Slovenské historické organy 2024
Na otváracom koncerte 12. 7. v Bratislave-Čunove vystúpil výrazný predstaviteľ mladej generácie slovenských organistov Štefan Iľaš a spolu s ním súbor starej hudby Le Nuove Musiche v zložení Hilda Gulyás a Adriana Banásová – soprány, Maria Kaluzhskikh – husle a Jakub Mitrík – chitarrone, ktorý sa zaskvel v interpretácii cirkevnej hudby Samuela Capricorna.
Inštrumentálna zložka súboru očarila publikum v skladbách Johanna Heinricha Schmelzera. Skvelým dramaturgickým počinom Štefana Iľaša bolo zaradenie jednak pravdepodobne najstaršej dochovanej klávesovej skladby Estampie z Robertsbridge Codex zo 14. storočia, no najmä dvoch skvelých skladieb súčasnosti – Estampie Franza Danksagmüllera a Ombres enlacées Belgičana Henriho Pousseura. Druhá zo skladieb bola mimoriadne náročná na registráciu vzhľadom na množstvo zmien zvuku, ktoré museli zaznieť s absolútnou časovou presnosťou. Škoda, že skvelo muzicírujúci Štefan Iľaš už nestihol predniesť Passacagliu Johanna Caspara Kerlla, lebo koncert schyľujúci sa k záveru prerušila výpadkom elektrického prúdu letná búrka a organ, žiaľ, nedisponuje ručným ťahaním alebo šliapaním mechu.
Spev a hra súboru Le Nuove Musiche pri sviečkach a náhradnom svietení do partov mala v potemnelom kostole neobyčajnú atmosféru. Husle i spev sprevádzané bassom continuom len v obsadení chitarrone (bez organu) zneli neporovnateľne mäkšie a lahodnejšie. Dôvod je jednoduchý: aj jediný vhodný register v čunovskom kostole pre hru continua (Copula 8‘) znie v danom priestore veľmi silno, čomu sa museli ostatní účinkujúci pri speve a hre s organom v záujme dynamickej rovnováhy prispôsobiť.
Nasledujúci koncert sa konal 13. júla v obci Vaďovce v malebnej krajine pod Čachtickými Karpatami. Malý starodávny kostolík ukrýva vzácny klenot – bezpedálový nástroj Martina Zorkovského, ktorého nástrojovú časť nedávno starostlivo reštauroval Ján Valovič zo Serede, pričom nádherne je realizovaná aj jeho výtvarná stránka (doc. Jana Karpjaková Balážiková).
Najstarší nástroj tohoročného festivalu rozozvučal Petr Čech, špecialista na starú organovú hudbu. (Hráva na pravdepodobne najvzácnejšom historickom organe v Česku v pražskom Týnskom chráme.) Hoci program koncertu bol zostavený výlučne zo starej hudby, veľký časový rozptyl autorov siahal od Sweelincka a Frescobaldiho (narodených v 16. storočí) až po reprezentanta českého klasicizmu prelomu 18. a 19. storočia Jana Křtitela Kuchařa. Takto koncipovaná dramaturgia zabezpečila dostatok štýlových, formových a náladových kontrastov a dokonca pokryla aj v organovej literatúre daného obdobia vzácnu oblasť „programovej“ hudby. Petr Čech totiž zaradil do dramaturgie aj dve z celkovo šiestich Biblických sonát Johanna Kuhnaua (č. 1 Boj Dávida s Goliášom a č. 4 Nemocný a znovu uzdravený Ezechiel). Autor bol predchodcom J. S. Bacha na poste kantora v Kostole sv. Tomáša v Lipsku.
Najviac ma však nadchol samotný presvedčivý a koncentrovaný umelecký výkon interpreta. V jeho artikulačne precíznej a zvukovo transparentnej hre žila každá nota či hudobný motív. Obzvlášť oceňujem vkusnú prácu s agogikou, ktorá jemne a úplne prirodzene podčiarkovala významné harmonické momenty. Tam, kde to bolo žiadúce, zas vládol pevný rytmus, no bez toho, aby hudba upadla do bezduchej mechanicko-motorickej reprodukcie. Umelec znamenito prezentoval farebné a dynamické možnosti, ktoré ponúkalo šesť registrov malého organčeka.
Aj na nasledujúcom koncerte 14. 7. zaznel čerstvo zreštaurovaný organ, a to v Bratislave-Vajnoroch. Staviteľa nástroja postaveného okolo r. 1820 sa zatiaľ nepodarilo spoľahlivo zistiť. Po dlhej a náročnej oprave (organ bol v minulosti dvakrát podstatne prestavaný) ho do plnohodnotného používania vrátil organár Vladimír Gazdík, pričom však v sokli organovej skrine ponechal aj stroj II. manuálu, ktorý v r. 1975–1979 pristaval Pavol Baxa zo zaniknutého nástroja Martina Šaška z r. 1850 v Hlohovci. Prospekt vajnorského nástroja pripomína menšie organy významného nemeckého staviteľa Gottfrieda Silbermanna.
Japonka Ai Yoshida, žijúca v severnom Taliansku, po úvodných štyroch skladbách starých talianskych autorov 16. a 17. storočia nasmerovala poslucháčov k atraktívnemu až „ľúbivému“ repertoáru. Program ako celok bol však dostatočne pestrý, hoci z veľkej časti zostavený z osvedčených diel organovej literatúry (Domenico Zipoli, J. S. Bach, Johann Pachelbel, Padre Davide da Bergamo a Vincenzo Petrali).
V intenciách dramaturgie ostal aj prídavok v podobe inštrumentálnej transkripcie populárnej Ave Marie, často uvádzanej pod menom renesančného autora Giulia Cacciniho. (V skutočnosti skladbu zložil okolo r. 1970 Vladimir Vavilov.) Samotný interpretačný výkon bol však absolútne suverénny a muzikálny, početným publikom nadšene prijatý.
„Siláckym kúskom“ bolo na danom nástroji hrať Prelúdium a fúgu G dur BWV 541 Johanna Sebastiana Bacha. Part pedálu sa mohol ako-tak zvukovo uplatniť len vďaka spojke z I. manuálu znejúcej v celom rozsahu pedálu (C–d1), ktorá melodickú líniu pedálového partu skladby zvukovo „potiahla“, zatiaľ čo dva vlastné pedálové registre (16‘ a 8‘), hrajúce a repetujúce v rozsahu C–H, len bezmocne a nevýrazne bublali na spodku basového frekvenčného spektra. Aj tak však bolo cítiť, že skladba nie je zvukovo vhodná pre historické organy, aké sa v minulosti stavali na Slovensku. Na adekvátne zvukové stvárnenie by si žiadala úplne iný typ nástroja so žiarivým plénom a možnosťou registrovať pedál veľmi výrazne a farebne odlišne, najlepšie aj s jazykovými registrami.
Po bezprostredne za sebou nasledujúcich troch dňoch koncertov nastala štvordňová pauza, aby v piatok 19. 7. festival pokračoval predposledným koncertom v obci Jablonové neďaleko Malaciek.
Mladá slovenská organistka Kristína Gabčová predstavila nástroj z polovice 19. storočia v poslucháčsky náročnejšom programe s výrazným podielom kontrapunktickej hudby. Dramaturgia koncertu pozostávala z troch štýlovo odlišných blokov. Rozsiahlejší úvodný blok patril skladateľom baroka (Claude Balbastre, Georg Muffat, Dietrich Buxtehude a J. S. Bach). Umelkyňa neváhala vniesť do programu výrazový kontrast zahrnutím diel autorov 20. storočia (Domenico Bartolucci a Ilja Zeljenka) a súčasnosti – v premiére zaznela Toccatina e Fughetta op. 22 mladého slovenského skladateľa Ľuboša Gabča, brata interpretky. Dobrou voľbou bol aj záverečný blok programu, pozostávajúci z výberu troch častí Entré, Offrtoire a Sortie z Messe IV, ktorá je súčasťou rozsiahlejšej zbierky skladieb Heures mystiques op. 29 francúzskeho autora 2. polovice 19. storočia Léona Boëllmanna.
Tieto skladby boli časom svojho vzniku najbližšie k dobe postavenia organu. Treba povedať, že sa pomerne ťažko hľadá hudba, v ktorej by sa dal uplatniť pedál, aký sa bežne staval na našom území ešte aj koncom 19. storočia a štandardne mal znejúci rozsah len 12 tónov (C–H).
Na záverečnom koncerte v nedeľu 21. 7. zaznel v rámci festivalu po prvýkrát impozantný nástroj firmy Gebrüder Rieger z r. 1923 v bratislavskom Veľkom evanjelickom kostole. Ide o prvý veľký štvormanuálový koncertný organ na Slovensku, ktorý umožňoval hrať vtedajšiu najmodernejšiu organovú literatúru a dodnes na ňom možno interpretovať takmer všetku organovú hudbu. Samozrejme, určité obmedzenie z dnešného pohľadu predstavujú „len“ štyri nastaviteľné voľné registrové kombinácie, keďže sme si u veľkých nástrojov súčasnosti zvykli na pohodlné prepínanie v podstate neobmedzeného počtu vopred naprogramovateľných zvukových kombinácií registrov na báze počítačových pamätí.
Nástroju bola v januári tohto roku venovaná samostatná pozornosť na podujatiach pri príležitosti 100. výročia od inauguračného koncertu. Svojou špecifickou zvukovou koncepciou, ktorá okrem iného ponúka aj mimoriadne bohatý výber najjemnejších až impresionistických farebných odtieňov, patrí daný organ medzi nástroje, ktorými sa zavŕšila jedna zaujímavá epocha stavby organov.
Švajčiarsky virtuóz Vincent Thévenaz prejavil citlivý zmysel pre špecifiká nástroja ako v rovine dramaturgickej (zvolený repertoár, kontrasty), tak aj zvukovo-farebnej (predstavenie širokej palety farieb a dynamických odtieňov nástroja bez potreby neustále ohurovať silným zvukom) a napokon i v rovine výrazovo-prednesovej (strhujúci muzikálny prejav).
Koncert umelec otvoril reprezentatívnou Sonátou č. 3 a mol op. 23 Augusta Gottfrieda Rittera. Impozantná Passacaglia
f mol op. 6 Otta Barblana bola ukážkou, že v nesmierne bohatej pokladnici svetovej organovej tvorby z prelomu 19. a 20. storočia možno stále objavovať málo známe alebo úplne neznáme perly. Do odlišných výrazových svetov preniesol interpret poslucháčov v tvorbe predstaviteľov najstaršej žijúcej generácie autorov organovej hudby v skladbách Adagio Françoisa Delora a Sunset, Nocturne a Sunrise Lionela Rogga.
Do tanečných sfér vygradoval umelec záver koncertu vlastnou transkripciou skladby Milonga y muerte del Angel Astora Piazzollu. Organizačným nedostatkom koncertu bolo, že náročná obsluha zložitého organu by si žiadala ešte aspoň jedného ďalšieho registrátora.
Hoci aj aktuálny ročník festivalu bol poslucháčsky úspešným podujatím, do budúcna by bolo vhodné rozprestrieť sieť koncertov aj do iných končín Slovenska, lebo v posledných rokoch sa festival stáva regionálnym podujatím širšieho okolia Bratislavy. Za šťastné nepokladám ani každoročné prezentovanie zvukovo nie práve najvydarenejšieho historického organu v Bratislave-Čunove. Organové umenie ako také nie je v slovenských regiónoch ešte ani zďaleka také bežné a udomácnené, aby sme nemali byť vďační za každý koncert či festival, ktorý sa koná mimo hlavného mesta.