Skriabin a tajomstvo jeho synestézie

Mohli by sme hudbu vidieť či cítiť chuť slova v básni? Ovoňať esenciu harmónie alebo počuť farbu? Neurologický fenomén prepojenia viacerých zmyslov, keď jeden zmysel vyvolá aktivitu druhého, sa nazýva synestézia. Práve hudba je oblasťou s azda najčastejším výskytom synestézie. Jedným z najslávnejších synestétov bol Alexander Skriabin. Bola však jeho synestézia prirodzená?

Dejiny a druhy synestézie

Prvé zdokumentované zmienky o synestézii pochádzajú z 18. a 19. storočia. Filozof Johann G. Herder uvádza v r. 1772 v diele O pôvode jazyka pojem „sensorium commune“, ktorým opisuje spoločný zmyslový aparát, čo možno považovať za najranejšiu zmienku o tomto fenoméne. Rakúsky lekár Georg T. L. Sachs  zaznamenal v dizertačnej práci z r. 1812 pozorovanie svojho farebného vnímania písmen a hlások. 19. storočie sa stalo zlatým vekom výskumu v tejto oblasti. Mary W. Calkins ako prvá použila termín synestézia v r. 1895 vo vedeckom časopise The American Journal of Psychology. Na svetovom sympóziu v Paríži sa r. 1889 konala Medzinárodná konferencia fyziologickej psychológie, ktorá bola venovaná práve synestézii. Konferencia prispela k formulovaniu metodológie výskumu fenoménu synestézie, ktorá sa v 19. storočí stala serióznou oblasťou psychologického skúmania. Dnes je tento jav skúmaný najmä z neurologického a umeleckého hľadiska.

Synestézia sa demonštruje rôznymi spôsobmi, nie je pevne ukotvená v konkrétnych štruktúrach. Synestézia grafémovej farby sa prejavuje ako kombinácia videných čísel a písmen, ktoré napokon evokujú vizuálne vnemy farieb. Každá číslica či písmeno má svoju prislúchajúcu farbu. Chromestézia sa prejavuje súčinnosťou farby a zvuku, keď je hudba videná vo farbách alebo farby majú svoj zvuk. Lexikálno-chuťová synestézia je prepojenie slov a chutí. Jedinec cíti chuť hovoreného alebo čítaného slova. Napríklad škótska herečka Tilda Swinton, ktorá je známa lexikálno-chuťovou synestéziou, sa zmienila o tom, že pri slove „stôl“ cíti chuť „mierne suchého koláča.“ 

Synestézia nemá konkrétnu lokáciu v mozgu, ktorá by bližšie špecifikovala tento fenomén. Podľa druhu synestézie sa vždy aktivizuje iná časť mozgu. Vedci sa domnievajú, že v niektorých prípadoch nejde ani tak o „dar“, ale o výsledok mierneho oslabenia niektorých mozgových funkcií. Mnohí nevidiaci majú oslabením zraku zlepšené počutie či hmat. Pri synestézii sa môžeme domnievať, že ide o rovnaký spôsob prepojenia. Môže ísť o nápomocný činiteľ podpory jedného oslabeného zmyslu druhým, a tak vznikajú rôzne „nápomocné prepojenia zmyslov“, keď vidíme hudbu vo farbách, alebo cítime chuť slova. Doposiaľ sa nevie presne určiť približný počet synestétov, ale odhaduje sa, že ide o 0,5  % až 5  % populácie.

Synestézia v hudbe

Azda najčastejšou oblasťou výskytu synestézie je práve hudba. Mnoho skladateľov a interpretov disponovalo týmto fenoménom a niektorí na základe tejto asociačnej prepojiteľnosti aj tvorili. Prelúdium Clauda Debussyho Zvuky a vône krúžiace vo večernom vzduchu bolo inšpirované poéziou Charlesa Baudelaira. Debussy nebol synestétom, ale rád vo svojej tvorbe čerpal práve z rôznych inšpiračných zdrojov, ktoré synestéziu dokonale pripomínali. K najznámejším skladateľom, ktorí sú spájaní so synestéziou, patria Olivier Messiaen, György Ligeti, Jean Sibelius, Franz Liszt a Alexander Skriabin.

Olivier Messiaen sám seba nazýval „maliarom hudby“ a jeho typom synestézie bola chromestézia, ktorá prepája hudbu s farbou. Messiaen uvádzal, že „...keď počujem hudbu, vidím farby v trojrozmerných pohybujúcich sa tvaroch.“ Ako každý skladateľ disponujúci chromestéziou, tak aj Messiaen sa snažil kompozične pretaviť vnímanie farieb v hudbe. Zaujímavosťou je, že Messiaen nemal konkrétnu farebnú paletu k jednotlivým tónom. Jeho videnie bolo striktne subjektívne a menilo sa na základe rôznych činiteľov. Konkrétny tón menil svoju farbu na základe interakcie s harmóniou, zatiaľ čo iní skladatelia mali pevne ukotvenú farebnú paletu.

György Ligeti taktiež disponoval druhom chromestézie, vnímal v hudbe isté textúry ako vizuálne obrazy. Nemal takú silnú chromestéziu ako Messiaen, mal však výrazné obrazové asociácie pri počúvaní hudby. Na opis hudby používal „vizuálne metafory“, vidiac určité obrazce a symboly, ktoré kolaborovali s hudbou.

Hudobná chromestézia Jeana Sibelia korešpondovala so svetlom a prírodnými javmi. Sibelius nevnímal hudbu cez pevné farebné palety, ale cez odlesky svetla a svetelné vibrácie. Farba uňho zohrávala taktiež silnú úlohu, ale nie takú dominantnú ako druhy svetla. Sibelius nepretavoval synestézne preferencie tak výrazne ako Messiaen, ale obdarovanie týmto fenoménom je silne naznačené v jeho kompozičnej tvorbe.

Messiaen veľmi silne dodržiaval synestézne cítenie v kompozícii, ktoré muselo presne korešpondovať s jeho vnútorným „videním“ a počutím. Sibelius nepoužíval synestéziu v partitúre tak explicitne ako Messiaen a vnímal ju skôr ako vnútorný tvorivý impulz než konkrétny kompozičný princíp.

Najznámejším a zároveň najkontroverznejším skladateľom z oblasti synestézie je Alexander Nikolajevič Skriabin, ktorého neskoré kompozície silne naznačovali inklináciu k prepájaniu zmyslov.

Zdroje Skriabinovej kontroverznosti

Alexander Skriabin bol známy veľmi výbušnou a komplikovanou osobnosťou. Pochádzal zo zámožnej rodiny šľachtického pôvodu. Skriabinova matka zomrela, keď bol Alexander ešte veľmi malý, a otec pre diplomatickú činnosť nebýval často doma. Faubion Bowers a Manfred Kelkel sa domnievali, že práve ťažké detstvo a absencia pozornosti vytvorili u Skriabina predpoklady na špecifický typ povahy a neskoršiu inklináciu k ezoterike. 

Skriabin počas štúdií na konzervatóriu utrpel vážne zranenie pravej ruky s trvalým poškodením, ktoré veľmi ovplyvnilo jeho kompozičnú tvorbu. Prvotné kompozície sa nesú v silnom romantickom charaktere s výraznou melodickou líniou pravej ruky. Ako tvrdí Boris de Schloezer vo svojej publikácii Scriabin: Umelec a mystik, že skladateľ po zranení inklinoval k rozvíjaniu ľavej ruky, začal aplikovať do tvorby zložité akordy a venoval ľavej ruke viac pozornosti. Takáto udalosť mohla zanechať veľmi silné patologické následky na psychickom zdraví Skriabina-interpreta.

Mesiášsky komplex, bipolárna porucha či narcizmus?

Skriabin mal extrémne výkyvy nálad, od euforických mystických vízií až po úpadky do hlbokej melanchólie. Mal obsesívne správanie a sklony k narcizmu, ktoré sa prejavovali v presvedčení o vlastnej genialite a božskom poslaní. Niektorí autori špekulujú, že mohol trpieť bipolárnou poruchou alebo hypomániou, čo by následne vysvetľovalo jeho intenzívne grandiózne plány a silnú tvorivú energiu. Konkrétne blízky priateľ a obdivovateľ Skriabina, už spomínaný Boris de Schloezer, spomína, že Skriabin pociťoval priamy kontakt s vyššími duchovnými silami, čo sa, samozrejme, odrážalo v jeho hudbe a osobných zápiskoch. Schloezer mal prístup ku Skriabinovým poznámkam, denníkom a filozofickým poznámkam.

V posledných rokoch života mal extrémne fantazijné predstavy o svojej úlohe ako duchovného vodcu. Bol presvedčený, že je vyvoleným umelcom, ktorý má transformovať celý svet cez svoju hudbu. Plánoval uskutočniť monumentálny rituál, ktorý by priviedol ľudstvo k duchovnému osvieteniu. Spomínané aspekty hovoria o silnej megalománii a mesiášskom komplexe. Hoci Skriabinov psychický stav nikto počas jeho života oficiálne nediagnostikoval, jeho správanie, ako aj tvorba naznačujú intenzívnu psychologickú dynamiku. Tieto momenty ho hnali na jednej strane k revolučným hudobným konceptom, na druhej strane  ho mohli izolovať od reality.

Andrew Mellor vo svojom článku uvádza, že Skriabin fyzicky trpel zranením ruky a v psychickej oblasti mal silné mystické presvedčenia, grandiózne myšlienky a možné prejavy bipolárnej poruchy. 

Filozofia, spirituálne praktiky a synestézia

Alexander Skriabin bol hlboko ovplyvnený rôznymi duchovnými smermi a jeho vnímanie hudby nebolo iba estetické, ale malo aj duchovný a transcendentálny rozmer. Venoval sa teozofii a mystike, fascinovaný učením teozofickej spoločnosti Heleny Blavatskej, ktorá kládla dôraz na duchovný vývoj človeka a spojenie rôznych zmyslových zážitkov. Skriabin veril že synestézia hudby, farby a pohybu môže vyvolať extatický stav, podobný náboženským rituálom. Jeho súčasník Leonid Sabanejev vo svojich spisoch Spomienky na Skriabina uvádza, že skladateľ bol pod vplyvom hinduizmu a budhizmu presvedčený, že pomocou farieb a hudby môže ľudstvo dosiahnuť stav osvietenia. 

Podľa Skriabina sú zvuky a farby pomyselným nástrojom na manipuláciu vedomia a psychiky. V jeho hudobno-farebnom systéme majú jednotlivé farby a tóny svoju symbolickú hodnotu. Kolaboráciou hudby a farieb chcel vytvoriť synestetický zážitok, ktorý by v poslucháčovi vyvolal stav vyššieho vedomia. 

Skriabinov farebný systém bol založený na kruhu kvínt. Priraďoval farby k jednotlivých tónom, avšak nie podľa frekvenčných vzťahov, ako tomu bolo napríklad u Isaaca Newtona. Išlo teda o synestéziu alebo o symbolizmus? Touto otázkou sa zaoberá John E. Harrison vo svojej knihe Synaesthesia: The Strangest Thing. Skriabin pravdepodobne nemal vrodenú synestéziu, ale skôr sofistikované vytvorený systém farieb, ktorý mal estetickú a symbolickú hodnotu. Svoje farebné aplikácie chcel pretaviť do dvoch diel, a to do symfonickej básne Prometheus a do Mysteria, ktoré malo mať prvky teozofickej multimediálnej symfónie.

Mysterium

Mysterium bolo najambicióznejším projektom, na ktorom Alexander Skriabin začal pracovať okolo r. 1912. Dielo malo byť masívnym multisenzorickým rituálom, ktorý by spojil farby, hudbu, pohyb a dokonca aj vône. Toto spojenie by priviedlo účastníkov do stavu transcendentálneho osvietenia.

Projekt nemal byť len koncertnou kompozíciou, ale umeleckým aktom, ktorý by previedol ľudstvo do vyššieho duchovného stavu. Hlavné ciele boli založené na spojení všetkých druhov umenia, vôní a farieb. Emanuel E. Garcia v článku Skriabinovo tajomstvo a zrodenie génia uvádza skladateľovo nadšenie, že po interpretácii Mysteria nastane akási pozitívna duchovná apokalypsa, ktorá oslobodí ľudí od materiálneho spôsobu života. 

Skriabin plánoval využiť na svoju dobu extrémne vizionárske technológie. Predstavil koncepty, ktoré v súčasnosti nachádzame v moderných produkciách s prvkami svetelnej show. Chcel použiť nástroj Clavier à lumières, ktorý by premietal farebné svetlo synchronizovane s hudbou, čím by jednotlivé tóny získali vizuálnu dimenziu. Podobný koncept aplikoval už predtým v Prométheovi. Do Mysteria plánoval zahrnúť obrovskú vizuálnu projekciu, ktorá by premieňala atmosféru „chrámu“. Uvažoval o aplikácii vôní, ktoré by posilnili emočný a transcendentálny efekt hudby. Tanec mal obsahovať choreografiu mystického rituálu, pričom diváci by sa tak stali súčasťou celého deja. Zvukovou zložkou mala byť monumentálna kompozícia s využitím orchestra, zboru a sólistov.

Miesto realizácie projektu, samozrejme, neprislúchalo tradičnej koncertnej sále, ale Mysterium sa malo odohrať na špeciálnom a najmä posvätnom mieste. Skriabin bol presvedčený, že práve India ako kolíska duchovnosti bude najlepším miestom na konečný mystický akt. Mal v pláne postaviť gigantický chrám. Transformáciou vedomia by sa tento chrám zničil po skončení predstavenia, hranice medzi divákmi a účinkujúcimi by sa zotreli.

Predčasná smrť skladateľa vo veku 43 rokov zabránila realizácii tohto vizionárskeho projektu. Z technologicky a organizačne mimoriadne ambiciózneho a na realizáciu náročného projektu zanechal len fragmenty a náčrty rukopisov. 

Bol teda Skriabin synestétom?

Existuje niekoľko štúdií, ktoré spochybňujú, že by Alexander Skriabin skutočne disponoval fenoménom synestézie. Štúdia v článku Was Scriabin a Synesthete? z r. 2001 od Bulata M. Galeyeva a I. L. Vanechkinovej analyzuje Skriabinove farebno-hudobné asociácie. Autori dospievajú k záveru, že Skriabinove prepojenia tónov a farieb boli skôr asociatívne a psychologické. 

Autori tvrdia, že neexistujú žiadne priame dôkazy o tom, že by jeho farebné asociácie boli neurologické a išlo by tak o vrodenú synestéziu. Článok sa opiera o historické pramene a zápisky Leonida Sabanejeva, ktorý bol Skriabinovým priateľom a biografom. Skladateľov hudobno-farebný systém bol teoretický a založený na farebnej systematike kruhu kvínt, čím sa odlišuje od prirodzenej synestézie. Pri nej sú asociácie individuálne a všeobecne nemajú pevnú štruktúru. 

Autori cielia aj na rozdiel oproti iným synestetikom. Skriabin veril, že jeho farebné asociácie sú objektívne a univerzálne, čo je v úplnom rozpore s charakterom prirodzenej synestézie. Skriabin si vytvoril akýsi teoreticko-filozofický systém farieb v hudbe. Jeho inklinácia k synestézii bola skôr kognitívne-asociačnou konštrukciou než neurologickým fenoménom a sofistikovaný farebný systém bol pomyselným produktom symbolického a mystického myslenia. 

V ďalšej publikácii z r. 2001 od Johna E. Harrisona Synaesthesia: The Strangest Thing autor poukazuje na to, že Skriabinove farebné asociácie v súčinnosti s hudbou boli pravdepodobne výsledkom jeho intelektuálneho myslenia a teozofických vplyvov. Podobne ako v predchádzajúcej štúdii, aj Harrison sa prikláňa k teórii, že Skriabinove priraďovanie farieb k tónom prostredníctvom kvínt je v rozpore s prirodzenou synestéziou. Aj podľa Harrisona bol skladateľ asi ovplyvnený Newtonovou teóriou farieb.

Bez ohľadu na to, či bol Alexander Skriabin alebo nebol synestétom, zanechal za sebou skutočne jedinečný skladateľský odkaz. Aj keď evidentne synestéziou nedisponoval, tak v tomto kontexte skutočne znamenite tvoril. Jeho komplikovaná povaha, psychické poruchy či inklinácia k spiritualite tak vytvorili výnimočného skladateľa, ktorý inšpiroval mnohých nasledujúcich autorov.

A na záver: Dá sa synestézia naučiť? Áno! Istý druh umelej synestézie je možné nadobudnúť, ak je jedinec často vystavovaný asociačným prepojeniam, ako napríklad farebným čísliciam či farebnej notácii. Tento umelo nadobudnutý jav sa nazýva pseudosynestézia. Súčasná špeciálna, ale aj hudobná pedagogika využíva rôzne inovatívne techniky pri edukačnom procese. Najmä v elementárnom hudobnom školstve pri výučbe klavíra sa môžeme stretnúť so systémom farebných klávesov, ktoré asociačne napomáhajú pri prvotných krokoch malého klaviristu. 

Synestézia je stále atraktívnou témou pre vedecké štúdie. Súčasná veda sa doposiaľ nevie zhodnúť na jednotnom závere, prečo tento fenomén vzniká.