ŠfK, Jindra - Bezsmertna - Pučalková - Berger - Faveyts
30. 5. 2024
Štátna filharmónia Košice, Slovenský filharmonický zbor,
Robert Jindra, Olga Bezsmertna, Štěpánka Pučalková,
KHJ: Wagner – Strauss – Bruckner
Prvý orchestrálny koncert 68. ročníka medzinárodného festivalu Košická hudobná jar bol predovšetkým poctou a pripomenutím okrúhleho, 200. výročia narodenia veľkého novo- (podľa niektorých neskoro-) romantického skladateľa z Rakúska Antona Brucknera, a preto aj názov Bruckner 200. Organizátori si však nevybrali niektorú zo symfónií (na poslednom festivale sme mohli počuť Šiestu), ale veľkolepo zhudobnený kresťanský ďakovný hymnus na chválu Boha Otca Te Deum. Trvá iba necelú polhodinu, takže bolo potrebné repertoár koncertu doplniť dielami príbuznej duchovnej proveniencie.
Parsifal Richarda Wagnera, ktorého Bruckner priam miloval, bol výbornou voľbou. Táto slávnostná mystická javisková hra, Wagnerova posledná hudobná dráma, u nás naživo nezaznieva a v Košiciach sme si mohli vychutnať aspoň „šľahačku“ z pomyselnej torty, teda predohru a úplný záver. Preduchovnená hudba potrebuje maximálnu koncentráciu zo strany interpretov, čo možno najvyššiu odovzdanosť a precíznosť, aby vyznela približne v skladateľových intenciách.
Dirigent večera a šéfdirigent ŠfK Robert Jindra preukázal detailnú znalosť textu a empatickosť k partitúre, čo sa prejavilo v ucelenosti a čistote hudobných línií, vo vyváženosti zvuku a v koncíznosti hudobných tvarov. Pravda, najmä v úvode by si bolo možné predstaviť aj dômyselnejšie piana, nižšie, vycibrenejšie, vyladenejšie hladiny zvuku, aby bol zážitok ešte magickejší... V závere krátko spoluúčinkoval aj Slovenský filharmonický zbor: muži na pódiu, ženy rozdelené v priestoroch pravého a ľavého balkóna. Netreba prízvukovať, že toto akustické riešenie len znásobilo dojem z úchvatnej hudby.
V prvej polovici večera zaznela ešte Symfonická fantázia z opery Žena bez tieňa z pera Richarda Straussa. Tento autor by mohol byť považovaný súčasne za predstaviteľa neskorého romantizmu a neoklasicizmu; najmä v neskoršom období sa určité výrazové zjednodušenie kombinuje s takmer dekadentne pôsobiacou zvukovo opulentnou eleganciou. Opera mala premiéru v r. 1919 a symfonická fantázia uzrela svetlo až po druhej svetovej vojne. Asi sa nebudem mýliť, keď skonštatujem, že predmetnú hudbu u nás pozná málokto, preto nie je ľahké poskytnúť erudované poznámky k interpretácii. Najviac rezonoval Jindrov nebývalo energický prístup a vzletná dynamickosť, na čo sme už v jeho podaní zvyknutí; strhujúci elán sa prenáša aj na hudobníkov na pódiu a transformuje sa do ich oduševneného muzicírovania. Avšak nezriedka som mal pocit, že v sále počuť príliš veľa forte až fortissima bez náležitého zvukového diferencovania: slovom, celý orchester hral rovnako silno a bolo ťažko rozlíšiť dôležitejšie a menej dôležitejšie hlasy, melódie a motívy. Vieme, že počas troch skúšok sa zázraky vydolovať nedajú, ale predsa...
Po prestávke priestory košického Domu umenia teda ovládol Bruckner a jeho Te Deum. Tentokrát sa SfZ naplno rozospieval a levím podielom prispel k fantastickému vyzneniu skladby. Aj voľba štyroch sólistov sa ukázala ako správna. Najviac sa mi pozdával žiarivý, melodicky klenutý a zrejme najviac exponovaný tenor Petra Bergera. Aj zvyšní traja sólisti (Olga Bezsmertna, pôvodom z Ukrajiny a pôsobiaca vo Viedni – soprán, česká mezzosopranistka Štěpánka Pučalková a belgický basista Tilj Faveyts) však podali profesionálne a spoľahlivé výkony v emotívne vypätých dimenziách. Nad integritou a koncepčnou prepracovanosťou interpretácie bdel Robert Jindra, ktorý sa tiež postaral o presvedčivé stvárnenie ostrých zvukových a tempových kontrastov, o prudko vyhrotenú emocionálnosť výrazu či o adekvátne budované dynamické vlny. Vznešená sakrálna dôstojnosť sa akoby ocitla trochu v zátvorke a v hre aktérov prevládalo spontánne radostné jubiloso. Poprednú zložku zvuku a výrazu predstavoval SfZ, ktorého fortissimá takmer rozochveli múry bývalej synagógy... Samozrejme, spievali aj kultivovane, presne, nuansovane a chvíľami aj zdržanlivo, vždy v intenciách skladateľa.
Pochváliť treba aj organizátorov – Štátnu filharmóniu Košice, ktorá poslucháčom netradične poskytla samostatný papierik s latinským textom i slovenským prekladom ďakovného hymnu. Aj vďaka tomu sme sa v ten večer dočkali nie tak častého a bežného spirituálneho zážitku v dôsledku spojenia kompozičného majstrovstva a inšpiratívnej interpretácie.