Skupinová synchrónia

Holandský psychiater a vedec Bessel van der Kolk píše vo svojej knihe The Body Keeps the Score: Brain, Mind, and Body in the Healing of Trauma, že skupinové zážitky – také, ktoré intenzívne situujú človeka v čase a priestore do spoločne utváraných a vnímaných aktivít –, majú terapeutický potenciál. Pochopiteľne, poznáme to z popkultúrnych líčení o klanových rituáloch pravekých ľudí zo šesťzväzkového diela Jean M. Auelovej, z kurzov jogy či zo sedení anonymných alkoholikov, kde spoločné prežívanie zohráva kľúčovú rolu.

Prečo však zdieľané, synchronizované – v našom kontexte aj v zmysle rytmickom, melodickom a harmonickom – správanie podporuje pocit spojenia, mechanizmy fyziologickej a emočnej regulácie či blahodarné účinky? Pekne sa to ilustruje práve cez traumu. Van der Kolk píše, že trauma často narúša schopnosť človeka cítiť sa bezpečne a v spojení so svetom a ľuďmi naokolo. To vzácne a blahodarné, čo nám pri zdieľanom prežívaní pomáha, tkvie v tom, že veci obrátime – cez pocit bezpečia a spolupatričnosti sa vzdialime traume a oslabíme jej moc.

Ľudia, ktorí prežili traumu, majú narušenú schopnosť regulačných procesov. Často sa uchyľujú ku krajným polohám: buď sú nadmieru excitovaní či podráždení, alebo sú krajne letargickí. Synchrónne aktivity vypĺňajú spektrum medzi týmito dvoma krajnými polohami a učia nás vnímať a ovládať nuansy medzi nimi. S tým úzko súvisí prevzatie kontroly nad prepojením medzi dušou a telom. Človek je tým pokojnejší, čím lepšie dokáže párovať a interpretovať svoje emócie s telesnými prežitkami.

Pocit kontroly je tu teda akýmsi leitmotívom. Je pre človeka mimoriadne dôležitý, pretože nasycuje jeho potrebu disponovať takzvanou agenciou – schopnosťou jednať nezávisle, robiť rozhodnutia a žiť život podľa individuálnej vôle.

Môže sa zdať, že zdieľané prežívanie s väčším počtom ľudí, napríklad spev v zmiešanom zbore šesťdesiatich spevákov, neprináša pre jednotlivca príliš veľa kontroly. Predsa len, jeho hlas sa počas spevu v dave pokojne stratí a nik si nevšimne ani výkyvy, ktoré muzikologický humor zvykne označovať ako „prejav v mikrotonálnej stupnici“. Je to však naopak. Stojí za tým práve podieľanie sa na vytváraní stability, predvídateľnosti, zosúladenia s väčším celkom z vôle a príspevku jednotlivca. Dokonca aj technické aspekty spevu prehlbujú kontakt s aktuálnym okamihom.

A napokon: aj nesmelé výkyvy sú v prostredí zboru odrazu niečím iným ako pri sólovom prednese. Súzvuk zboru je prosto bezpečným útočiskom. Také útočisko som našiel aj ja na univerzite v študentskom mužskom zbore, keď som po prvý raz zažil skupinovú synchróniu pri zborových skladbách Bedřicha Smetanu. Cítil som sa úžasne, bezpečne, oslobodzujúco, ceremoniálne, ako súčasť veľkého organizmu. Bol som naraz v zborovej aule aj v stredovekej katedrále z 12. storočia. Bol som v sebe i v zbore zároveň. Podobný pocit som nezažil ani pri tých najväčších štadiónových koncertoch a už vôbec nie pri majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji.