Štátna filharmónia Košice - Karvay hrá Vaksa
4. 12. 2024
Košice, Dom umenia
Suchoň – Vasks – Dvořák
Štátna filharmónia Košice pod taktovkou českého dirigenta Tomáša Braunera pripravila ďalší koncert A cyklu, ktorý oslovil svojou dramaturgickou rozmanitosťou aj interpretačnou hĺbkou. (Netradične už v stredu, keďže o dva dni s tým istým programom hosťovali v Rige.) Sólistom večera bol vynikajúci huslista Dalibor Karvay. Program ponúkol tri rozdielne diela: Suchoňovu Malú suitu s passacagliou, Vasksov husľový koncert Distant Light a po prestávke Dvořákovu Symfóniu č. 8 G dur op. 88.
Úvod večera patril Malej suite s passacagliou Eugena Suchoňa, dielu zo skladateľových mladých rokov, ktoré však pôsobí kompozične vyspelo, odráža sa v ňom melodicko-harmonická esenciálnosť budúceho majstra. Štátna filharmónia Košice podala výkon, ktorý poslucháčov oslovil širokým frázovaním, zvukovou plnosťou a pevnou architektonickou stavbou. Dirigent s citom zdôraznil dramatickú gradáciu diela a jeho lyrické nuansy, pričom orchester ukázal brilantnú súhru a schopnosť vykresliť každý detail partitúry.
Nasledujúci koncert pre husle a orchester Distant Light známeho súčasného lotyšského skladateľa Pēterisa Vasksa bol akýmsi introspektívnym kontrastom k Suchoňovi. Mohutné, vyše polhodinové dielo v postmodernom a čiastočne redukcionistickom štýle, pohybujúce sa na rozhraní tonality, prinieslo pomalé meditácie a tragické nálady. Kompozícia však chvíľami trpela statickosťou a absenciou logickej motivicko-tematickej práce. Dalibor Karvay sa v tejto náročnej úlohe ukázal ako umelec mimoriadneho rozhľadu a vnútorného zanietenia. Jeho oduševnený výkon podčiarkol vzdialené horizonty nekonečného smútku.
Karvayova brilantná technika, precízne vedené línie a meditatívna hĺbka podčiarkli expresívny charakter diela, ktoré dokázal interpretovať s maximálnou vážnosťou.
Po prestávke sa publikum mohlo ponoriť do Symfónie č. 8 Antonína Dvořáka, ktorá priniesla radostný kontrapunkt k predchádzajúcemu dielu. Hudba plná životnej energie, pastorálnych obrazov a folklórnych motívov pôsobila ako osviežujúca sprcha. Tomáš Brauner skvele vystihol poetiku diela, pričom jeho dirigentský ťah zdôraznil dynamiku a plnokrvnosť Dvořákovej hudby. Orchester sa blysol presvedčivým frázovaním, akcentovaním klenutej hudobnej stavby a dôrazných náladových kontrastov – od lyrickej jemnosti až po dramatickú konfliktnosť. Zvuková monumentálnosť finále symfónie bola umocnená perfektnou koordináciou všetkých sekcií orchestra.
Napokon možno skonštatovať, že rozmanitosť programu od baladického Suchoňa cez emocionálne náročného Vasksa až po radostného Dvořáka ponúkla poslucháčom hlboký zážitok a zanechala pocit naplnenia i nadšenia.