Teplo
 či únava?

Maxima Vengerova sprevádza povesť „najväčšieho“ huslistu súčasnosti. Odhliadnuc od marketingového náboja tejto značky je pravdou, že Vengerov predstavuje zrejme posledný článok veľkej rusko-židovskej školy s poctivým do hĺbky idúcim interpretačným a umeleckým ponorom. Intenzívny kontakt s Mstislavom Rostropovičom v ňom zanechal ambíciu i schopnosť hrať vždy „ako prvýkrát – či skôr ako poslednýkrát“. Aj vďaka tomu sa vraj naučil bojovať s nudou na pódiu a pristupovať ku každému koncertu „sviežo“. Osobne som sa o tom za posledné tri roky dvakrát presvedčila vo Viedni, v koncertnom i komornom projekte. Zakaždým som odchádzala zasiahnutá výnimočným okamihom, z ktorého som čerpala celé mesiace.

Žiaľ, tento pocit sa nepodarilo navodiť počas bratislavského vystúpenia veľmi dobre fungujúceho dua Vengerov–Osetinskaja na festivale Viva Musica! (11. júla). Ťažko povedať, do akej miery k tomu prispeli tropické júlové horúčavy, do akej miery koncertná únava. No vážna, monotematická beethovenovská dramaturgia si nezaslúžila výhovorku ani na jedno, ani na druhé.

Zostava štyroch sonát pre husle a klavír (č. 1, 5, 8 a 10) bola od začiatku zdvihnutým prstom – náročným sústom pre interpretov i publikum. Neviem, aké očakávania malo festivalové publikum, ktoré prijalo s typickým slovenským nadšením všetky sonáty i tri kreislerovské (v kontexte dramaturgie lacné) prídavky. Chápem, že Vengerova chcel počuť „každý“, veď na rozdiel od neďalekej Viedne je frekvencia výskytu skutočne špičkových interpretov v slovenskom hlavnom meste azda 20-krát nižšia. Otázka je, do akej miery si túto provinčnosť uvedomujú aj samotné hviezdy a či ich neláka k istej výkonnostnej benevolentnosti.

Ťahúňom koncertu bola klaviristka Polina Osetinskaja (iste, tento skladateľov repertoár dominancii klavíra nahráva) s technicky i emocionálne kvalitne vypracovaným partom. Vengerovov prejav vytváral príliš často dojem koncepčnej instantnosti a čo prekážalo najviac, príliš často nedostatočne skoordinovanej s partnerkou. Rozohrávajúc sa v 1. sonáte vo vyslovene klasicistickom duchu, sa našťastie, dostával do svojej kože v Sonáte č. 5 s romantickejším afektom. Napokon sme predsa len počuli jeho povestné farbenia tónov a zaujímavejší prejav, no odpovede huslí na klavír v prvej časti boli z iného sveta ako dynamicky gradované frázy Osetinskej. Krásna bola nasledujúca pomalá druhá časť, kde vstúpili Vengerov s Osetinskou do pôsobivého mužsko-ženského dialógu a mohli sme si vychutnať huslistove interpretačné schopnosti, prejavujúce sa detailnou prácou s jednotlivými tónmi kantilény. Viac podobne rozrušujúcich miest už nebolo, aj tónu chýbalo typické vengerovovské „zrno“ a emocionálna plnosť.

Bol to v ten večer výkon na interpretačnej úrovni, ktorá by si pri iných menách vyslúžila azda aj všeobecné uznanie, no pri najlepších platia najvyššie očakávania a tie sa, žiaľ, nenaplnili. Škoda.