Som herec každej epochy či štýlu

S japonským saxofonistom, skladateľom a terapeutom RYŌM NODOM som sa stretla v Bratislave len pár hodín pred záverečným koncertom festivalu Saxophobia Bratislava. Spolu s francúzskym saxofonistom Philippom Portejoie a klaviristom a saxofonistom Ladislavom Fančovičom vytvorili v Albrechtovom dome uvoľnenú, no zároveň veľmi intímnu atmosféru, v ktorej sa prejavila vyzretosť interpretov aj ich neustála túžba hrať a byť súčasťou hudby. Náš rozhovor sa prirodzene vyvinul do voľnej konverzácie, v ktorej sme nachádzali hlbšie myšlienky aj za zdanlivo jednoduchými témami.

Keď počúvam vaše skladby, mám pocit, že vždy hľadáte špecifickú atmosféru, emóciu, niečo jedinečné – nielen ako skladateľ, ale aj ako interpret. Je to váš zámer alebo to vyplýva prirodzene z vášho spôsobu tvorby a interpretácie?

Hudba je pre mňa formou komunikácie. Nejde však len o to hrať, ale hrať úprimne. Jednoducho, hrám svojím spôsobom, skúmam, objavujem. A publikum to buď prijme, alebo nie. Nehrám preto, aby som uspokojil konkrétnych ľudí v hľadisku. Nehrám komerčnú hudbu, nemám rád jednotvárne rytmické vzorce, stále rovnaké hudobné úpravy. Nehrám pre peniaze. Samozrejme, peniaze sú dôležité, ale ešte dôležitejšie je hrať správne, úprimne, od srdca – existovať ako ja sám, nepredstierať, nebyť niekým iným.

Ako interpret som mal preto mnoho problémov, najmä vo vzdelávacom systéme. Hovorili mi: Vyber si túto cestu, nepozeraj sa na iné možnosti, pokračuj týmto smerom. Takto sa to robí... Toto je francúzsky spôsob na francúzskej škole. Zmysel mojich skladieb je však iný – v každej hľadám originalitu. Každá má vlastný štýl. Aj v troch Improvizáciách pracujem vždy s odlišnou myšlienkou.

Svoju skladbu Improvizácia I ste skomponovali za jedinú noc, pretože ste nemali viac času. Predpokladám však, že takto netvoríte vždy...

Nikdy! Takto by sa orchestrálna skladba skomponovať nedala, to je nemožné. Ale keď sa cítim dobre a rozhodnem sa tvoriť, predstavím si nejaký obraz – alebo ho vidím pred sebou –, a cítim sa ako maliar. Sám seba sa pýtam: Ktorý zvuk bude ten správny?

Takže vo svojej mysli hľadáte konkrétny zvuk?

Áno, ale aj špecifické techniky, ako ho dosiahnuť. A farbu tiež!

Okrem toho, že ste saxofonista a skladateľ, ste aj medzinárodne uznávaným muzikoterapeutom. Preslávili ste sa metódou hudobno-kinetickej terapie. Ako to funguje? Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa začali venovať terapii a dosiahli v nej také úspešné výsledky?

Vždy som premýšľal, ako môže hudba pomôcť ľuďom – nielen psychicky, ale aj pri fyzickej bolesti. Počas štúdia som mal možnosť pracovať s autistickými deťmi. Neznášali dotyky, no keď som hral na klavíri, začali sa dotýkať klávesov, až nakoniec ich ruky našli cestu k mojim prstom. Snažil som sa pochopiť, prečo sa zrazu chceli dotknúť niečoho, čo predtým odmietali. Ako hudba ovplyvňuje telo a myseľ? Myslel som si, že to musí byť dopamín. Keď som neskôr odišiel do USA, hrával som v psychiatrických nemocniciach či rehabilitačných centrách pre alkoholikov, aj keď tí si radšej pýtali jazz než klasiku. 

Moja metóda je však hudobno-kinetická, čiže spája hudbu s pohybom. Vzniklo to jednoduchou myšlienkou. Keď dieťa plače a vy ho vyhodíte do vzduchu, zrazu sa začne smiať. Prečo? Antigravitačný pohyb prirodzene spôsobuje radosť. A tak mi napadlo, čo ak tento princíp spojím s hudbou? Jemné rytmické pohyby nahor a nadol, podobné skákaniu na trampolíne, v kombinácii s hudbou, niekedy aj so swingovým rytmom, začali fungovať. Synchronizácia pohybu a hudby otvárala nový priestor na komunikáciu tela aj mysle. Pacienti s Parkinsonovou chorobou majú problém s dopamínom, a práve preto na nich moja metóda fungovala. Po desiatich minútach pohybu v rytme hudby bolo pre nich zrazu jednoduchšie chodiť, dokonca chceli hrať futbal! Počas práce v nemocnici som prišiel aj do kontaktu s pacientmi po prekonaní kómy.

Ako môžu pacienti po prebudení z kómy „skákať na trampolíne“?

Nemusia. Stačí, aby sedeli. Jemné pohyby hore a dole, rytmicky synchronizované s hudbou, a po niekoľkých minútach sa začali pokúšať jesť, lepšie reagovali – dokázali odpovedať „áno“ alebo „nie“ jednoduchými gestami, napríklad otvorením dlane alebo žmurknutím. Museli sme pre nich vytvoriť jednoduchý systém komunikácie. Po tejto skúsenosti som sa rozhodol špecializovať sa na pacientov ktorí prekonali kómu a odovzdal som túto metódu lekárom. V Japonsku to bola veľká novinka.

Na dnešnom koncerte hráte okrem iného aj Bacha. Kto je autorom úprav týchto skladieb? Robíte ich niekedy aj sám?

Nie vždy. Niekedy hrám z originálneho zápisu, ale vždy musím vyberať medzi pôvodnou verziou a úpravami, rozhodnúť, čo je dobré a čo nie. V úpravách skladieb, ktoré neboli pôvodne komponované pre saxofón, je dôležité prispôsobiť zvuk. Saxofón má iný charakter, musí hrať jemne, nesmie znieť príliš silno. Často sa používa v dychových orchestroch, kde má agresívny, hlučný zvuk. Tento zvuk neznášam. Mnoho saxofonistov hrá iba ,,veľkým“, silným tónom. (šepká) Neznášam to takto. Mnohí to robia, ale ja hrám delikátne, s ľahkosťou.

„Delikátne“ – to je pre mnohých niečo, čo by od saxofónu nečakali. Poznám ľudí, ktorí sa vyhýbajú koncertom saxofónu, pretože očakávajú agresívny, prenikavý zvuk. Ale nie vždy je to tak.

Nie s mojím saxofónom. (smiech) Každý saxofonista sa rozhoduje, ako chce hrať. A ja si vyberám eleganciu.

Na vašich koncertoch často kombinujete starú hudbu s vlastnou tvorbou. Dnes večer hráte J. S. Bacha, R. Schumanna, Manuela de Fallu a medzi nimi svoje vlastné skladby. Striedajú sa klasické diela s improvizáciami aj grafickými partitúrami. Je pre vás prirodzené prepájať rôzne epochy a hudobné prístupy?

Všetko je to hudba. Milujem hudbu Bacha, milujem svoju hudbu, milujem Schumanna. Oni sú hudobníci, ja som hudobník. Som umelec-herec. Teraz som Falla. Teraz som Schumann! Som hercom každej epochy, každého štýlu. S Philippom alebo s inými hudobníkmi, s ktorými hrám, sa vždy rozprávame o tom, aký repertoár zvolíme, diskutujeme, no môžeme hrať akúkoľvek hudbu. Je to len spôsob interpretácie, stále je to hudba.

Máte nejaký špeciálny rituál pred vystúpením?

Vždy sa dotknem niečoho príjemného – nie skla, ale napríklad mäkkej látky alebo dreva. A potom rukami obklopím kvet – nechytať ho, len ho jemne uzavrieť do dlaní. Je to veľmi upokojujúce. Milujem kvety, mám ich doma vždy plno...

Ste interpretom, skladateľom, terapeutom, pedagógom… Predpokladám však, že váš život nie je iba o hudbe...

Maľujem, tvorím sochy. Rád navštevujem chrámy v Kjóte, obdivujem krásne miesta. Niekedy stačí len objaviť niečo pekné na rohu ulice… Sledujem ľudí, som veľmi zvedavý. Rád fotím, zachytávam okamihy. Vždy si nechávam otvorenú myseľ, neustále hľadám niečo kreatívne. Zvedavosť, zvedavosť, zvedavosť. Otvorená myseľ, otvorená myseľ, otvorená myseľ. Pozeraj sa na všetko, počúvaj všetko.

Čo je podľa vás absolútnou esenciou hudby?

Ťažká otázka. Pre mňa je hudba samotnou existenciou môjho života, existenciou Rya Nodu. To je všetko…