Stravinsky: Le Rossignol

Stravinsky: Le Rossignol

S. Devieilhe, C. Dubois, Ch. Santon Jeffery, J.-S. Bou, L. Naouri, V. Sicard, L. Richardot, Ensemble Aedes, Les Siècles, F.-X. Roth

Erato 2025

Dej Stravinského opery Slávik je založený na príbehu rozprávky Hansa Christiana Andersena a hudobne prináša syntézu impresionizmu a modernistického štýlu. V diele sa odrážajú vývojové fázy od skladateľových kompozičných začiatkov počas štúdia u Rimského-Korsakova (1908), keď vzniklo prvé dejstvo. Práca na diele bola prerušená objednávkami od Ďagileva. Parížska perióda baletov Vták ohnivák (1910), Petruška (1911) a Svätenie jari (1913) priniesla do kompozičného jazyka skladateľa značný odklon od ruského postromantizmu k drsnejšiemu štýlu. K opere sa vrátil až po r. 1913 a premiéru mala v máji 1914. 

Recenzovaná nahrávka vznikla v Paríži v marci 2013 v Théâtre des Champs-Élysées, kde bola opera Le Rossignol (Slávik) spárovaná s Poulencovou surrealistickou operou Les mamelles de Tirésias (Prsia Tirésiove). Režisér Olivier Py nechal dve opery navzájom do seba preniknúť. Nie sú to len dve samostatné diela spojené za sebou, ale v niektorých scénach prebiehajú paralelne. Py čerpal z historického a hudobného kontextu. Poulenc pri tvorbe Les Mamelles de Tirésias písal, že „bol ešte pri Slávikovi“, čo režisér použil ako výzvu spojiť obe diela do jednej naratívnej línie. V jeho koncepcii sa tak dej opery Le Rossignol odohráva „z jedného uhla“ (ako keby diváci sledovali zákulisie), a Les Mamelles de Tirésias prebieha „z druhého uhla“, kde scénu tvorí kabaretné divadlo v surrealistickom štýle. 

Stravinského operu z tohto predstavenia vyňala a vydala spoločnosť Erato na samostatnom albume. Orchester Les Siècles hrá na francúzskych nástrojoch zo začiatku 20. storočia a aj dielo je uvedené vo francúzštine. Dirigent François-Xavier Roth so zvukom orchestra naozaj čaruje. Už v úvode je atmosféra napätia a tajomna vyjadrená mnohými farbami v sláčikových, ale i dychových nástrojoch. V 2. a 3. dejstve je výrazným stavebným prvkom hudby pentatonika a bitonalita.

Dramatickosť a plná zvukovosť tiež vynikajú v 3. dejstve v spálni Cisára, nad ktorým stojí Smrť. Meditatívny spev Rybára (Cyrille Dubois) navodzuje atmosféru pokoja a vďaka jemnému vibratu sa ideálne viaže so spevom Slávika. Koloratúrne štebotanie sa v podaní Sabine Devieilheovej v predstave nesie ako plávajúci zvuk na hladine rieky. Jej interpretačným vrcholom na nahrávke je ária „Ah, joie, emplis mon coeur“. Jej pevne zakotvený soprán reže ako žiletka. Presne a precízne.

Zbor Ensemble Aedes pod vedením zbormajstra Mathieua Romana aj so sólami plní zodpovedne svoju úlohu nielen vyrovnanosťou hlasov, ale predovšetkým expresiou v dramatických úsekoch. Jean-Sébastien Bou ako Cisár vo svojej krátkej role prezentuje pevný, ale mäkko sfarbený barytón. Lucile Richardot pôsobivo hľadá v hlbinách výrazu Smrť. Victor Sicard ako Bonze vo svojej viac recitatívnej role posúva dej dopredu. Kuchárka Chantal Santon Jefferyovej znie ako dramatický soprán s plnou silou v nižších polohách.

Zvukovú réžiu a mixáž nahrávky mali na starosti Jiří Heger v spolupráci s Aurélienom Bourgoisom & Radio France. Podarilo sa im vytvoriť kompaktné dielo s atmosférou podnecujúcou poslucháčovu predstavivosť. Pri pohľade na staršie nahrávky tohto diela zisťujeme, že ich nie je veľa. Veľmi cenená je nahrávka James Conlon/Natalie Dessay (1999), ktorá vyšla v EMI Classics, ako aj koncertná nahrávka z r. 1972 pod taktovkou Pierra Bouleza s BBC Symphony.

Opera sa na svetových scénach nehráva tak často, a preto je veľmi dobré, že vznikla nová nahrávka, ktorá poslúži aj ako historický fakt mapujúci vývoj interpretačného štýlu a nárokuje aj istú historickú vernosť vzhľadom na použitie dobového inštrumentára.