolo (Som slávik) talianskeho operného skladateľa Pietra Torriho (cca. 1650–1737). V nej predvádza Ernmanová ľahkosť a hybnosť svojho hlasu so sprievodom zobcovej flauty (Elisabeth Champollion). Z ríše zvierat sa skladby venujú okrem vtákov aj myšiam alebo žabám a na rad príde aj more v Händlovej piesni ‘Twas When the Seas Were Roaring. Táto, ako aj niekoľko ďalších skladieb, je voľnejšie spracovaná v štýle fúzie baroka s jazzom – spev sprevádzajú perkusie (David Mayoral) a kontrabas hrá pizzicato (Leonardo Teruggi).
Za nie veľmi vydarené považujem použitie zvukových efektov, napríklad imitácie šumu mora v Händlovi alebo spevu vtákov v iných skladbách. Síce rozumiem zámeru autorov ešte viac akcentovať prírodu, no využitie takýchto efektov často vyznie prvoplánovo a myslím si, že album by rovnako dobre fungoval aj bez nich (prípadne ak by boli využité len ako korenie). Výnimku snáď tvorí len kontrapunkt, ktorý vzniká medzi efektom slávika a vysokými tónmi zobcovej flauty v spomínanej árii Son rossignolo.
Naopak, fúzia hudobných štýlov vrátane country (tradicionál Newcastle) je veľmi osviežujúcim prvkom. Vrcholom tohto snaženia je finálna pieseň, jazzový štandard Nature Boy amerického skladateľa edena ahbeza (vlastným menom George Alexander Aberle, 1908–1995), v ktorej sa poslucháč pri tónoch jazzovej improvizácie na cinku (Doron Sherwin) dostane do úplne inej dimenzie, kde neplynie čas. Farba Ernmanovej hlasu sa tiež úplne zmení a poslucháč sa ocitne v ilúzii, že počúva kapelu v prítmí a cigaretovom dyme klubu.
Priložený booklet (s pútavým eko-vizuálom) rozpráva aj o ďalších, poslucháčovi často skrytých a fascinujúcich súvislostiach medzi jednotlivými číslami albumu. Síce nejde o prvý album spájajúci jazz s interpretáciou na historických hudobných nástrojoch, no myslím si, že kým sa budú hľadať nové cesty ako spájať rôzne hudobné žánre a bude sa tak obohacovať hudobný odkaz nad rámec zaužívaných škatuliek, takýchto albumov nebude nikdy dosť.
Terra Mater je stelesnením otvorenosti a hľadania všestranných inšpiračných prúdov, a to nielen v prírode, ale i v hudbe samotnej. Dodáva odvahu aj nám hudobníkom vyliezť z našej bubliny a vydať sa po neznámych cestách a obohatiť sa nepoznaným.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.