Som na ceste, ktorou som chcel ísť

Zastupoval Slovensko na tohtoročnom festivale ISCM World New Music Days na Faerských ostrovoch a za svoju organovú kompozíciu Magma získal ocenenie ISCM Young Composer Award pre skladateľa do 35 rokov. Nebol to zďaleka jediný z jeho medzinárodných úspechov. V uplynulých rokoch sa mu podarilo nadviazať spoluprácu s renomovanými súbormi a jeho hudba opakovane znela za hranicami Slovenska. So SAMUELOM HVOZDÍKOM sme sa rozprávali deň pred bratislavskou premiérou jeho najnovšej skladby Stigma v rámci projektu RenMus v interpretácii súboru EnsembleSpectrum a hostí z blízkeho zahraničia.

Získal si ocenenie, ktoré bolo v minulosti udelené takým skladateľom ako Helena Tulve, Diana Rotaru či Thomas Adès. Očakával si to?

Nerátal som s tým. Vedel som, že existuje toto ocenenie, a predstavoval som si, že by bolo krásne dostať ho, no nedával som tomu veľa šancí. Počul som skladby iných skladateľov na festivale, napríklad od kolegu-skladateľa, Carlosa Brita Diasa, s ktorým som sa spoznal minulý rok vo Francúzsku. Už predtým som počul jeho kompozíciu pre komorný orchester, uvedenú na tohtoročných ISCM WNMD, a podľa mňa je veľmi pekná. Myslel som si, že cenu „vyhrá“ práve on. No stalo sa a teším sa z toho. V ten večer, keď oznámili výsledok, som práve pristával v Helsinkách, kam som išiel na improvizačné kurzy. Oľga Smetanová mi volala, aby mi gratulovala, a ja som na chvíľu stratil reč.

Súčasťou ocenenia je aj objednávka na napísanie komornej skladby, ktorá odznie na niektorom z budúcich festivalov. Začal si už pracovať?

Nie. Skladateľ štandardne začína komponovať tak týždeň pred termínom odovzdania… (smiech) Ešte nie je jasné, o aké obsadenie pôjde, zatiaľ sa ani presne nevie, na ktorom ročníku by skladba mala odznieť. ISCM má s objednávkami menší sklz pre kovid. Určite to nebude na budúci rok v Portugalsku a pravdepodobne ani na nasledujúcom ročníku.

Skladba Magma, s ktorou si zvíťazil, je napísaná pre „tvoj“ nástroj – organ. Predpokladám, že si rátal s určitými nástrojovými dispozíciami, respektíve že jej vyznenie bude do značnej miery závisieť od dispozícií nástroja, na ktorom sa bude interpretovať.

Práveže nie. Považujem za výhodu, že som študoval organ, preto sa dokážem odosobniť od dispozície konkrétneho nástroja. Skladatelia, ktorí organu až tak dobre nerozumejú, si často vyberú registre, ktoré sa im páčia. Lenže rovnaký register môže mať pri rôznych nástrojoch úplne inú intonáciu, niekde môže byť prieraznejší, niekde jemnejší a podobne. To, že som v minulosti veľa hrával na organe, ma naučilo vnímať ho viac vo všeobecnosti a nezameriavať sa na určitý zvuk, ale maximálne na konkrétne stopy – oktávu, kvintu či ďalšie alikvóty a mixtúry.

Aké si mal očakávania cestou na Faerské ostrovy?

Žiadne špecifické očakávania som nemal. Žiaľ, americký organista, ktorý mal hrať moju skladbu pôvodne, zistil, že si toho na plecia naložil trochu veľa, keďže na festivale boli naplánované až dva organové koncerty. Zvažovali aj alternatívu, že by som si skladbu zahral sám. To by však bolo veľmi náročné, potreboval by som dlhší čas na prípravu na mieste. Nakoniec organizátori oslovili švédskeho organistu Hansa Hellstena z Malmö, ktorý však dostal noty s problematickou kvalitou tlače, čo značne znížilo ich čitateľnosť. Skladbu cvičil na poslednú chvíľu pred koncertom, nedopadlo to úplne ideálne...

Niekedy však zapôsobí čaro nechceného; interpretácia, s ktorou skladateľ nie je spokojný, môže u publika nečakane vyvolať nadšenie…

Výhodou je, že v skladbe je jasne vybudovaná gradácia a v závere accelerando. Možno vďaka tomu dokáže dosiahnuť efekt, aj keď interpretácia z technického hľadiska nemusí byť celkom „hotová“. Viem si predstaviť, že pri nejakej inej mojej skladbe by to s takýmto interpretačným prístupom mohlo dopadnúť oveľa horšie. Nie všetky sú vykomponované s takto jasne definovanou dramaturgickou líniou.

Ako na teba zapôsobil priestor, kde sa koncert konal?

Bol to kostol vo Fuglafjarðare, postavený v osemdesiatych rokoch, typická architektúra toho obdobia. Úžasné na ňom bolo, že celý okraj kostolnej lode bol presklený a poskytoval nádherný výhľad na more. Ohlasy publika boli veľmi pozitívne, zastavovali ma neznámi ľudia a gratulovali mi. Bol som milo prekvapený.

Aká bola organizácia festivalu a účasť publika? Z minulého ročníka v Južnej Afrike som si odniesol dojem istej neorganizovanosti a toho, že na koncerty chodili najmä delegáti ISCM…

Z organizačnej stránky bol festival perfektne zvládnutý. Čo sa týka návštevnosti, záležalo to od konkrétneho koncertu. Niekde prevládali v publiku hostia festivalu, no bol aj koncert pod holým nebom, okolo móla pri skalnom výbežku. Účinkovalo kvinteto plechových nástrojov, hrali sa s priestorom a podobne. Zavítalo tam veľa turistov.

Pamätám sa, že na festivale ISCM na Novom Zélande v roku 2020 mal zaznieť tvoj Torus pre komorný orchester, nezaznel však dodnes…

Medzitým už stihla vzniknúť jeho nová verzia. V roku 2020 organizátori pre pandémiu zrušili festival a plánovali ho presunúť na nasledujúci rok. Ani vtedy sa však nič neudialo a na Novom Zélande prísne protipandemické opatrenia platili ešte aj v roku 2022, keď sa už všade inde na svete zmiernili. Mali napríklad obmedzenie, že v sále nesmie byť viac ako sto ľudí. Festival sa teda odohral, konali sa však iba komorné koncerty. Torus som napísal pre festival Orfeus v roku 2017 pre obsadenie, ktoré sa pohybuje medzi komorným a symfonickým orchestrom, takže pre veľkosť obsadenia nemohol byť na Novom Zélande uvedený.

Za ten čas sa však podarili iné veci. Okrem toho, že sa tvoja skladba Regerna Symbio Irbis dávnejšie dostala na program Interantional Ensemble Modern Academy, si nadviazal niekoľko ďalších spoluprác so zahraničnými súbormi a vzniklo niekoľko pekných nahrávok: Ensemble Proton z Bernu a Ensemble Linea zo Štrasburgu. Ako k nim došlo?

Pokiaľ ide o Bern, existuje tam projekt nazvaný Protonwerk, toto bola jeho jedenásta edícia. Funguje ako výzva, na základe ktorej skladatelia z celého sveta posielajú koncept, motivačný list, svoje partitúry a nahrávky, a oni si z toho vyberú piatich-šiestich, ktorým dajú objednávku. Vybrali ma, napísal som skladbu Na mene nezáleží. Spolupráca s ansámblom bola vynikajúca, mal som k dispozícii veľmi špecifické obsadenie: basová flauta/flauta, anglický roh, kontrabasový klarinet, fagot, harfa, klavír, husle a violončelo. Na jeseň 2021 sme mali stretnutie v dedine Liestal blízko Bazileja, kde niektorí členovia ansámblu učia na miestnej umeleckej škole. Tu sa usporiadal workshop, na ktorý sme mali priniesť rozpracované koncepty. Samozrejme, všetci prišli s niečím, čo sa na výslednú skladbu vôbec nepodobalo, no strávili sme spolu skvelý čas, panovala tam rodinná atmosféra. Mohli sme si vyskúšať prácu s nástrojmi, napríklad s harfou, lupofónom, kontraforte alebo s preparáciou sláčikových nástrojov, s čím ako hráči mali naozaj veľa skúseností. Ukázali nám, ako tieto veci fungujú, ako ich použiť, ako ich zapísať do nôt…

Mal si možnosť byť aj na premiére?

Žiaľ, nie. Bol február 2022, vypukla vojna, šiel som pomáhať na ukrajinskú hranicu a chytil som tam kovid. Stalo sa to asi týždeň pred premiérou. Skladba však zaznela ešte dvakrát, hrali ju v Bazileji aj v  Zürichu, do Bazileja sa mi podarilo prísť. Nahrávka Ensemble Proton z premiéry v Berne je dostupná na YouTube alebo mojich stránkach. Zahrali ju perfektne – mali sme jedinú online skúšku, na ktorej mi skladbu predviedli, a ja som povedal len niekoľko pripomienok. Partitúru prečítali dokonale, nemusel som do procesu nijako výraznejšie vstupovať.

Vieš už dnes posúdiť, či ťa táto spolupráca niekam posunula, v zmysle získania ďalších objednávok?

Profesionálna nahrávka z Bernu mi dosť pomohla pri hlásení sa na ďalší projekt, ktorým bola spolupráca s Ensemble Linea. K nej som sa dostal vďaka kurzom v rámci letného festivalu v juhofrancúzskej dedine Cordes-sur-Ciel, približne hodinu jazdy od Toulouse. Súčasťou festivalu je vždy aj umelecká rezidencia, na ktorú prichádzajú skladatelia z rezidencie v elektroakustickom štúdiu v Albi, organizačne spadajúcom pod parížsky IRCAM. Festival má aj svoj rezidenčný ansámbel a v posledných rokoch to vždy bola Linea. V minulom roku, keď som sa prihlásil, boli lektormi Jürg Frey a skladateľka na rezidencii Zeynep Toraman. Na kurzoch s nimi vznikla moja skladba Blankets of Dependence pre kontrabasovú flautu, harfu, klavír, barokové husle, violončelo a elektroniku, ktorá tam aj zaznela.

Pristavme sa ešte pri tvojom hudobnom jazyku a jeho transformáciách. Spomínam si na niektoré tvoje študentské skladby, ktoré mi pripadali zaujímavé napriek ich viac-menej tradičnému charakteru. Potom prišla Regerna Symbio Irbis, ktorú hrali Quasars aj Ensemble Modern, a v nej si pracoval s tónovými radmi, výsledok znel veľmi punktualisticky, postwebernovsky. A následne vznikli skladby, o ktorých sme práve hovorili, Na mene nezáleží a Blankets of Dependence, kde je citeľná snaha o redukciu materiálu, stíšenie aj väčšia repetitívnosť. Čo ovplyvnilo tento posun?

Prešlo niekoľko rokov, dostatok času na to, aby som získal odstup. Zaujímavé je, že v rovnakom čase, keď vznikla Regerna, teda v roku 2016, som začal písať aj skladby označené ako N. Boli to čisto zvukové plochy s mikrointervalmi a jednoduchou oblúkovou formou. Od základného tónu sa ambitus rozšíril napríklad do kvinty a potom sa zúžil naspäť. Je to celkom iná estetika napriek asi iba dvojmesačnému odstupu. Až donedávna som prakticky nevedel, čo chcem reálne robiť. Hľadal som a cítil som, že hudobne nie som k sebe ako autor celkom úprimný.

Môžeš napísať skladbu, ktorá u publika vyvolá pozitívny ohlas, no vieš, že sám so sebou nie si spokojný, že to nebolo ono, nech ti hovorí, kto chce, čo chce. Pri Regerna Symbio Irbis som cítil, že je to estetika, ktorej sa tak úplne nechcem venovať, že vznikla pod vplyvom prostredia alebo hudby, ktorú som vtedy počúval. Toto sa teraz „nosí“, tak sa podvedome snažíš myslieť v tomto systéme – no nejde to… Rok predtým som napísal klavírny koncert Atropos, ktorý vznikol celkom intuitívne. Dovtedy som komponoval takto, mal som síce základnú kostru, no vypĺňal som ju intuitívne. To ma veľmi vyčerpávalo, tak som skúsil matematický prístup. V Regerne je všetko podriadené sérii, ešte aj názov. Vyskúšal som si to, no povedal som si, že toto je opačný extrém, a tiež to nechcem robiť.

Skladby zo série N sú podobne vykomponované, no s nimi som, paradoxne, spokojnejší. Veľmi sa totiž podobajú na to, čo robím teraz. Pomedzi to som ešte napísal ďalšie skladby, In Finitum, Telo a Perie, ktoré sú zasa v niečom iné v porovnaní s tým, čo robím teraz. V konečnom dôsledku neboli tým, kam som sa chcel dostať, boli akýmsi medzistupňom. A dnes som sa dostal práve k práci s plochami, s jednoduchosťou. Býval som maximalista, dnes sa snažím nie pridávať, ale uberať materiál, odhaliť veci až na kosť. Teraz mám konečne pocit, že som nabral správny smer a som na ceste, ktorou chcem ísť.

Zajtra večer zaznie slovenská premiéra tvojej najnovšej skladby Stigma. Mohol by si priblížiť jej pozadie?

Počnúc skladbou Na mene nezáleží, sa u mňa začala odvíjať evolúcia hudobného materiálu naprieč viacerými skladbami. Rytmickú schému som tu prevzal z Torusu a materiál vystaval na nej. Potom som vzal nahrávku Na mene nezáleží v podaní Ensemble Proton Bern, prehral som ju štýlom I am sitting in a room od Alvina Luciera (spôsob, keď sa zvuk v miestnosti nahrá a záznam sa opakovane prehráva a opäť nahráva, až po niekoľkých cykloch dôjde k akustickému „rozpadu“ pôvodného zvuku, spôsobenému rezonanciou priestoru a šumom nahrávacej techniky, pozn. red.), vznikla z toho doslova drone music s prelievajúcimi sa frekvenciami, ktorú som potom roztiahol na hodinovú dĺžku. Do tejto nahrávky som donahrával analógové syntetizátory, elektrický organ, sínusové vlny a podobne. Túto hodinovú elektroakustickú skladbu som potom stlačil do tridsiatich sekúnd. Vzniklo v nej osem akordických pilierov, ktoré som frekvenčne analyzoval, z čoho vznikol materiál skladby Blankets of Dependence. Je to prakticky otvorená partitúra na jedinom liste A4, nástupy sú intuitívne.

Napokon som zobral nahrávku Blankets of Dependence od Ensemble Linea, nástupy som rozrátal percentuálne vzhľadom na dĺžku nahrávky a adaptoval som ich na trvanie najnovšej skladby. Následne vznikla forma Stigmy, zvukový materiál už je celkom iný, vychádza z tónu D a jeho prirodzených flažoletov. Znie to ako spektrálna hudba, hoci som nechcel kopírovať spektralistov. Ide tu o jediný akord a jedinečnú formu. Hráči pritom reagujú na elektroniku. V elektronike sú nejaké fixné veci, ktoré som vopred nahral – analógový syntetizátor ako bas plus elektrický organ, a štyri generované sínusové vlny, znejúce ešte pred skladbou, počas príchodu hráčov na pódium –, a potom je tu live processing s tape delayom. Zvuk nástrojov sa zaznamenáva a zároveň päť- alebo šesťnásobne oneskoruje. Na výstupe je ešte pridaný LFO (low frequency oscillator, pozn. red.), pravidelne regulujúci hlasitosť, čo spolu s fázovými posunmi vytvára dynamické vlny. Ako skladba graduje, zvyšuje sa aj frekvencia vlnenia.

Vzniká teda akoby nekonečná spätná väzba medzi živými hudobníkmi a elektronikou…

Áno, preto sa skladba aj volá Stigma. Metaforicky je to stopa, ktorú za sebou zanechávame a ktorá sa s nami nesie a nesie, kamkoľvek sa pohneme…