Sviatok hudby s Quasars Ensemble

22. 6. 2026

Bratislava, Zichyho palác

Quasars Ensemble, B. Špelinová, I. Buffa

Szpyrka – Buffa – Stepura – Fujikura

Záverečný koncert aktuálnej sezóny Quasars Ensemble pripadol strategicky na Sviatok hudby. S príchodom kalendárneho leta však do Bratislavy vpadla aj prvá tohtoročná vlna extrémnych horúčav, čo spôsobilo presun z pôvodne plánovaného „skleníka“ Rakúskeho kultúrneho fóra do siene v Zichyho paláci. Teplotným pomerom to jednoznačne prospelo, bola to však dvojsečná zbraň. Na koncert s dobrovoľným vstupným zavítalo prevažne staršie a nie vždy sústredené a tiché publikum; jeho časť celkom zrejme netušila, na akú hudbu vlastne prišla. Na strane pozitív stál zaujímavý, „rodovo vyvážený“ (dve skladateľky a dvaja skladatelia) aj dramaturgicky funkčný program a v neposlednom rade solídne, hudbe naplno odovzdané interpretačné výkony.

Prvým výletom do neprebádaných teritórií bola skladba In-Caring poľskej skladateľky Moniky Szpyrkovej. Jemné, takmer barokové povzdychy vychádzajúce z nástrojov pierrotovského kvinteta, nežný pohyb na hranici šepotu, ale aj akoby valčíkový pulz v basovom registri klavíra. Autorka predostrela v najlepšom zmysle slova feminínnu štruktúru, v ktorej jednotlivé gestá, drobné motívy a sluchom ľahko postihnuteľné intervaly vedú živý dialóg. Tešilo ma, že sa odohrával na pôde organicky sa rozvíjajúcej a hudobne zmysluplnej formy.

Dramaturgický kontrast znamenala sólová jazda Barbory Špelinovej, ktorá vernému publiku pripomenula skladbu jeho zakladateľa a umeleckého vedúceho ansámblu Mime pre tenorovú zobcovú flautu. Brilantná, hravá a chvíľami vtipná, inokedy zasa melancholická lekcia z hudobného surrealizmu vznikla pred desiatimi rokmi pre japonského mága zobcovej flauty Tosiyu Suzukiho. Mám ešte v živej pamäti, ako ju uviedol v Bratislave. Ani mladá Češka jej interpretačne neostala nič dlžná: rýchle staccato, behy, nepredvídateľné bleskurýchle intervalové skoky, frullato, multifóny… Publikum konečne stíchlo, virtuozita hudobníčky v úlohe míma nepochybne strhla pozornosť. No aj vďaka tomu sa do jej hry vmiešali zvuky balkánskeho akordeónu z ulice, prenikajúce aj cez sklené zásteny na oknách. Nezámerne, surreálne a neodbytne. Interpretka zachovala rozvahu, nedala nič najavo, no zdráhal by som sa pri tomto divokom štýlovom kontrapunkte hovoriť o čare nechceného.

Druhou zaujímavou dámou na programe bola mladá Ukrajinka Olesia Stepura. Jej čerstvo napísané Processes pre husle, flautu a klavír odštartovali prekrásnymi „suchoňovskými“ jesennými akordmi klavíra. Harmonický proces akoby riadil všetok pohyb v štruktúre. Dôležitou kvalitou je však aj autorkin cit pre jemné nuansy zvukovej farby, splývanie, prekrývanie, miešanie tónu huslí a flauty (nástroje s „živou“ intonáciou) s klavírom. Bol to veľmi príjemný prvý dotyk so svetom mladej skladateľky.

Záver patril vyslovenej lahôdke, kvintetu Perpetual Spring pre klarinet a sláčikové kvarteto od japonského skladateľa Daia Fujikuru, ktorý sa v programoch Quasars Ensemble objavuje pravidelne – a z dobrých dôvodov. Virtuózny rozlet klarinetu vo viac-menej sólovom postavení (jeho part si doslova vychutnal technicky absolútne „bezpečný“ Jozef Eliáš) sa v pocite maximálnej hudobnej tekutosti prepletal sadzbou sláčikového kvarteta (Vira Zhuk, Peter Mosorjak, Alexander Znamenskiy, Arne Kircher), všetko vírilo a pulzovalo v onom večnom jarnom poetickom ošiali. Zároveň to bola excelentne napísaná komorná hudba v najlepších intenciách európskej tradície – a predsa svojsky plastická, nová, v onom spotenom štarte leta doslova blahodarne osviežujúca…