Smetanov skvost v koncertnej forme
Uvítal som, keď pred rokom Marián Turner, generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie, hlavného usporiadateľa BHS, včlenil do dramaturgickej koncepcie festivalu aj koncertné uvedenia neobohraných operných diel. Tento formát v Opere SND chýba. Vlani to bola Čajkovského Jolanta a v poloscénickej verzii košického divadla Szymanowského Kráľ Roger, v aktuálnom ročníku slávnostná spevohra Bedřicha Smetanu Libuše.
Hoci monumentálnou, viacvrstvovou a vypointovanou štruktúrou v štýle tableau by sa mohlo zdať, že Libuše patrí do vrcholnej etapy opernej tvorby Bedřicha Smetanu, pravda je inde. Je štvrtou z jeho ôsmich dokončených javiskových prác. Rodila sa v rokoch 1871-1872, no na prvé uvedenie si počkala deväť rokov. Pôvodne mala byť operou korunovačnou, ale okolnosti sa zmenili a Smetana určil termín premiéry na deň otvorenia pražského Národného divadla.
Stalo sa tak dokonca dvakrát. Dva mesiace po prvom uvedení Libuše v júni 1881 (stihlo sa odohrať päť predstavení) zachvátil novostavbu ničivý požiar. Prvá česká scéna svoju regulárnu činnosť obnovila o dva roky, 18. 11. 1883. Opäť Smetanovou Libušou. Skladateľ si prial, aby sa titul uvádzal výhradne pri slávnostných príležitostiach českého ľudu. Viac-menej sa jeho želanie plní. Podobne ako v Daliborovi, libreto Josefa Wenziga (pramene našiel v Kosmovej kronike a najmä v Rukopise zelenohorskom, ku ktorým pridal súbežný dej) vzniklo pôvodne v nemčine, no Smetana sa oprel až o české prebásnenie textu z pera Ervína Špindlera.
Keďže Bedřich Smetana bol rovesníkom Richarda Wagnera a vznik samotnej Libuše sa zhoduje s termínmi práce na Prsteni Nibelungovom, pochopiteľne, ako v historickej dobe, tak aj dnes, sa vynára otázka komparácie štýlov oboch velikánov. Fakt, že Smetanova „slávnostná spevohra“ (napokon ani Wagner neoznačil svoj Ring explicitne ako operu, ale „Bühnenfestspiel“) má isté črty podobnosti v práci s príznačnými motívmi i opulentným zvukovým efektom, predsa si zreteľne zachováva autonómnosť rukopisu. Nejde o rovnaký typ leitmotívov a v harmónii i inštrumentácii neopúšťa slovanský kolorit. Každá dôkladná analýza partitúry ponúka nadostač príkladov na svojbytný kompozičný jazyk. A tiež aj pri mýtickom dejovom pozadí na humanistické posolstvo, sústredené do záverečného Libušinho proroctva.
Na Slovensku zo smetanovskeho repertoáru nielen toto dielo ostáva v polohe rarity. Inscenačné manko, okrem obohrávanej Predanej nevesty a Hubičky, postihuje všetky skladateľove opery. Libušu dostali krátkodobo na javisko v 20.a 30. rokoch František Vaněk, Milan Zuna a obaja Nedbalovci, po nich až v roku 1961 dirigent Tibor Frešo s režisérom Miroslavom Fischerom. Pamätným ostávajú hosťovania pražského ND v amfiteátri na Devíne (1959) a krátko po okupácii, v novembri 1968, s triumfálnym, ba až demonštratívnym ohlasom v Opere SND. Vtedy k nám zavítali Pražania aj s Predanou nevestou a Káťou Kabanovou. Koncertné uvedenie 3. dejstva v Opere SND (2008, spolu so záverečným dejstvom Suchoňovho Svätopluka) sa príliš nevydarilo.
Nedá mi necitovať vetu z prílohy k bulletinu pri príležitosti hosťovania pražského ND v roku 1968: „Kultúra je zbraňou a umenie je kvetom života; zo života rastie a do neho sa vracia“. Za súbor podpísaní páni Krombholc, Thein a Seidl. Aké nadčasové a aj dnes aktuálne slová. Natíska sa tiež otázka, prečo sa Libuše, až na výnimky (koncertne v newyorskej Carnegie Hall a na festivale v Edinburghu), nehrá vo svete. To, že pointou je oslava českého národa, celkom neobstojí. Či v librete Wagnerovho Lohengrina nenájdeme slová „Mit Gott für Deutschen Reiches Ehr!“ alebo vo Verdiho raných operách národnú tému risorgimenta?
Koncertné uvedenie v rámci BHS znamenalo návrat diela do Bratislavy po 56 rokoch. S istými kompromismi. Prvým boli škrty (napr. celý 4. výstup 3. dejstva), ktorými sa „ušetrilo“ na minutáži, čo v porovnaní s legendárnou nahrávkou z pražského ND z roku 1983 pod taktovkou Zdeňka Košlera a Gabrielou Beňačkovou ako Libušou – aj pri dirigentových oveľa voľnejších tempách – znamená značný rozdiel. Druhým zásahom bolo umiestnenie jedinej pauzy uprostred 2. dejstva. Podobný krok, zmenu troch dejstiev na dva celky, spravil aj v Brne (a následne v Košiciach) Tomáš Hanus v Daliborovi.
So Slovenskou filharmóniou a Slovenským filharmonickým zborom (zbormajster Jan Rozehnal) predstavil svoju koncepciu Jaroslav Kyzlink. Spočíva v rýchlejších tempách a v dôraze na dynamicky vypätý pátos. Ten má svoje miesto a plne by obstál za dvoch podmienok. Keby umožnil väčší priestor intímnejším a emotívnejším lyrickým kontrastom a keby v scénach najvyššej dynamickej hladiny nenútil sólistov k spievaniu na doraz. Možno festivalový maratón neumožnil dostatok skúšok, ale tento raz v hre filharmonikov bolo viacero nepresností a netýkali sa len chúlostivých plechov. Vyzdvihnúť však treba podmanivé violončelové sólo v 2. dejstve.
V titulnej úlohe sa predstavila Mária Porubčinová, ktorá má aj na dramatickejšiu verziu dostatok hlasovej sily a priebojnosti v každej polohe. Podstatne plastickejšie jej vychádzali pianové pasáže, vo forte však znel jej soprán občas príliš ostro a s väčším vibratom. V postave Přemysla sa zaskvel technicky znamenite ovládaný, neforsírovaný a farebne príťažlivý barytón Jiřího Brücklera. Podobný obdiv patril Františkovi Zahradníčkovi, ktorý dramatický part Chrudoša vyzbrojil kovovo lesklým a aj nad orchestrálnou presilou víťaziacim basom.
Rola Krasavy preverí interpretku vo viacerých výrazových rovinách. Alžběta Poláčková má s ňou značné skúsenosti, takže si vedela rozvrhnúť sily tak, aby obsiahla aj dramatický rozmer partu okrúhlym a objemným tónom. Petra Mikuláša umiestnili na okraj javiska, hoci postava Lutobora okrajovou nie je. Zvládol ju spoľahlivo. U Michala Lehotského (Šťáhlav) v českej opere viac než v talianskej ruší defekt v sykavkách. Michaela Zajmi (Radmila), Aleš Jenis (Radovan) a kvarteto žencov (členovia SFZ) vhodne dopĺňali sólistické obsadenie.
V koncertných uvádzaniach opier sa v zahraničí stretávame s dvoma možnosťami. Ak sólisti svoje party majú v repertoári, dokážu v priestore naznačiť vzájomné interakcie. Pokiaľ nie, majú hlavu v notách. Bratislavská Libuše (asi s jednou výnimkou) ponúkla divadelne skúsené obsadenie, no ostala niekde uprostred. Či skôr bližšie k nenadväzovaniu vzťahov. Napriek tomu, vitaj, Libuše!
Bedřich Smetana
Libuše
Dirigent: Jaroslav Kyzlink
Zbormajster: Jan Rozehnal
Libuše: Mária Porubčinová
Přemysl: Jiří Brückler
Chrudoš: František Zahradníček
Šťáhlav: Michal Lehotský
Lutobor: Peter Mikuláš
Radovan: Aleš Jenis
Krasava: Alžběta Poláčková
Radmila: Michaela Zajmi
Slovenská Filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Bratislava
Slovenská filharmónia
26. 9. 2024 (premiéra koncertného naštudovania)