Šostakovič v kráľovstve nemých kameňov
V rokoch 1960 a 1972 strávil Dmitrij Šostakovič v Gohrischi, najstaršej turistickej a rekreačnej obci Saského Švajčiarska, istý čas. Tu vzniklo v roku 1960 jeho jediné dielo komponované mimo Sovietskeho zväzu, vrcholné a osobne ladené Sláčikové kvarteto č. 8 c mol op. 110.
V srdci nemých pieskovcových skál založilo pár nadšencov v roku 2009 združenie, ktorého poslaním je pripomenúť Šostakovičove pobyty v tejto turistickej obci a vzbudiť záujem o jeho tvorbu.
Počiatočnou skromnou víziou združenia bolo organizovanie každoročných koncertov, i keď nebolo ani len kam postaviť koncertné krídlo. Malebná obec Gohrisch nedisponovala ani žiadnou podobnou lokalitou, ktorá by mohla slúžiť ako čo i len skromná koncertná sieň. Len nedávno tu však dozneli tóny už 15. ročníka festivalu Medzinárodné dni Šostakovičovej hudby (27. 6.–30. 6.).
Nie je to zďaleka festival najväčší ani najznámejší, ale má niekoľko superlatívov, ktorými prekoná azda všetky ostatné v blízkom i vzdialenejšom okolí: Je jediným festivalom venovaným dielam Dmitrija Šostakovičova, ktorý prilákal tohto roku na sedem koncertov vyše 3 500 divákov, ochotných merať cestu neraz i z ďalekého zahraničia, zaplatiť vstupné a na 90 percent obsadiť stodolu obce, ktorej prirodzené akustické dispozície sú porovnateľné s nejednou renomovanou koncertnou sálou. Áno, festival sa uskutočnil už tradične v stodole, ešte voňajúcej po vyskladnenej slame, ktorú obkolesujú lúky a prečudesné skalné výtvory prírody. Stojí pod pražiacim slnkom a okrem štyroch sotva funkčných ventilátorov sa nedá ničím vychladiť. Je postavená na vyvýšenine obce, ku ktorej sa ako na púť presúvalo od parkoviska viackrát denne zvedavé obecenstvo ochotné vystáť tohto roku aj sparné teploty okolo 30 stupňov a nedýchateľný dusný vzduch betónovej budovy. V Mekke sa ale asi tiež nikto na nič nesťažuje...
V Šostakovičovej mekke boli aj interpreti pripravení na kĺžuce sa mokré prsty na klávesoch či strunách, na lejúci sa pot po čele, za ušami či pod bradou. Boli pripravení vystúpiť bez honorárov, za fľašu vína alebo za kytice kvetov, na ktoré si už inde odvykli.
Výšku umeleckej latky festivalu doposiaľ udával vždy jeden z najlepších a najstarších orchestrov sveta – Sächsische Staatskapelle Dresden. Tento orchester stál pri kolíske festivalu pred 15 rokmi a od r. 2016 anticipuje festival v Drážďanoch vždy koncertom deň pred jeho otvorením v stodole. Tentokrát (26. 6.) priniesol Šostakovičovo veľdielo, slávnu Leningradskú symfóniu, plnú protestu proti nemeckým agresorom, súvisiacu s blokádou Leningradu v r. 1941. Aj po 83 rokoch vzniku zapôsobilo toto dielo neobyčajne hlboko. Pod taktovkou mladého Bielorusa Vitaliho Alekseenoka, víťaza dirigentskej súťaže Artura Toscaniniho v r. 2021 v Parme, špecialistu na hudbu Šostakoviča, sa táto symfónia obrátila k obecenstvu celou svojou silou a váhou symboliky, ibaže z nevypovedaného prenasledovaného sa stal agresor... Poslucháči si vypočuli historický pomník ľudskej katastrofy, fascinujúce vzkriesenie protivojnovej demonštrácie položenej na notový papier, jednoznačne dychberúcu špičkovú umeleckú a obsahovú výpoveď Šostakovičovho opusu, interpretovanú majstrovským orchestrom a dirigentom. Ešte nikdy doposiaľ sa nestal večer tesne pred festivalom takým silným úvodom k hudbe, ktorá na festivalové publikum ešte len čakala. Interpretácia všetkých dychov postojačky v závere symfónie pôsobila až hrozivo!
Vojna, ohrozenie demokracie či témy karikatúry moci ovplyvnili aj dramaturgiu nejedného koncertu v Šostakovičovej stodole.
Pochopiteľne, v Gohrischi bolo okrem hudby počuť i ruštinu. Okrem fanúšikov skladateľovej hudby a ruských prisťahovalcov sa festivalu zúčastnila aj Olga Digonskaja, vedúca Šostakovičovho archívu v Moskve, dlhoročná priateľka Šostakovičovej manželky Iriny. Digonskaja prevzala i Šostakovičovu cenu festivalu udelenú takmer 90-ročnej (osobne neprítomnej) Irine Šostakovičovej, ktorá sa na festivale zúčastnila už trikrát a podporuje ho všemožne od jeho založenia. V r. 1972 strávila so Šostakovičom v Gohrischi niekoľko dní.
Spoločný život Šostakovičovcov premostila ruská, v Izraeli žijúca réžisérka Elena Yakovich. V rámci festivalu sa uskutočnila európska premiéra jej filmu The Two – The Story Told by Shostakovich’s Wife, približujúceho poslednú tvorivú fázu skladateľa. Podkladom na jeho vznik bola životopisná kniha o Šostakovičovi od poľského skladateľa Krzysztofa Meyera. Z jeho úst odznela pri odovzdávaní ceny festivalu i výstižné laudatio na Irinu Šostakovičovú.
Okrem diel Šostakoviča znela festivalom aj hudba iných skladateľov 20. storočia, v istom slova zmysle príbuzných Šostakoviča. K slovu sa dostali vďaka komornému večeru členov excelentnej Kremeraty Baltiky pod taktovkou jej zakladateľa Gidona Kremera aj Alfred Schnittke, Viktor Kalabis, Erkki-Sven Tüür, Grażyna Bacewicz, Mieczysław Weinberg, Tālivaldis Ķeniņš, Valentin Silvestrov a Alexander Raskatov. Aj nejedno z diel Musorgského ďakuje za prežitie tomu, že sa nimi zaoberal Šostakovič.
Recitál renomovaných interpretov, violončelistky Marie-Elisabeth Heckerovej a klaviristu Martina Helmchena, upozornil nielen na senzačnú Šostakovičovu Sonátu pre violončelo a klavír d mol op. 40, komponovanú v čase vzniku opier Nos a Lady Macbeth Mcenského okresu, ale aj na majestátnu Kijevskú bránu v Musorgského Obrázkoch z výstavy, ospevujúcu staroruský architektonicky veľkolepý štýl. Mimoriadna francúzska klaviristka Nathalia Milstein, ktorej starý otec bol muzikológom a učiteľom hry na klavíri na Čajkovského konzervatóriu v Moskve, priniesla zasa vyváženú zbierku vybraných Musorgskeho klavírnych skladieb končiacu Gopakom zo Soročinského jarmoku. Obdiv patril nielen klavírnemu umeniu Nathalie Milsteinovej, ale aj úžasnej mezzosopranistke so suverénnou osobnosťou Eme Nikolovskej. Ich spoločné stvárnenie Piatich romancí pre soprán a klavír op. 109 „Satiry“ Dmitrija Šostakoviča sa zaradilo k vrcholom festivalového diania. K uvedeniu Šostakovičkových Siedmich romancí na slová Alexandra Bloka op. 127 si prizvali špičkových sláčikárov, huslistu Roberta Lisa a violončelistu Norberta Angera.
Do programu festivalu zasiahol opakovane legendárny súbor Quatour Danel. S neopakovateľnou vervou, nadšením a zmyslom pre hudbu komponovanú z hĺbky duše zahral Šostakovičove Sláčikové kvartetá č. 11 a č. 14. Spolu s Kvartetom Fritza Buscha ponúkli tiež rané a napriek tomu takmer zrelé a nádherné Šostakovičove Dva kusy pre sláčikové okteto op. 11.
Ku skvostom komornej hudby patril aj večer v podaní barytonistu Matthiasa Goerneho a jeho dvorného klaviristu Alexandra Schmalcza. Na koncert priniesli na preskačku usporiadané Mahlerove piesne z Des Knaben Wunderhorn a piesne zo Šostakovičovej Suity na básne Michelangela Buonarrotiho pre bas a klavír op. 145. Toľko príbuznosti a reflexie dvoch komponujúcich velikánov o pozemskom i nadpozemskom živote! Toľko kongeniálnej interpretácie Goerneho a Schmalcza, dvoch majstrov svojho fachu!
V posledný deň festivalu pricestovala do Šostakovičovej stodoly Sächsische Staatskapelle Dresden s dirigentom Dmitrijom Jurowským, pochádzajúcim z dynastie muzikantov s rusko-ukrajinsko-židovskými koreňmi. Jeho otec Michail hrával so Šostakovičom na klavíri štvorručne a neskôr sa ako dirigent zasadil o uvádzanie Šostakovičových diel vo svete. Štafetu podal ďalej, syn Dmitrij mal koncert v Gorischi doslova vo svojich rukách – ako dirigent, dramaturg, transkkriptor i recitátor. Okrem pozoruhodnej premiéry Musorgského Piesní a tancov smrti v spracovaní Dmitrija Jurowského pre bas, sláčikový orchester a bicie zaujal v tomto diele hlas a z hĺbky srdca plynúci prednes z Atén pochádzajúceho basistu Alexandrosa Stavrakakisa, čerstvého víťaza Čajkovského súťaže v Moskve. V ďalšej, tentokrát nemeckej premiére, vynikla z Moskvy pochádzajúca americká klaviristka Julia Zilberquit v brilantnom stvárnení sólového partu Šostakovičovho Concertina op. 94 pre dva klavíry v Jurowského spracovaní pre klavír a komorný orchester. Pre vyvrcholenie koncertu hviezdami ruského umenia zaznela na záver Šostakovičova hudba k Majakovského hre Ploštica op. 19 v novom koncertnom spracovaní a textami, ktoré do nemčiny preložil Dmitrij Jurowski. Čo všetko sa pomestilo na to malé pódium v stodole v Gohrischi! Staatkapelle Dresden, Dmitrij Jurowski, Alexandros Stavrakakis, sopranistka Tatiana Korobova, no hlavne odvážne Majakovského texty plné satiry a obžaloby sovietskeho režimu a ich geniálne vystihnutie hudbou Dmitrija Šostakoviča!
Do posledného miesta senzačným publikom zaplnená a slnkom rozpálená stodola ďakovala dlhým potleskom. Tobias Niederschlag, umelecký vedúci festivalu, sa rozlúčil týmito slovami: „Som šťastný, že sme za posledné štyri dni zažili úžasné koncerty s povbudzujúcim publikom, ktoré prekročilo všetky naše očakávania.“ Šostakovičove dni zasa potvrdili, že sú výnimočným miestom. A to môže očakávať publikum aj o rok, keď si hudobný svet pripomenie 50. výročie Šostakovičovho úmrtia.