Sladký analógový život

V dnešnom svete digitálnych technológií, umelej inteligencie a streamovanej hudby existuje malá, ale nezanedbateľná skupina audiofilov, ktorí siahajú po analógových nahrávkach na analógových nosičoch. Zdrojom zážitkov z počúvania sú magnetofónové pásy, vinylové platne, gramofóny či niekoľko stokilové magnetofóny. V tejto oblasti máme na Slovensku medzinárodne uznávaných odborníkov. Spoločnosť SEPEA audio vybudovala v Novom Meste nad Váhom oázu pre audiofilov, kde vznikajú analógové nahrávky v štúdiu s klavírom Steinway, remasteringy starých nahrávok a kde sa v špičkovej kvalite repasujú magnetofóny pre fajnšmekrov z celého sveta. O tomto fascinujúcom svete sme sa zhovárali s majiteľom spoločnosti PETROM SEDLÁKOM.

Prečo niekto v dnešnej digitalizovanej dobe siahne po analógovo zosnímanej nahrávke?

Dôvodov je viacero, niektoré sú skutočné, niektoré „fiktívne“. Nostalgia staršej generácie, ktorá vyrastala s vinylovými platňami, určite zohráva svoju úlohu, podobne ako proces ich vybaľovania, púšťania gramofónu, kladenia ramienka s ihlou na platňu... Je to vlastne taký rituál, ktorý majú radi hlavne tí, čo nepočúvajú hudbu ako kulisu, ale očakávajú zážitok. Pre sústredené počúvanie má takýto rituál význam, pretože pomôže človeku pripraviť sa na vnímanie hudby a sústrediť sa. Keď sa hudba počúva na kvalitnej aparatúre, zvukový rozdiel analógového záznamu na platni je v porovnaní s digitálom skutočne počuteľný, a ešte vo väčšej miere na magnetofónovom páse. Zvuk je, povedané jedným slovom, vernejší, viac podobný originálu, najmä pri akustických nástrojoch.

Dalo by sa povedať, že je zvuk akoby teplejší?

Nenazval by som ho teplejším, lebo to je zafarbenie zvuku. Keď máte napríklad elektrónkový zosilňovač alebo magnetofón, tak vám subjektívne vytvoria teplejší zvuk. Teplejší zvuk však nemusí byť vernejší. Teplejší zvuk môže ísť aj z CD. Tým vernejším zvukom myslím to, že husle znejú ako drevené a nie ako plastové, viete rozoznať detail, či hrá gitarista na nylonových strunách alebo kovových. Minule som počúval nahrávku Novosvetskej symfónie Antonína Dvořáka v podaní Viedenských filharmonikov pod taktovkou Istvána Kertésza, ktorú som mal na CD, na platni a aj na páse. Pri porovnávaní bol na páse napríklad veľmi výrazný triangel v orchestri, ktorý bol na CD nevýrazný a zvukovo dosť skreslený. Čitateľnosť, hlavne veľkých telies, je oveľa vyššia, viete lepšie určiť pozíciu jednotlivých nástrojov v orchestri, priestorová (ľavo-pravá aj predo-zadná) informácia je lepšia, počujete viac detailov, zvuk nástrojov je vernejší a najmä vás ten zvuk pri dlhšom počúvaní neunaví.

Únava z počúvania hudby je zaujímavou témou aj u iných profesionálov – recenzentov nahrávok, porotcov v súťažiach...

Aj medzi moje pracovné povinnosti patrí veľa počúvania. Keď počúvam streamovanú hudbu, CD alebo dokonca aj SACD (Super Audio CD – zvukový formát s vyššou kvalitou zvuku a rozlíšením, pozn. red.), tak sa po dvoch-troch hodinách cítim unavený a strácam pozornosť, ubiehajú mi myšlienky ku každodenným problémom. Keď počúvam analógové nahrávky, často tu sedím aj do štvrtej ráno a vôbec si neuvedomujem, koľko je hodín. A stále som schopný sa na hudbu sústrediť a absorbovať ju v oveľa väčších množstvách.

Pýtal som sa na to odborníkov z rôznych oblastí a nikto nemal exaktne vedeckú odpoveď, no jeden môj priateľ-lekár má teóriu, že mozog funguje pri akomkoľvek prijímaní digitálnej informácie ako počítač. Vníma jednotlivé body, prerátava si medzipolohy a vytvára spojitosť signálu, pretože digitálny signál je len informácia rozdelená na obrovské množstvo malých bodíkov, niečo ako pixely. Medzi nimi si musí mozog extrapolovať ďalšie medzipolohy, a preto, aj keď si myslíte, že pri počúvaní hudby oddychujete, váš mozog musí neustále pracovať. Ako keď ste pozerali televízor, ktorý mal obnovovaciu frekvenciu 50 Hz, tak vás po dlhšom čase boleli oči a boli ste unavení, pretože mozog skladal z tých pohybujúcich sa bodov ucelený obraz. Pri vnímaní analógového signálu toto odpadá.

Ako ste sa dostali k analógovému svetu vy?

Magnetofón som mal už ako dieťa, keď som ho vymámil od rodičov. Za socializmu bol u nás problém kúpiť zahraničné platne. V Bratislave fungoval taký vzrušujúci rituál, že každý, kto mal nejakú novú platňu, ju požičal kamarátovi na jednu hodinu, aby si ju nahral na magnetofónovú pásku a posunul ďalšiemu, a takto obišla celú Bratislavu. Mali sme potom celkom slušnú zbierku nahrávok a pomerne dobrú predstavu, čo sa deje v populárnej hudbe vo svete.

Pôvodným povolaním som filmovým a televíznym režisérom a za mojich čias sa výroba filmov mixovala na analógových pásoch, čiže som vedel, ako fungujú. Asi pred 18 rokmi som bol v jednom štúdiu, kde bol v rohu doslova rozbitý štúdiový magnetofón, niekto doň asi trieskal kladivom. Bolo mi ho ľúto, tak som ho kúpil. Našiel som technika, ktorý ho vedel opraviť, a ktosi mi dal štúdiové nahrávky, čo sa mu doma povaľovali. Celý tento svet ma začal zaujímať čím ďalej, tým viac, až som založil firmu. Najprv s jedným technikom, postupne sme sa rozrástli... Dopyt po analógových nahrávkach a opravách magnetofónov sa rozšíril natoľko, že som sa rozhodol svoje pôvodné povolanie opustiť a venovať sa iba tejto oblasti.

V Novom Meste nad Váhom ste kúpili budovu na servis kombajnov bývalého roľníckeho družstva a vytvorili dielne na reštaurovanie magnetofónov a výrobu analógových nahrávok. Aktuálne ste dokončili aj väčšie nahrávacie štúdio s krídlom. Vaša činnosť je teda relatívne široká...

Potrebovali sme veľkú budovu s dostatočným priestorom na nahrávacie štúdio s klavírom, kde by bolo možné nahrávať akustické nástroje, kde by bola priestranná réžia a dostatočný počet miestností na servis magnetofónov, veľký sklad súčiastok a všetky ďalšie činnosti, ktorými sa zaoberáme. Našou hlavnou činnosťou je momentálne reštaurovanie štúdiových magnetofónov. Popri tom robíme remasteringy starých nahrávok či nahrávanie klasickej a jazzovej hudby na pásy v tzv. master kvalite. Tú nezískate tým, že prepíšete CD na pás, ale musíte mať originál nosiča, čiže pásu, na ktorom bola hudba nahratá a z ktorého sa kedysi robili matrice na výrobu CD aj platní. Zaoberáme sa aj distribúciou hudobných nosičov – pásov, platní a SACD, predávame doplnky k magnetofónom, gramofóny, prenosky do gramofónov, štúdiové zosilňovače atď. Len nedávno sme dokončili nahrávacie štúdio s novým klavírom Steinway D274, takže budeme ponúkať aj služby v oblasti nahrávania hudby priamo u nás.

Aké veľké zoskupenia sa zmestia do vášho štúdia?

Záleží to od typu obsadenia. Napríklad zbor môže mať viac členov ako bigband. Štúdio má vyše 300 m², je to podkrovný priestor s pomerne vysokým stropom, takže je vhodný skôr pre komornú hudbu alebo jazzové kvintetá, ale symfonický orchester by sa tam už nahrávať nedal. Sme však vybavení aj mobilnou technikou na analógové nahrávanie, čiže vieme prísť nahrať hudbu kamkoľvek. Mali sme nedávno veľmi dobrú spoluprácu s rakúskou spoločnosťou Gramola, pre ktorú sme uskutočnili veľa nahrávok komornej hudby v koncertných sálach, najmä vo Viedni. Aktuálne nás čaká dokončenie albumov s Mozartovou, Schubertovou a Haydnovou hudbou, na ktorých sa ako interpreti spojili Klangkollektiv Wien Bruckner String Quartet a Altomonte Ensemble pod vedením Rémyho Ballota.

Technik, resp. zvukár, ktorý obsluhuje mixážny pult a magnetofón, je pri tomto type nahrávania v podstate aj zvukovým majstrom. Určuje pomery jednotlivých nástrojov na nahrávke, ktoré sa pri viacstopovom nahrávaní ešte dajú v postprodukcii upraviť. Ak sa však nahráva už zmixovaný zvuk (live nahrávka), tam sa s dynamikou medzi nástrojmi už hýbať nedá. Aké nároky sú naňho kladené?

Chce to veľa praxe, pretože magnetofón je pomerne komplikovaný prístroj, ktorý je nielen elektronicky, ale aj mechanicky dosť zložitý. Taký človek musí byť dosť zručný, aby s ním vedel správne zaobchádzať, čo sa ešte znásobuje pri mechanickom strihaní pásu. Musí ručným pohybom pásu oproti hlave, iba podľa sluchu, nájsť presné miesto, kde chce strih spraviť, potom fyzicky pás rozstrihnúť, vystrihnúť nejakú časť a znova ho zlepiť, alebo doň vlepiť časť z iného pásu, a musí to spraviť úplne presne, inak by bolo „zlepku“ na nahrávke počuť. Čiže musí mať vynikajúci sluch, timing a mnoho rokov praxe. Na pás sa dá nahrávať aj viacstopovo: na pás so šírkou ½” až 4 stopy, na pás so šírkou 1” až 8 stôp a na pás so šírkou 2” až 24 stôp. Ak treba ešte viac stôp, dajú sa viaceré magnetofóny zosynchronizovať. Výhodou takéhoto multitrack recordingu je, že v postprodukcii vieme meniť pomery jednotlivých nástrojov a takisto priradiť rôznym nástrojom rozličné efekty, keďže každý nástroj je nahraný do samostatnej stopy. Pri nahrávke už zmixovaného zvuku priamo do dvoch stôp (stereo) je zasa výhodou vyššia kvalita zvuku, keďže sa ušetrí jeden medzikrok – prepis z multitracku do stereo magnetofónu.

Aké sú v pri analógovom nahrávaní nároky na interpretov?

Aj na nich sú kladené zvýšené nároky, pretože dnešní umelci si zvykli na široké možnosti digitálneho záznamu a možných úprav. Ako hovorí môj priateľ Jan Lžičař, ktorý nahráva klasickú hudbu v Prahe pre Supraphon, hudobníci by dnes boli najradšej, ak by stačilo, aby zaspievali, zahrali len stupnicu a my by sme im z toho niečo „zostrihali“. Rozprával mi o spolupráci s huslistom Josefom Sukom, keď celú platňu nahrali na tri klapky a za dve hodiny mohli ísť na pivo... Hudobníci musia mať v prípade analógového nahrávania repertoár dobre naštudovaný, pretože každá chyba sa musí následne opravovať (vystrihávať) ručne. V takomto prípade netreba nahrávku opakovať celú, stačí sa vrátiť o pár taktov a nový a starý take zvukár napojí na najvhodnejšom mieste. Alebo sa dá nahrávka strihať takzvaným letmým strihom „on air“, čo je ale dosť náročné na synchronizáciu medzi technikom, zvukárom a hudobníkom. Funguje to tak, že sa hudobníkovi pustí do slúchadiel predošlý take, aby sa vedel napojiť a hrať synchrónne s predošlou verziou, a v určitom momente zvukár magnetofón prepne do módu záznam (nahrávanie) a pôvodný take pokračuje prekrytý novým, ktorý hudobník práve hrá.

Žiadne dolaďovania, žiadne postprodukcie?

Dolaďovanie, samozrejme, nie. Postprodukcia áno, ale tá sa týka iba kvality zvuku, nie kvality hudobného výkonu. Ak máte podladenú gitaru, tak s tým už nič neurobíme. Hudobníci, ktorí nie sú zvyknutí na to, že tu sa nedá niečo upraviť jedným kliknutím myši, že musia skutočne predviesť profesionálny výkon, bývajú prekvapení.

Stalo sa vám, že niekto príde robiť analógovú nahrávku bez toho, aby vedel, do čoho ide?

Áno, pretože sa stalo módou robiť nahrávky digitálne, ktoré sa potom cez magnetofón len prepíšu a tvária sa, že ide o analógový mastering. Ale to je len akoby dodanie nejakého zafarbenia. Je to presne, ako keď sme sa rozprávali o tom teplom zvuku, ktorý vám vyrobí elektrónka tým, že zvýrazní párne harmonické skreslenia a nepárne potlačí. Taký zvuk vnímame ako takzvane teplejší. Pri skutočnom analógovom masteringu si viete nahrávku upraviť frekvenčne, viete urobiť nejaký dozvuk, pridať rôzne efekty, ale umelecký výkon ako taký už nezmeníte.

Už dlhé roky robíte aj remastering katalógu niekdajšieho štátneho vydavateľstva Opus, ktoré je dnes súčasťou Warner Music. Ako prebieha remastering matrice, čiže úprava zvuku pôvodnej archívnej master nahrávky na páse starom 30-40 rokov?

Každá úprava zvuku znamená prehratie z jedného pásu na druhý v reálnom čase, počas ktorého signál preženiete cez špecifickú zostavu prístrojov, aby ste zmenili napríklad pomer medzi gitarou a basgitarou. Každý prístroj robí niečo iné. Všetky nahrávky remastrujeme analógovo, keď idú na platňu, ale aj digitálne, keď idú na CD. Naposledy sme remastrovali Mariku Gombitovú, Elán, Prúdy či Collegium Musicum.

Spomínali ste, že momentálne je vašou hlavnou činnosťou reštaurovanie a opravy magnetofónov. Odkiaľ sú vaši zákazníci?

Momentálne tu čaká na reštaurovanie tuším 23 magnetofónov, z toho je jeden z Indonézie z Bali, štyri z Indie, jeden z Anglicka, dva z Litvy, štyri z Poľska... proste, celý svet. Existuje niekoľko firiem, ktoré sa venujú repasovaniu štúdiových magnetofónov, ale skoro všetky sa venujú len jednej značke. My robíme všetky najznámejšie značky, to znamená Studer, Telefunken, Nagra, Stellavox, čiastočne aj Ampex, a máme dobré referencie. Za vyše pätnásť rokov máme v databáze asi 4 500 pravidelných zákazníkov.

Ide skôr o nahrávacie štúdiá alebo jednotlivcov?

Asi by som povedal, že naši klienti sú prevažne fanatici kvalitnej hudby. Nahrávacie štúdiá sú buď veľké a patria pod kolosy, ako napríklad Warner Music či Sony, teda spoločnosti s vlastným servisom, alebo ide o nezávislé menšie štúdia, ktoré však majú často finančné problémy a ide im najmä o technický stav a nižšiu cenu servisu než o perfektný vizuálny stav. Väčšinu našich zákazníkov teda tvoria skôr fanatici kvalitného počúvania, ktorí chcú, aby ich magnetofón nielen perfektne hral, ale aj vyzeral ako nový. Ďalej sú tu zberatelia, z nich niektorí majú na svoje zbierky aj celé domy či sklady. Máme zákazníka v Číne, ktorý má okolo 280 magnetofónov, z toho asi 120 kúpil od nás, ďalší zákazník z Belgicka si postavil samostatný dom na počúvanie vedľa svojho zámku…

S akou najväčšou výzvou ste sa ako firma stretli?

Najväčšou výzvou bolo pochopiť, ako funguje Stellavox, švajčiarsky magnetofón vyrábaný v 70.–80. rokoch. Mal na svoju dobu niekoľko zaujímavých technických „vychytávok“ a spájal výhody elektrónkového aj tranzistorového magnetofónu. Ku všetkým štúdiovým magnetofónom býval v tej dobre pribalený hrubý manuál, kde bolo všetko rozkreslené do poslednej skrutky, ako sa čo skladá, čo k čomu patrí, skrátka, dočítali ste sa všetko, čo ste potrebovali, keď ste magnetofón opravovali alebo reštaurovali. Stellavox toto nemal, pretože ich vyrobili len okolo 400 kusov, nikdy nemal servisnú sieť. Ten magnetofón „ovládalo“ len pár ľudí na svete. Nám sa podarilo zakúpiť celý archív ukončenej výroby s výrobnými výkresmi aj niekoľkými magnetofónmi. Spätným inžinierstvom sa niekoľko technikov denno-denne rok a pol zaoberalo obrovským množstvom výkresov s ceruzkou a plniacim perom popísanými, často nečitateľnými poznámkami po francúzsky... Museli sme zistiť, ako postupovali pri vývoji a odstraňovali chyby. Myslím si, že nikto na svete by to nedokázal zopakovať bez výrobných výkresov. Bola to úžasná práca a dnes sme jedinou firmou na svete, ktorá tieto magnetofóny vie zreštaurovať a opraviť. Posielajú nám ich z celého sveta, naposledy to bol Nórsky národný archív. Naším ďalším plánom je začať vyrábať vlastné magnetofóny, ktorých ideovým základom by bol Stellavox, ale s množstvom našich vylepšení a technických aktualizácií. Vďaka tomu, že opravujeme magnetofóny rôznych značiek, máme odskúšaných množstvo vecí. Našou víziou je priniesť na trh niečo výnimočné.