Štátna filharmónia Košice, Jiří Habart, Jiří Houdek Beethoven – Hummel – Mozart
1. 2. 2024
Dom umenia Košice
Štátna filharmónia Košice,
Jiří Habart, Jiří Houdek
Beethoven – Hummel – Mozart
Intenzívne februárové dianie v košickom Dome umenia odštartoval koncert s názvom Majstri klasicizmu. Záujemcovia si mohli vybrať z klenotov dvoch najväčších géniov 18. storočia plus prešporského rodáka Hummela; do partie chýbal už len „papa” Haydn. Na úvod (stereotypne koncipovaného) programu zaznela predohra – a hneď tá najslávnejšia od Beethovena –, k scénickej hudbe Egmont. Burcujúce tóny „oslobodzovacej” hudby našli adekvátny tvar v podaní hosťujúceho, sotva tridsaťročného českého dirigenta Jiří Habarta.
Košických filharmonikov viedol cez zákutia a cestičky dobre známej partitúry rozhodne a sebaisto, našiel s nimi spoločnú umeleckú „reč”, získal si prirodzenú autoritu, ktorú orchestrálni hráči bez problémov rešpektovali. Egmont zaznel patrične heroicky, bojovne i s občasným dôrazom na lyrický kontrast, zo zvukového i štrukturálneho hľadiska tejto interpretačnej kreácii ťažko niečo vytknúť.
Následne sme sa dostali do výrazovo miernejších, mohli by sme povedať indiferentných vôd Trúbkového koncertu Es dur Johanna Nepomuka Hummela, ktorú predniesol v role sólistu absolvent AMU Jiří Houdek. Nebyť jedinečného Beethovena na začiatku, možno by som nevnímal menšiu expresívnu prieraznosť a bledšiu melodickú invenciu tohto inak výborného autora. Bez debaty najviac presvedčila populárna, iskrivo poskakujúca, veselá až žartovná tretia časť. Prvá časť s tempovým pokynom Allegro con spirito, naopak, pôsobila trochu pohodlne až ležérne. Houdek hral brilantne, disciplinovane, s pôžitkom a s pevným lesklým tónom, ako sa to na virtuózneho trubkára patrí. Orchestrálny part bol enormne náročný na zrozumiteľnosť rýchlych pasáží v sláčikoch, najmä v prvej časti nebolo možné nepostrehnúť v tomto smere určité nedostatky.
Najatraktívnejšie sústo na poslucháčov čakalo v druhej polovici koncertu, a to v podobe Symfónie D dur KV 504 od W. A. Mozarta s prívlastkom „Pražská“. Hoci názov to môže evokovať, Mozart ju nepísal priamo pre Prahu, iba ju tam premiéroval v r. 1787. Podľa môjho názoru ide o najlepšiu, najdokonalejšiu Mozartovu symfóniu, ak si odmyslíme slávnu trilógiu zo záveru jeho symfonickej tvorby. Neobsahuje menuet a vystačí si s tromi časťami. Haydnov vplyv je tu už pomerne symbolický tak zo stránky výstavby, ako aj melodických toposov. Habart a košickí filharmonici sa skladby zmocnili úplne príkladne. V ich poňatí prevládala jednotnosť architektúry, celistvosť ťahu a zároveň prepracovanosť detailov, nehovoriac o skvelom, koncíznom frázovaní. Dynamické vlny a diferencie sa vynímali ideálne, navyše, skladbe pomohol teplý, oduševnený zvuk. Jediné, čo by som si dovolil poznamenať – ani nie ako negatívum, skôr ako otáznik –, bolo o čosi svižnejšie tempo strednej časti Andante než je to, na aké som z nahrávok svetových orchestrov zvyknutý. Možno ako kontrast k nebojácnemu rýchlemu tempu krajných častí by tu pomohlo viac kontemplácie.
No „Pražská“ ako celok presvedčila, potešila a pohladila, ako sa to v prípade klasicistického repertoáru nestáva často. Orchester muzicíroval s príkladným elánom a ani v rýchlych tempách sa nevyskytli žiadne zjavné nepresnosti či akýkoľvek náznak neistoty. Z Domu umenia sa odchádzalo opäť vo výbornej nálade!