Spomienky na prvého riaditeľa ŠKO Jána Figuru st.
Otca úplne pohltila myšlienka vytvorenia profesionálnej hudobnej scény v Žiline a venoval jej všetku svoju energiu aj napriek mnohým problémom, prehrám pri vybavovaní všetkého potrebného, čo súviselo s jeho predstavami a predstavami ľudí okolo neho, ktorí mu nezištne pomáhali. Ak ho nejaký úradník „vyhodil cez dvere, on sa vrátil cez okno“, aby dosiahol svoj cieľ. Otec bol cieľavedomý a vytrvalý človek. Vďaka tomu sa ŠKO stal súčasťou hudobného života na Slovensku a aj v zahraničí, kde si upevnil miesto medzi už etablovanými hudobnými telesami a to považujem za mimoriadny úspech pri propagácii slovenského interpretačného umenia.
Pokúsim sa priblížiť obdobie, ktoré bolo približne rok predtým, ako sme s orchestrom začali skúšať v sále kina Fatra. Otec musel začať kade-tade zháňať všetko potrebné. Treba podotknúť, že to všetko bez akejkoľvek pomoci, bez ľudí, ktorí by mu pomohli aktívne hľadať materiálne zdroje. Nemal kanceláriu, na také účely používal svoju triedu v škole, no a hlavné stretnutia sa odohrávali u nás doma. Dlhšie obdobie sa veci príliš nehýbali, čo bolo ťažké a na otcovi bolo vidieť, že začína byť unavený. Jedného dňa sa niekam vybral na aute a dlho ho nebolo. Až sme dostali telefonát od polície, že mal vážnu autonehodu v Dolnom Hričove. Bol to pre nás šok... A vtedy sa zdalo, že s jeho plánmi do budúcnosti je koniec. Jeho havária mala za následok vskutku vážne zranenia. Ležal niekoľko týždňov v nemocnici, potom aj doma. Keď sa po čase zotavoval, začal prijímať návštevy. Všetko okolo života a príprav v orchestri sa postupne opäť vrátilo – ako inak, do nášho bytu. Vtedy sme pokojne mohli zvesiť dvere z pántov, pretože chodilo k nám mnoho ľudí, ktorí otca museli v naplánovaných činnostiach nahradiť. Ku vzácnym návštevám patrili napr. riaditeľ Slovenskej filharmónie Ladislav Mokrý a dokonca aj minister kultúry Miroslav Válek.
Akonáhle sa otec zotavil, pustil sa aktívne do práce na budovaní novej inštitúcie. Písal, telefonoval, radil sa, ako riešiť množstvo problémov, ktoré stále pribúdali. Bol na všetko sám a to mu spôsobovalo bezsenné noci. Musel cestovať, nadväzovať nové kontakty po celej republike, čo ho stálo mnoho času a energie. Je veľmi ťažké popisovať jeho vnútorný svet, jeho sklamania po jednaniach s rôznymi funkcionármi štátnej správy.
Ako čas plynul a organizačných problémov pribúdalo, bolo nutné, aby otec začal zháňať administratívnych zamestnancov, keďže nemal svoju kanceláriu a v interiéri kina Fatra bola len premietacia miestnosť a kotolňa na uhlie. Skúsil teda hľadať v najbližšom okolí Fatry.
Podarilo sa mu osloviť mníchov v kláštore oproti budove kina Fatra a uspel. Dostal pár voľných miestností a tam zriadili sekretariát, riaditeľňu a zasadačku. Konečne v našom byte zavládol pokoj a vrátilo sa nám súkromie. Zamestnal niekoľkých úradníkov a začali pracovať na potrebných veciach.
Otec sa stále ponáhľal, aby stíhal vyriešiť kopec úloh. Nemal však šťastie pri výbere nových ľudí a teda mnoho úradníkov prepustil. Myslím, že často riešil nedostatok úradníkov a personálu len preto, že nemal vlastne žiadne skúsenosti s riešením nepoznaných problémov a sám sa musel učiť riešiť odborné úlohy z javiskovej techniky. Vo Fatre bolo len jednoduché pódium, ktoré akútne potrebovalo prestavbu, aby mohol orchester začať skúšať na otvárací koncert prvej koncertnej sezóny. Napokon sa mu podarilo dostať orchester na pódium, no zďaleka to nebol dobrý výsledok jeho úsilia. Na všetkých úpravách sály sa nachádzali nedostatky, ktoré museli odborníci odstraňovať aj počas skúšok orchestra, čo bolo nepríjemné, no nutné. Určite jediné, čo bolo v tej sále dobré, bola akustika, a tá je skvelá dodnes. Našťastie žiadna úprava interiéru koncertnú sálu nepoškodila. Otcovi sa podarilo napokon pripraviť koncertnú sálu včas na prvý koncert ŠKO a to bola jeho prvá veľká výhra v jeho práci okolo ŠKO a Domu umenia Fatra. Dodnes mu za to patrí môj veľký obdiv...
Zámerom bolo založiť profesionálny orchester v prostredí, v ktorom boli celkom prijateľné technické a personálne podmienky. Jeho vízia sa postupne stávala realitou aj napriek množstvu nepredvídateľných problémov. Po ukončení prvej kompletnej rekonštrukcie Domu umenia Fatra sa v r. 1988 pustil do realizácie hádam jeho najväčšieho sna a to do inštalácie veľkého koncertného organu vo vynovenej koncertnej sále. Postupne sa mu začalo v tomto projekte dariť, mal nadšenie aj z tých najmenších pokrokov a bolo na ňom vidieť radosť a uspokojenie. V období inštalácie organu trávil veľa času priamo v koncertnej sále a užíval si atmosféru výstavby jeho veľkého sna. Na svoju myšlienku inštalácie organu bol mimoriadne hrdý. Podarilo sa mu týmto počinom zásadne rozšíriť záujem publika o koncertné dianie v Dome umenia Fatra.
V čase príprav na založenie orchestra bolo mimoriadne dôležitou úlohou nájsť vhodného a kvalitného dirigenta. Otec za týmto účelom precestoval snáď celú Československú republiku v snahe získať čo najviac informácií o dirigentoch so skúsenosťami. Nebol príliš úspešný, dokonca, ako si pamätám, od pána dirigenta Rajtera sa dozvedel, že na Slovensku niet dirigentov so špecializáciou na komorné telesá. Bolo to nepríjemné zistenie, ale čas bol neúprosný. Po mnohých zahraničných kontaktných pokusoch získal informáciu o dirigentovi Fischerovi, práve končiacom pôsobenie v inom orchestri. Bola to šanca a otec ju využil. Dostal pozitívnu odpoveď s prísľubom. Po niekoľkých stretnutiach sa dohovorili a začali spolu tvoriť kontúry spolupráce. Fischer mal skúsenosti aj s „komorinou“, dokázal teda prispieť svojimi reálnymi predstavami o kreovaní nového orchestra. Zúčastňoval sa osobne aj konkurzov do ŠKO, čím získal prehľad o záujemcoch. Sám bol aktívny huslista a už vopred mal predstavu o zasadacom poriadku na pozíciách jednotlivých sekcií. Mal tiež presne premyslený plán každej skúšky a od začiatku zdôrazňoval prácu na detailoch interpretácie. Niekoľko hráčov už malo skúsenosti z iných orchestrov, čo prácu uľahčovalo. Pri skúškach sa sústreďoval aj na tie najmenšie detaily a hľadal optimálne znenie fráz, čo bolo zdĺhavé, no pre nás, neskúsených hráčov, nesmierne poučné. Často na skúškach, v procese hľadania čo najlepšieho zvuku alebo výrazu, bral sám do rúk husle alebo violu. Vtedy som bol rád, že nevie hrať na flaute...
Keď sa obzriem späť na roky strávené v ŠKO Žilina, mám vždy dobrý pocit z toho, že som mal šancu spolupracovať s ľuďmi mne podobnými, s ľuďmi, ktorí mali vytrvalosť ako „rehoľníci“, energiu, chuť a schopnosť potešiť na duchu našich poslucháčov. Vždy, keď bola sála plná a hrali sme krásnu muziku, mal som zimomriavky a pocit nadšenia z toho, že som aj ja také malé koliesko v stroji zvanom orchester a že aj ja prispievam k obohateniu duchovného života ľuďom sediacim v hľadisku.
Ján Figura ml.
zakladajúci člen orchestra (1974–2019), hráč na 1. flaute,
vedúci dychovej sekcie