Hudobný život

SKO s ľúbivým programom a... pridlho

Haimoni Balgavá
Haimoni Balgavá
30. marec 2026
Hudobný život
Jonian Ilias Kadesha. Foto: Alexander Trizuljak

12. 3. 2026

Bratislava, Reduta

Slovenský komorný orchester, Ewald Danel, Jonian Ilias Kadesha

Mendelssohn Bartholdy – Bartók – Holst – Bloch

 

Slovenský komorný orchester predstavil v rámci Populárneho cyklu poslucháčsky prístupný koncertný program. Jednotlivé diela boli atraktívne a dobre interpretované, menej priaznivo však pôsobila celková dĺžka večera. Hudba mala mať čistého času len niečo vyše hodiny, no napokon sa z koncertu stalo takmer dvojhodinové podujatie. Prispela k tomu prestávka a nezvyčajne veľký počet prídavkov. Z interpretačného hľadiska sa dá hovoriť najmä o detailoch – súhra orchestra bola výborná, hráči pôsobili energicky, zladene a celkovo veľmi zohrato.

 

Mendelssohnov menej známy Koncert pre husle a sláčikový orchester d mol si zachováva zreteľný klasicistický charakter, čo sa odrazilo aj v presnej a disciplinovanej interpretácii. Sólista Jonian Ilias Kadesha, rodák z Atén, do tejto skôr striedmej hudobnej reči vniesol viac temperamentu a rezkejšie tempá, postupne so sebou strhávajúc aj orchester, čím prirodzene a vítane vyvážil formálnu stránku diela živším prejavom.

 

V rovnakom obsadení pokračovala Bartókova Rapsódia pre husle a sláčiky č. 1 Sz. 87. Dielo malo potenciál vyznieť dramatickejšie a expresívnejšie, lenže zatiaľ čo sólista sa snažil o výraznejšie kontrasty, orchester zostával opatrnejší. Časté zmeny tempa, rubata a rytmická členitosť kladú veľké nároky na súhru. Orchester preto zjavne uprednostnil rytmickú stabilitu, miestami však na úkor plnšieho zvuku a väčšej energie. Po skladbe nasledovali dva prídavky.

 

Po prestávke priniesla výraznú zmenu charakteru St. Paul’s Suite op. 9 č. 2 Gustava Holsta – súbor kompaktných, hravých miniatúr, ktoré vyzneli prehľadne a jasne profilovane, každá s vlastnou náladou. Orchester tu pôsobil uvoľnenejšie než v predchádzajúcich skladbách a v hudbe nechal prirodzene vyniknúť jej tanečný charakter. Skladba by bola za iných okolností ideálnym dramaturgickým odľahčením, lenže v tomto programe už nebolo veľmi čo odľahčovať...

 

Ťažiskom a zároveň dramaturgickým vrcholom večera sa stalo Concerto grosso č. 1 Ernesta Blocha. Do tejto skladby si orchester prizval klaviristku Janu Nagy-Juhászovú, ktorej part síce nebol sólový, no v diele zohráva dôležitú rolu. Vynikla presná súhra orchestra aj jeho dialóg s klavírom pod taktovkou umeleckého vedúceho Ewalda Danela, ktorý tentoraz nehral na husliach. Blochova hudba pôsobila najvážnejšie z celého programu a kompozične prepracovaná záverečná fúga pripravila logické vyústenie koncertu. Na záver zaznel ešte čisto orchestrálny prídavok – s jemným dramaturgickým nadhľadom zahral orchester ako pozvánku na veľkonočný koncert prvú a poslednú stranu z Haydnovho diela Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži.

 

Program vyznel možno až príliš komfortne, na hranici konzervatívnosti. Žiadalo sa čosi nečakané či odvážnejšie, čo by večer dramaturgicky vytrhlo z bezkonfliktnej plynulosti. Prestávka a viaceré prídavky tento dojem ešte znásobili a vďaka celkovému trvaniu pôsobil koncert napokon mierne únavne. Vysoká návštevnosť koncertu odrážala veľký záujem publika, ktorý však napokon kontrastoval s pomerne vlažným záverečným potleskom. Dojem z koncertu trochu ovplyvňovali aj niektoré mimohudobné momenty na pódiu. Kvetináče s rastlinami zavadzali mnohým návštevníkom vo výhľade na hudobníkov, ktorí hrali na poloprázdnom veľkom pódiu vpredu. Pri obsadení s 13 hudobníkmi by sa dalo pracovať s jemnejším osvetlením a navodiť komornejšiu atmosféru.