Hudobný život

Slovenská filharmónia, Nouzovský - Rožeň, Rossini – Čajkovskij – Ravel


Hudobný život
Jiří Rožeň. Foto: A. Trizuljak


18. 1. 2024

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia,

Slovenský filharmonický zbor

Petr Nouzovský,

Jiří Rožeň

Rossini – Čajkovskij – Ravel

 

Kto sa tento štvrtkový večer rozhodol stráviť v Slovenskej filharmónii, nemohol ľutovať. Spoločnosť Rossiniho, Čajkovského a Ravela v rámci populárneho cyklu SF bola príjemná už sama osebe, ešte viac ju však podčiarkla jasná koncepcia mladého, no už naplno rozbehnutého dirigenta Jiřího Rožňa. Všetky tri diela vypracoval do detailu, nesmierne uspokojujúca bola najmä jeho práca s časom a frázovaním. Notoricky známa predohra z Rossiniho opery Straka zlodejka zaznela v podaní Slovenskej filharmónie precízne a bez zaváhaní. Nekonali sa žiadne veľké prekvapenia, všetko sedelo na svojom mieste a očakávania publika určite neboli sklamané.

 

V Čajkovského Variáciách na rokokovú tému odložil Jiří Rožeň taktovku a hlavné „slovo“ dostal jeho krajan, jeden z popredných súčasných violončelistov Petr Nouzovský. Skúsený a primerane sebavedomý interpret pristúpil k dielu s akurátnou dávkou rešpektu, no s energickým, miestami až vášnivým prejavom, ktorý si mohol dovoliť vďaka svojej technickej istote. Orchester na čele so skvelým koncertným majstrom Jozefom Horváthom a pod precíznym Rožňovým vedením mu bol vnímavým partnerom so zmyslom pre načasovanie. Frázy dostali priestor dodýchať, dozneli aj najmenšie nuansy a dielo tak nadobudlo potrebnú plynulosť s jasne odlíšeným charakterom jednotlivých variácií. Najmä predposledná lyrická, až intímna časť, bola vypracovaná a precítená do posledného detailu tak, že určite zanechala skvelý dojem aj na najnáročnejšom uchu v sále. Možno však krehké napätie tejto časti spôsobilo, že záver bol trochu premotivovaný a zrejme nie úplne všetko vyšlo podľa predstáv či už dirigenta alebo sólistu. Napriek tomu zanechalo dielo skvelý dojem, ktorý Nouzovský znásobil veľmi sympatickým a uvoľneným uvedením sólového prídavku v podobe Čajkovského Sentimentálneho valčíka.

 

Ravel po prestávke zľahka preriedil počet návštevníkov. Na ich vlastnú škodu. Suita, resp. výber častí zo suít z baletu Dafnis a Chloé rozhodne nepatrí medzi repertoárové hity nášho prvého orchestra. Naposledy toto dielo zaznelo v sezóne 2017/18 a počtom nadštandardné obsadenie už bolo kameňom úrazu v rôznych interpretáciách. To, že je Jiří Rožeň právom zaraďovaný medzi najväčšie talenty svojej generácie, dokázal aj v tomto diele. Energickým, no jasným vedením a premyslenou koncepciou dosiahol zvukovú vyváženosť a plnú farebnosť orchestra, pričom koncertný majster mu bol opäť výborným a spoľahlivým partnerom.

Osobitne treba vyzdvihnúť výkon dychových sekcií, ktoré nestratili koncentráciu a nezaváhali ani v najexponovanejších častiach. Súčasťou druhej polovice večera bol aj Slovenský filharmonický zbor v naštudovaní zbormajstra Jana Rozehnala. V a cappella Interlúdiu znel zbor plasticky, mäkko a kompaktne a vynikajúco reagoval na gesto dirigenta. Skvelý dojem trochu narušili dva trčiace ženské hlasy s neskroteným vibratom v dynamickom vrchole časti. Dlhodobo ma však vyrušuje, keď zbor začne zúrivo listovať v notách pri svojom prvom vstupe a ešte viac pri nasledujúcich, najmä ak sa tak deje predovšetkým v prvých radoch najbližšie k divákom. „Pohodlné posedy“ v mužskej časti zboru už nebudem ani rozoberať, je to dlhodobý nešvár. Ak si však odmyslíme tieto chyby fazóny, ktoré väčšina divákov zrejme nevníma tak citlivo, bol to po všetkých stránkach výborný koncert, ktorý splnil očakávania. A niektoré možno aj predstihol...