ŠfK, de la Salle, Kluttig
13. 6. 2024
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice,
Lisa de la Salle, Roland Kluttig
Sibelius – Grieg – Stenhammar
Záverečný koncert 68. Košickej hudobnej jari bol avizovaný ako „Večer severskej hudby“. Striedalo sa v ňom známe s neznámym, populárne s málo hrávaným, nórske i fínske so švédskym. Taktovky sa ujal nemecký maestro Roland Kluttig, ktorý má k severskému repertoáru očividne nadštandardný vzťah. Na úvod zaznela symfonická báseň Oceanidy op. 73 od Jeana Sibelia. Ide o celkom mimoriadnu a osobitú oslavu prírodného živlu – vody, ktorá vznikla pri príležitosti autorovej jedinej návštevy USA v r. 1913. Prevláda v nej hudobná transformácia tekutého plynutia, prúdenia a nevyskytujú sa v nej pre Sibelia obvyklé trhliny ani typická vyhrotená zvrásnenosť. Kluttig a košickí filharmonici podali pôsobivý, presvedčivý obraz tohto neskororomanticky stvárneného prírodného živlu, vrátane efektného vypointovania dramaticky búrlivého vrcholu približne v dvoch tretinách skladby (sťaby v mieste zlatého rezu).
Miesto populárneho, dobre známeho repertoárového čísla zaujal Klavírny koncert a mol Edvarda Griega v podaní mladej francúzskej nádeje Lise de la Salle. Klaviristka z krajiny galského kohúta presvedčila o svojej ohurujúcej technickej vybavenosti a virtuóznej suverenite (čo sa prejavilo napríklad aj v krkolomnom tempe tretej časti) a iskrivom nadhľade. K hlbšiemu, jemnejšiemu, noblesnejšiemu stvárneniu musí ešte akiste dospieť, avšak svojou rudimentárnou vehemenciou dielu
určite neublížila. Jej nebojácne, robustné forte vyústilo občas do burácania na hranici dobrého vkusu, avšak nikdy túto hranicu neprekročilo. Divoký temperament Lise de la Salle korešpondoval aj s prepiatou dávkou nástojčivosti a vášnivosti, čo nemusí byť na škodu. Napokon, aj niektoré lyrickejšie úseky klaviristka podala s potrebnou dávkou senzitívnosti a empatie. Orchester ŠFK pod Kluttigovým vedením citlivo reagoval na sólistkino poňatie a drobné tempové nedisciplinovanosti, z čoho
rezultoval obraz bezchybnej spolupráce.
Ako prídavok si klaviristka vybrala Lisztovu transkripciu Schubertovej piesne An die Musik, čo zrejme nebolo úplne šťastné riešenie; v prípade virtuózneho ohňostroja by mohla posilniť dojem technicky excelujúcej hráčky, ale v tejto meditatívno-intímnej skladbičke práve odhalila svoje aktuálne výrazové nedostatky (nedostatok jemnocitu, drobnokresby a pod.).
Poslucháč, tradične posilnený polhodinovou pauzou a možnosťami tekutého občerstvenia, sa vrátil na druhú polovicu koncertu za účelom recepcie u nás takmer neznámeho švédskeho skladateľa Wilhelma Stenhammara – konkrétne jeho Druhej symfónie g mol op. 34 (1911–1915). Avšak ani polhodina percepčnej pasivity nezachránila obrovskú trhlinu po Griegovom majstrovskom, lahodnom klavírnom
koncerte a pred Stenhammarovou náročnou monumentálnou symfóniou. Striedali sa v nej švédske ľudové idiómy s neoklasicistickými a postromantickými elementmi, v tretej a štvrtej časti prešpikované zložitou polyfóniou. Dielo poslucháčom ponúka obrovské množstvo informácií na ploche viac než 45 minút a ich vstrebávanie sa ukázalo ako nadmieru náročné. Treba pochváliť orchester, že sa s neznámym grandióznym dielom vysporiadal profesionálne nadšeným spôsobom, čo
predovšetkým motivačne umožnil vzácne precízny a agilný dirigent Kluttig. Na jednej strane je chvályhodné odkrývanie stále nových a neznámych diel z nevyčerpateľnej studnice symfonického repertoáru. Na druhej strane, ťažko uniknúť kacírskym otázkam: Prečo práve toto? Je táto hudba naozaj taká hodnotná, že sa do nej oplatí investovať toľko energie a času? A práve na záverečnom koncerte Košickej hudobnej jari? Neexistuje dosť iných, rovnako málo hrávaných a možno cennejších kompozícií o čosi známejších (a možno aj „majstrovskejších“) skladateľov či hoci aj skladateliek? Napríklad aj takých, ktorí sú nám časovo bližšie? Neexistujú iné, azda aj schodnejšie a užitočnejšie cestičky výchovy obecenstva, aj toho košického?