Strhnúť a upútať dokáže len absolútna hudba
Martin Valihora je hudobníkom s prirodzenou autoritou, charizmou a nespochybniteľným umeleckým kreditom. Je jedným z mála slovenských jazzmanov, ktorý je uznávaným sidemanom a štúdiovým hudobníkom aj v zahraničí. Doma si ho radi všímajú nielen hudobní žurnalisti. To, že je citlivým a zodpovedným profesionálom, s komplexnou umeleckou a spoločenskou víziou, tak často nezaznieva…
Pochádzaš z hudobníckej rodiny. Tvoj otec Dušan Valihora bol basgitaristom, mama Jana Beláková speváčkou a strýko Ľubo Belák spevákom, gitaristom a bandleaderom. Podnetov na záujem o kariéru profesionálneho hudobníka skutočne dosť. Prečo si sa začal venovať hre na bicích nástrojoch?
Neviem, prečo cítim hudbu, prečo sa smejem alebo rád jem. Vychádza to z mojej prirodzenej podstaty. Keď som chodil na skúšky kapely mojich rodičov, cítil som z bicích obrovskú vášeň a silu. Odmalička som počúval zbierku platní môjho otca, ktorá formovala moje dnešné vnímanie a cítenie hudby. Boli tam Weather Report, Stanley Clarke, Tower of Power a ďalšie fusionové a jazzové kapely. Rodičia ma zapísali na hodiny klavíra na ľudovú školu umenia, chceli, aby som v prvom rade vnímal hudbu. V mladosti som dostával dostatok príležitostí aj ako detský herec a spevák.
Po dvoch rokoch, ktoré som venoval klavíru, som však začal cvičiť na bicích nástrojoch. V dvanástich som sa úplne uzavrel, stal sa zo mňa introvert, ktorý sa venoval iba cvičeniu. Chodil som na Ľudové konzervatórium k pánovi Môcikovi a na súkromné hodiny k Oldovi Petrášovi, ktorý hral s mojím otcom v kapele. V obývačke mojich rodičov som stretol všetkých známych slovenských hudobníkov, od Karola Duchoňa, Pavla Daněka až po Deža Ursínyho. Od narodenia som bol v hudobnom prostredí a hudobné prostredie bolo aj priamo vo mne.
Búrlivé 90. roky priniesli na Slovensko nielen slobodu a otvorenie sa svetu, ale aj negatíva ako drogy a devalváciu kultúry. Ako to zasiahlo teba osobne, hudobníka na začiatku kariéry?
Na konzervatóriu som bol v partii starších a v tej dobe už veľmi rešpektovaných spolužiakov–hudobníkov, ktorí sa búrili, a tak si vytvárali svoju vlastnú identitu. V tejto partii boli drogy predmetom denných debát v súvislosti s pocitmi a stavmi, ktoré dokázali vyvolať. Drogy ma v hudbe nikdy neinšpirovali, skôr ma od nej vzďaľovali. Z môjho pohľadu je to tragédia, keď človek takýmto spôsobom devalvuje svoje vlastné ja.
Informácie o dianí vo svete jazzu si začal získavať ako technik pri komunikácii so zahraničnými hudobníkmi na festivale Bratislavské jazzové dni. Ako ti táto skúsenosť pomohla pri formovaní vlastného štýlu hrania na bicích?
Ako šestnásťročný som sa stal prvýkrát členom profesionálnej kapely Midi Roba Grigorova a potom mnohých ďalších. Mojím snom však bolo študovať hudbu v USA a ísť hlavne tam, kde vzniká a kde jej ten vývoj dáva najväčšiu silu. Vďaka otcovi a strýkovi Ľubovi, ktorí pracovali pre BJD, som mohol začať komunikovať so svetovými hudobníkmi. Keď som sa stal festivalovým technikom, zodpovedným za bicie nástroje, otvorili sa mi dvere ku kľúčovým informáciám, ako napredovať.
Tieto kontakty mi umožnili lepšie pochopiť svet, do ktorého som sa chcel dostať. Barterom za požičanie mojich bicích boli privátne hodiny napríklad od Ernieho Adamsa alebo Jonathana Josepha. Do dnešného dňa sa rozohrávam paradiddlami, ktoré mi vtedy Adams ukázal na hotelovej izbe. Najkrajšie chvíle svojho života som zažil, keď som stál za oponou natrieskanej sály PKO a sledoval hru rôznych bubeníkov.
Veľkou zmenou v tvojom profesionálnom živote bolo štúdium na Berklee College of Music v Bostone. O štúdiu na hudobných akadémiách sa často vyjadrujú hudobníci, ktorí ho neabsolvovali, ako o získavaní kontaktov. Menej sa už diskutuje o obsahu učebných osnov alebo o pozitívnom vplyve akademického vzdelania na orientáciu v hudobnom priemysle súčasnosti. V čom ti štúdium v USA pomohlo najviac?
Študovať na škole, akou je Berklee College of Music, byť súčasťou scény a vnímať ju v priamej konfrontácii, je vo vývoji hudobníka to najlepšie, čo sa mu môže stať. Nejde len o systém výučby, poskytujúci základné hudobné vzdelanie, ale aj o kontakt s pedagógmi, ktorí odovzdávajú študentom kus svojej umeleckej vízie. Na to je naviazaná komunita učiteľov, ktorí učia privátne mimo školy, cez ktorú sa dajú načerpať ďalšie informácie. Veľmi dôležitou súčasťou študijného procesu je kontakt so študentmi z celého sveta. Miešanie národných hudobných kultúr s jazzom, popom a latino hudbou na jamsessions v kluboch a pivniciach študentských ubytovní tvorí kolorit mesta.
Boston žije školou. Mnoho hudobných aktivít je prepojených priamo s činnosťou Berklee. Ide buď o koncerty študentov alebo pedagógov so študentmi.
Počas štúdia som mal možnosť zhodnotiť svoju hru a sledovať jej vývoj. Bol som členom prestížneho Berklee Concert Jazz Orchestra, kde sa hrajú kompozície najlepších študentov. Dôležitými momentmi však boli stretnutia so spolužiakmi s vlastným spôsobom hry, na ktorý som sa vedel okamžite napojiť. Tak vznikla kapela Waking Vision. Jej hudba bolo presne to, čo som intuitívne chcel hrať, ale nemal som možnosť nikde zažiť.
Bolo to pre mňa neskutočné obohatenie. Objavil som sám seba ako nového hudobníka, ktorý hudbu úplne inak vníma, cíti a interpretuje. Stačili tri‑štyri skúšky, aby sme mali hotový celý repertoár. Náš prvý koncert sme mali v pivnici na Dustin Street, kde bývalo mnoho študentov Berklee. Bolo plno, koncert sa vydaril a kapela bola na svete. Vzniklo to spontánne, akoby si stretol nejakú babu, u ktorej raz zazvoníš a nikdy od nej neodídeš.
V rokoch 2003–2008 si bol členom tria japonskej klaviristky Hiromi Uehara. Ako k tejto spolupráci došlo a ako ju hodnotíš s odstupom dvadsiatich rokov?
Hiromi, Kendrick Scott, Walter Smith III, David Dorůžka i členovia kapely Waking Vision patrili do generácie absolventov, ktorí končili Berklee v roku 2002. V čase štúdia, keď sme mali s Waking Vision najväčšie úspechy, chodila na naše koncerty aj Hiromi. Waking Vision vtedy tvorili gitarista John Shannon, basgitarista Mitch Cohn a ja.
Keď sme sa rozpadli, Mitch dostal ponuku na koncertnú spoluprácu a nahrávanie CD od Hiromi. Vtedy bol členom jej tria aj profesor z Berklee Dave DiCenso. Ten však pre pedagogické povinnosti nestíhal všetky termíny a ja som zaňho často zaskakoval.
Nakoniec mi Hiromi v roku 2003 ponúkla turné s legendárnym basgitaristom Anthonym Jacksonom v Japonsku a stále miesto v kapele. To bol začiatok našej päťročnej spolupráce, počas ktorej sme nahrali štyri albumy, vydali dve koncertné DVD a hrali na najväčších svetových festivaloch.
Hiromi je z technickej stránky najvyspelejším hudobníkom, s akým som kedy hral. Koncerty s ňou boli pre interpretačnú náročnosť jej kompozícií a ňou vyžadovanú interaktivitu pri sprievode sólistu veľkou výzvou. Na koncertoch medzi nami prebiehal intenzívny dialóg, kedy som okrem bežného sprievodu často generoval hudobné impulzy, na ktoré, naopak, musela reagovať ona.
S Hiromi sme absolvovali niekoľko dvojitých turné s kapelami ako The Gadd Gang (kvarteto bubeníka Steva Gadda), s all‑star bandom v obsadení Wayne Shorter, Herbie Hancock, Dave Holland, Brian Blade a kvartetom Oscara Petersona. Zážitky z tohto obdobia sú pre mňa dodnes obrovskou inšpiráciou. Vždy po hraní s Hiromi som si mohol vypočuť koncert svojich hudobných vzorov, rozprávať sa s nimi o živote, a to všetko v autentickom prostredí. Musíš sa na nich napojiť, zabudnúť na niekedy až paralyzujúci rešpekt a stať sa ich plnohodnotným partnerom.
V tomto prostredí sa každý venuje iba hudbe. Hudobníci na špičkovej úrovni nemajú žiadne koníčky alebo osobný život. Ak sa tomu človek absolútne oddá, začnú sa dariť veľké veci. Veľký hudobný svet funguje na tomto princípe. Individuálnemu hudobnému vývoju tiež pomáha byť v centre diania. Zaujímavé je, že keď si v takom prostredí, stále si hovoríš, že sa chceš vyvíjať a niekam dostať. Netušíš, že tam už vlastne si. Až s odstupom času, pätnástich-dvadsiatich rokov si s údivom uvedomíš, ako dobre si vtedy hral. V momente, keď sa to deje, však máš pocit, že si ešte len na začiatku… Vďaka účinkovaniu s Hiromi som dostal možnosť spolupracovať s ďalšími svetovo renomovanými hudobníkmi ako Lee Ritenour, Ron Affif, Frank McCall, Terrence Blanchard, Dave Grusin alebo Bob James.
Od roku 2008 organizuješ jazzový festival One Day Jazz Festival. Má kvalitnú dramaturgiu, ktorá je veľkou konkurenciou renomovaným Bratislavským jazzovým dňom. Usporiadanie ktorého koncertu bolo pre teba osobne najväčším úspechom?
Festival BJD si veľmi vážim a som rád, že tu ešte stále je. Pre mňa to nie je konkurencia, skôr materská firma môjho ODJF. Neviem, čo bolo mojím najväčším usporiadateľským úspechom. Možno koncerty Jana Garbareka, Georgea Duka, Avishaia Cohena či Donnyho McCaslina. Na koncerte kvarteta gitaristu Pata Methenyho sa mi stala taká zvláštna vec. Sadol som si na prvú skladbu, aby som si vypočul, ako to znie. Mal som v úmysle odtiaľ odísť a venovať sa chodu festivalu, ale nemohol som. Ostal som prikovaný k sedadlu až do posledného tónu. Zažiť absolútnu súhru medzi Methenym a jeho bubeníkom Antoniom Sánchezom bolo niečo neskutočné.
One Day Jazz Festival pre mňa nie je len promotérskou aktivitou, ale projektom, ktorý by mal pozitívne vplývať na vývoj našej mladej generácie cez vzdelávacie aktivity, networking a export.
V súčasnosti žiješ striedavo v Bratislave a New Yorku. Dá sa porovnať jazzová scéna v Big Apple s tou našou a má vôbec také porovnanie zmysel?
Ja by som ju s tou našou neporovnával, skôr by som navrhoval ju sledovať. Treba byť informovaný, aká úroveň je momentálne v centre diania. Bez tejto jednoznačnej hierarchie sa na Slovensku nevieme posunúť ďalej. New York je mesto, ktoré priam srší kultúrou – divadlom, hudbou, výtvarným umením. Newyorčania si kultúru veľmi vážia a podporujú ju. Považujú ju za najušľachtilejší produkt ľudského vedomia.
Okrem tradície má New York oproti Slovensku vyššiu úroveň vďaka koncentrácii kvalitných hudobníkov a množstva dostupných informácií. Vznikajú tam nové spôsoby interpretácie hudobných žánrov, ktoré potom preberajú hudobníci na celom svete. Nevidím však nejaký prevažujúci trend, skôr štýlotvorné pôsobenie jednotlivcov, ako Donny McCaslin, Immanuel Wilkins alebo Robert Glasper. Ich snaženie je cestou k hudbe ako takej, k jej sile a čistote. Atmosféra, pocit, pohyb a vibrácie sú len prostriedkom na to, aby bolo v ich interpretácii jazzu čo najviac absolútnej hudby. Prioritou je filozofická rovina a výpoveď.
V rozhovoroch pre rôzne elektronické i printové médiá sa často vyjadruješ o hudbe ako o komunitnom fenoméne. Domnievam sa, že na Slovensku sa profesionálni hudobníci o koncerty kolegov zaujímajú len minimálne. Ako vyzerá situácia v New Yorku?
Hudba je komunitná záležitosť, ale účasť na koncerte iného hudobníka, keďže je motivovaná predovšetkým subjektívnym záujmom, sa nedá programovať. Keď je niečo dobré, poslucháči prídu. Čo však určite pomáha prehlbovať úlohu jazzu ako spoločenského fenoménu, sú jamy a workshopy. Hlavne jamsession je báza, na ktorej si členovia tejto komunity môžu spolu zahrať, a tým udržiavať vzájomnú komunikáciu. Podľa mňa je to dôležitá vec, ktorá by mala byť podporovaná hlavne z grantov.
Strata budovy Parku kultúry a oddychu v roku 2010, kde sa uskutočnilo 36 ročníkov Bratislavských jazzových dní, ukončenie činnosti klubu Ateliér Babylon (priestory bývalého divadla West a kina Slovan), ako aj búranie budovy Istropolisu bolo pre teba podnetom na komunikáciu s predstaviteľmi niekoľkých vlád o vytvorení nového kultúrneho centra v Bratislave…
Na Slovensku je nedostatok zvukovo a odborne dimenzovaných priestorov na koncertnú a kongresovú činnosť. V Bratislave, ale ani nikde inde na Slovensku, momentálne neexistuje väčší priestor pre kvalitné hudobné produkcie. Na koncerty svetových hviezd preto musíme cestovať do Viedne, Budapešti alebo Prahy. Zároveň nám to berie možnosť na reprezentatívnej úrovni organizovať všetky potrebné spoločenské aj štátne podujatia. Nie som aktívny politik ani developer, ktorý by dokázal takýto projekt sám zastrešiť, som však umelec, promotér a organizátor kultúrnych podujatí. Mojou úlohou je vytvárať spoločenskú objednávku nutnej potreby a spolu s kolegami – profesionálmi, byť tvorivou súčasťou procesu, ako takýto projekt vytvoriť a udržať, aby správne slúžil našej krajine.
Už za vlády Petra Pellegriniho (v r. 2018–2020, pozn. red.) sme sa na vládu obrátili s prosbou, aby sa tomuto problému oficiálne začala venovať a tým ho dostali do optiky záujmu štátu. Túto tému sa nám podarilo pozitívne preniesť aj do ďalšieho volebného obdobia. Bola to šanca, keď sme mohli azda prvýkrát v podobnej otázke s developermi obstáť a vytvoriť nový kultúrny a spoločenský priestor aj pre Bratislavu, ktorá postupne prichádza o všetky veľké kultúrno‑spoločenské priestory. Naším hlavným zámerom je, aby bol tento projekt realizovaný transparentne, efektívne a odborne, jednoducho správne, a mohol slúžiť celej spoločnosti.
Nakoniec sa nám naše štvorročné úsilie počas predchádzajúcej vlády nepodarilo zúročiť. Projekt však považujem stále za živý a naliehavo potrebný.
Posledných 15 rokov sa venuješ súčasne s hudbou športu, konkrétne boxu. Poskytuje ti táto skúsenosť okrem fyzického rozvoja aj nejakú ďalšiu pridanú hodnotu?
Box je práca s intenzitou. Je to skúška, do akej miery dokážem byť pozorný a či som ochotný ísť do niečoho, v čom nemusím obstáť. Ak v tej skúške obstojím, tak mi to prinesie istú silnú skúsenosť. Boj v boxe je založený na princípoch, ktoré vyžadujú mentálne cvičenie, koncentráciu, dôslednosť, odvahu a prácu s emóciami. To je to, čo ma na boxe baví, lebo boxovať sa nedá „len tak“. Aj pri ľahkom sparringu musíš vedieť udržať pozornosť, aby si „nedostal“. Box sa dá robiť buď ako šport, ktorý má intelektuálne pozadie, alebo ako vyslovene brachiálnu záležitosť, čo však z dlhodobého hľadiska nemá perspektívu.
Ring je neuveriteľne intímnym prostredím, v ktorom vznikajú medzi súpermi veľké priateľstvá a putá na celý život, lebo obaja sa tu ocitajú v hraničnej situácii, kde sa bojuje o holý život. Preto si bojovníci po zápasoch prejavujú veľkú úctu. Nejde o to, kto vyhrá, ale o cestu, ktorú súperi počas zápasu prejdú. Box zo mňa robí pokornejšieho a mentálne vyrovnanejšieho človeka. Ring je pre mňa to isté, čo hudobné pódium. Priateľstvo tam nemá čo hľadať. Priateľstvá a putá vznikajú až potom. Na pódiu je v prvom rade hudba a absolútna oddanosť tomu, čo robíš. Tam sa ukáže, či ovládaš svoj nástroj alebo on teba. Tam dostávaš spätnú väzbu, či hráš dobre, alebo zle. Tvoja hudba musí byť dobrá. Musí vedieť strhnúť a upútať, a to dokáže len absolútna hudba.
Martin Valihora (1976)
Hráč na bicích nástrojoch, absolvent Berklee College of Music v Bostone, USA (2002). Jeho medzinárodnú kariéru naštartovala v r. 2003 spolupráca s japonskou klaviristkou Hiromi Ueharovou. Od r. 2008 organizuje One Day Jazz Festival. V r. 2010, 2018 a 2022 bol v kategórii Hudba nominovaný na prestížnu cenu Krištáľové krídlo.
Vybraná diskografia:
Richard Müller – 33 (Ariola, 1994)
Marek Brezovský/Oskar Rózsa – Hrana (Art Music/Slovenský rozhlas, 1999)
Waking Vision Trio – The Ancient Bloom (Watt, 2001)
Hiromi – Brain (Telarc, 2004)
Universal Hall Pass – Mercury (Sneaky Records, 2004)
Hiromi – Spiral (Telarc, 2005)
Waking Vision – Of The Waking Vision (Hevhetia, 2006)
Gary Go – Gary Go (Decca, 2009)
Pavel Morochovič – Awakening (Hevhetia, 2015)
Waking Vision – Breathing Earth (Pavian records, 2023)