ŠfK, Liebreich, Balanas
6. 6. 2024
Alexander Liebreich, Kristine Balanas
Mendelssohn – Dvořák – Brahms
Na druhom orchestrálnom koncerte Košickej hudobnej jari sa mohli poslucháči nasýtiť známeho, až príliš obohraného romantického mainstreamu v podaní mladej lotyšskej huslistky a staršieho nemeckého dirigenta.
Predohra k scénickej hudbe Sen noci svätojánskej Felixa Mendelssohna Bartholdyho patrí k základnému repertoáru všetkých orchestrov a dirigentov; nároky na jej interpretáciu sú o to prísnejšie. Už pri úvodnej obrátenej kadencii fláut a klarinetov (štyri dlhé akordy) je ťažké dosiahnuť dokonalú simultánnosť nasadenia a nepodarilo sa to ani hráčom Štátnej filharmónie Košice. To by však ešte mohlo byť tolerovateľné, ale následné vzdušné husľové figurácie vo vysokej polohe taktiež nezneli dostatočne precízne a čisto, a to mi už prekážalo viac. Alexander Liebreich k predohre pristupoval akosi ležérne, síce približne správne – tempá, dynamika atď., no akoby ani nemal v úmysle hlbšie siahnuť po esencii diela. Preto bol výsledný dojem z tejto geniálnej skladby (ktorú Mendelssohn splodil ako 17-ročný) pomerne ambivalentný.
Sólistickým kusom večera bol Husľový koncert a mol Antonína Dvořáka. Sólového partu sa ujala laureátka (3. miesto) Medzinárodnej súťaže ARD z r. 2018, lotyšská huslistka Kristina Balanas. Preukázala potrebnú brilantnosť a sebaistý nadhľad aj spontaneitu. Výstavba diela sa vlnila v zreteľných líniách, jej koncepciu možno označiť za celkovo zjednocujúcu, vyhýbala sa prílišnému agogickému rozrušovaniu. Na druhej strane, hlavne v prvej časti som mal pocit aj určitej bezfarebnosti z jej strany – nedostatočného dynamického diapazónu, málo markantných hudobných charakterov, málo plastického frázovania. Samotný nástroj z roku 1787 v jej rukách znel trocha matne, nevýrazne…
V druhej časti huslistka poskytla väčší ponor do sfér expresívneho lyrizmu a až v tretej „giocoso“ časti už sa dalo povedať, že excelovala: empaticky sa vysporiadala so zemito ľudovým českým rytmickým temperamentom tejto hudby, ktorá sa istotne najviac pričinila o popularitu kompozície ako takej. Pravda, nebol to najsvetlejší, najžiarivejší tón, aký som kedy na sólových husliach počul, ale Balanas má pred sebou zaiste sľubnú kariéru.
V druhej polovici koncertu prišla na rad Tretia symfónia F dur Johannesa Brahmsa. Ďalšia z notoricky známych skladieb konzervatívneho či klasicizujúceho romantizmu predstavuje ťažký oriešok aj pre prvotriedne orchestre a dirigentov, ak má zaznieť inovatívne a strhujúco. V prevažnej väčšine trvania symfónie mi chýbala precíznejšia drobnokresba, čo ide ruka v ruke s určitou efemérnou povrchnosťou, neraz aj nudou. V druhej časti som síce spozornel vďaka prepracovanejšej dynamike, ale v slávnej melódii tretej časti ma sklamalo „nedodýchanie“ frázy, a to pri každom nástupe témy. Dirigent aj orchester akoby prekonávali svoj tieň v poslednej časti, kde dosahovali takmer frenetickú zvukovosť a prekvapujúci výbojný elán; napriek tomu toto predvedenie Brahmsovej symfónie zo sedadiel určite nedvíhalo. Aspoň mňa nie…
Liebreicha ťažko označiť za ideálneho interpreta romantického repertoáru, ktorý v Košiciach zaznel, a hudobníci (hoci určite robili, čo mohli) ním neboli inšpirovaní k nadpriemernému výkonu. Avšak sú zrejme potrebné aj takéto, nazvime ich, priemernejšie koncerty, aby sme vedeli lepšie oceniť tie vynikajúce.