Slovenská filharmónia v Košiciach

27. 5. 2026

Košická hudobná jar

Slovenská filharmónia, SFZ, Jan Bartoš, Jozef Benci, Tomáš Netopil

Mozart – Šostakovič

Podobne ako na otváracom koncerte Košickej hudobnej jari, aj na druhom orchestrálnom projekte boli poslucháči konfrontovaní s dvomi totálne odlišnými poetikami rôznych období a proveniencie. V prvej polovici nadpozemsky ľahký Mozart, v druhej (nepomerne rozsiahlejšej) desivo pochmúrny Šostakovič. Vzácnym atribútom koncertu bol hosťujúci symfonického orchester z hlavného mesta a jediný filharmonický zbor v krajine (aj keď „len“ jeho mužská časť). Z ekonomických dôvodov totiž v Košiciach v posledných rokoch symfonické orchestre nehosťovali.

Na čelo Slovenskej filharmónie sa postavil vynikajúci český dirigent Tomáš Netopil. Mozartov posledný Klavírny koncert B dur K 595 je zaiste vďačným repertoárovým číslom, aj keď v kontexte autorovej tvorby nepatrí k najpopulárnejším. Český klavirista Jan Bartoš sa s týmto ultraľahko znejúcim, vzdušným, primárne lyrickým dielom vyrovnal so všetkou cťou.

Rozohral očarujúci nekonfliktný príbeh, v ktorom dominovali mužná citovosť a zvuková senzitivita. Jeho tón bol síce konkrétny, zemitý, ale nesmierne kultivovaný a zrelý, prednes vynikal zreteľnosťou a transparentnosťou. Efektívne a vyrovnane čerpal z možností dynamickej zásoby, pedalizoval striedmo, v prípade potreby zaujal ľahučkým pianissimom, inokedy dravým temperamentom.

K všeobecnej štýlovosti a optimálnej vyváženosti mozartovskej interpretácie, aká sa v našich končinách často nevidí, levím podielom prispel aj orchester SF pod vedením Netopila. Ušľachtilosť (predovšetkým sláčikovej, ale aj dychovej sekcie) a čistota znenia orchestra boli úplne výnimočné. Výrečné Netopilove gestá (bez taktovky) boli mnohovravné a disciplinovane hrajúci hudobníci ich bezvýhradne rešpektovali. Harmonická spolupráca klaviristu a orchestra zrodila nielen príjemne znejúceho a brilantne perlivého, ale doslova katarzne povznášajúceho Mozarta.

Po nevyhnutnom občerstvení v bufete nasledoval absolútny kontrast. Trinásta zo symfónií Dmitrija Šostakoviča, Babij jar na básne Jevgenija Jevtušenka, patrí k jeho „vokálnym“ symfóniám. Prostredníctvom silného ideového posolstva sa vyrovnáva s tragédiou desaťtisícov ukrajinských židov, ktorí boli počas druhej svetovej vojny pri Kyjeve zmasakrovaní nacistami. Avšak brnká aj na iné struny, či už je to strach, každodenné utrpenie života v Sovietskom zväze, honba za kariérou, ale aj humor... Je až nepochopiteľné, že sa v r. 1962 mohla uskutočniť premiéra tohto politicky citlivého diela. Aj v r. 2026, keď neonacistické tendencie v rôznych východoeurópskych krajinách opäť naberajú na intenzite, je posolstvo diela aktuálne.

Netopil predstavil Babij jar ako monumentálne koncipovanú hudobnú drámu, ktorej architektúru držal v rukách s obdivuhodnou istotou od prvých taktov až do konca. Dirigentova dokonalá znalosť partitúry sa prejavila nielen v precíznom formovaní veľkých plôch, ale aj v citlivej drobnokresbe detailov, ktoré v Šostakovičovej komplikovanej orchestrálnej štruktúre často zanikajú. Pod Netopilovým vedením si každý motív, farba i významová vrstva našli svoje miesto, vrátane hrozivej grotesky v druhej časti, tragického kvázi žalospevu v časti Strachy alebo éterickej transcendentálnosti v poslednej časti Kariéra, ktorá sa končila až neuveriteľne zmierlivo.

Orchester Slovenskej filharmónie podal výkon mimoriadnych kvalít. Striedanie nemilosrdne prierazných fortissím s krehkými, takmer komornými úsekmi vytváralo sugestívne zvukové kontrasty, pričom ani v najväčších kulmináciách sa nestrácala zvuková disciplína a prehľadnosť. Osobitné uznanie patrí basistovi Jozefovi Bencimu, ktorý spojil impozantný objem hlasu s kultivovanou kantilénou, zrozumiteľnou dikciou a hlbokým výrazovým ponorom. Jeho výkon nebol externým komentárom k dielu, ale jeho organickou súčasťou.

Mužská časť Slovenského filharmonického zboru (zbormajsterka Petra Torkošová) predviedla rovnako emocionálne oduševnený a vysoko zaangažovaný výkon. Perfektná intonačná čistota, homogénny tón, vzorná práca s dynamikou a frázovaním, ako aj schopnosť okamžite reagovať na výrazové zmeny dodávali celej interpretácii mimoriadnu presvedčivosť. Výsledkom bolo strhujúce vyznenie diela, ktoré v plnej sile odkrylo nielen estetickú veľkosť Šostakovičovej symfónie, ale aj jej aktuálnu morálnu naliehavosť.