Spomaliť

Posledná zmena tónu nastala piateho februára tohto roka. Ďalšia nadíde piateho augusta v roku 2026 a bude trvať 912 dní. Vôbec prvý akord zaznel piateho februára 2003, po sedemnástich mesiacoch „znenia“ úvodnej pomlky – teda ticha. A koniec? V roku 2640, keď skladba konečne dospeje k záveru. Takto si predstavte kompozíciu As Slow as Possible od Johna Cagea, ktorú v nemeckom Halberstadte realizuje skupina hudobníkov z projektu The Halberstadt Cage Concert.

Ľudia zapojení do tohto medzigeneračného projektu sa, pochopiteľne, samotného konca skladby nedožijú. A je samozrejme otázne aj to, či sa ho vôbec niekto dožije. Skladba má celkom osem častí a každá trvá osemdesiat rokov. Istý čitateľ, ktorý si v roku 2006 prečítal v New York Times o tomto počine článok, zareagoval otázkou, či bude aj prestávka... Aké dôvtipné a trefné! Táto interpretácia Cageovej skladby je ohromujúcim spomalením až za hranicu predstavivosti. Je to experiment, ktorý utvára kontúry avantgardnej hudby, v tomto prípade ochudobnenej nielen o všeobecné pochopenie – pretože taký je často osud avantgardy –, ale aj o schopnosť ľudskej mysle pojať tak vzdialené časové horizonty.

Keďže samotný John Cage nikdy presne neurčil, ako dlho má jeho skladba, pôvodne skomponovaná pre klavír, trvať, hudobníci si položili otázku, nakoľko sa predvádzanie tejto skladby dá natiahnuť v čase. Záver? Za určitých okolností na veľmi dlhé storočia. Adaptácia skladby pre organ z roku 1987 tomu výrazne napomohla a od toho sa odrazili aj autori projektu. Vytvorili špeciálnu verziu organu, v súčasnosti obsahujúcu šesť píšťal a dva veľké mechy, ktoré píštaly nepretržite zásobujú vzduchom potrebným pre tvorbu tónov.

Tento „koncert“ sa odohráva v priestoroch miestneho Kostola sv. Burcharda, ktorý bol postavený okolo roku 1050 a viac ako šesťsto rokov fungoval ako kláštor mníšskeho rádu cisterciánov. Tento rok vo februári do kostola prišli desiatky nadšencov, podľa The Guardian z rôznych kútov sveta od USA až po Filipíny, s roky vopred zakúpenými vstupenkami, tak, aby o túto životnú príležitosť neprišli. Program bol jednoduchý: do organu, ktorý dovtedy, počas dvoch rokov, produkoval šesťhlasný akord, bola zapojená ďalšia píšťala pridávajúca tón jednočiarkovaného d.

„Poznám ľudí, ktorí si mysleli, že celá táto vec je iba prehnane intelektualizovaný nezmysel,“ povedal umelecký riaditeľ projektu Kay Lautenbach, „no akonáhle vstúpia do kostola, sú absolútne očarení.“ Celá iniciatíva má značne transcendentálny charakter a pripomína nám tvrdohlavý optimizmus, ktorý bol vlastný nie len Johnovi Cageovi a mnohým iným skladateľom v dejinách, ale aj hudobníkom a dobrovoľníkom zapojeným do tohto unikátneho projektu: že celé generácie ľudí síce časom odchádzajú, ale hudba, ktorú jej predstavitelia vytvorili, tu ostáva. A čím dlhšie má ostať, tým viac treba spomaliť.