ŠfK, Dom umenia, Altrichter - Petr
16. 5. 2024
Ani sme sa nenazdali a nadišiel deň záverečného koncertu 55. sezóny Štátnej filharmónie Košice. Dramaturgia si tentokrát vystačila s hudbou 19. storočia z pera najznámejších romantikov; dirigentskej taktovky sa ujal „starý známy“ český dirigent, ktorý sa často vracia na slovenské pódiá, Petr Altrichter. S ním majú naše orchestre i poslucháči vynikajúce skúsenosti a nebolo tomu inak ani v tomto prípade.
Altrichterova elementárna, zbytočného pátosu zbavená muzikalita vtlačila v úvode svoju pečať Tretej symfónii D dur Franza Schuberta. Dirigent napriek svojmu pokročilému veku priam oplýva živým gestom a vášnivým temperamentom, avšak jeho neomylný zmysel pre vkus a štýlovosť spoľahlivo bránia akejkoľvek výrazovej hyperbolizácii. Schubertova Tretia vyznela rozkošne a sviežo, ako pevne vystavaný integrálny celok s miernymi (teda adekvátnymi) tempami. Dovolil by som si len zopár skromných poznámok, napríklad rozvedenie prvej časti by mohlo byť trochu turbulentnejšie či frázovanie v tretej časti mohlo byť o čosi koherentnejšie. (Mal som pocit jemnej nemotornosti.) Inak, prvá časť učarila svojím pompéznym leskom, komornejšie Allegretto svojou prostou eleganciou a finálne Presto smerovalo až k furióznym dimenziám.
Súčasťou prvej polovice koncertu bol aj Koncert pre violončelo a orchester a mol Roberta Schumanna z r. 1850. Napriek mnohým kvalitám a krásnym úsekom je toto dielo predsa len poznačené klesajúcou invenciou majstra aj z dôvodu jeho duševnej choroby, o to náročnejšia je jeho interpretácia. V úlohe sólistu sa ocitol taktiež známy český violončelista mladej generácie Václav Petr a s výzvami skladby sa popasoval maximálne úspešne. Vôbec som sa počas predvedenia nenudil: v prvej časti sa presadil nevtieravo elegantný charakter, ktorý eliminoval niektoré kvázi hluché miesta partitúry. Zvlášť by som chcel vyzdvihnúť pomalú strednú časť, kde Petrova hra pútala širokou spevnosťou a nežnou poéziou. Prekážali mi však v niektorých úsekoch málo senzitívne a empatické drevá, ktoré nezapadali do tejto čarovnej atmosféry tak, ako by mali. Posledná časť, naopak, dôstojne korunovala kompozíciu svojou vzletnou brilanciou v patrične sviežom tempe. Altrichter a košickí filharmonici aj v tomto prípade presne, spoľahlivo a s jadrnou vehemenciou vytvárali pevné orchestrálne pozadie (a niekedy aj popredie).
Po prestávke zaznela už iba Suita A dur op. 98b Antonína Dvořáka. Myslím si, že z hľadiska dramaturgie to nebola šťastná voľba: po predchádzajúcich dvoch dielach by sa žiadala závažnejšia a rozsiahlejšia kompozícia. Dvořákova suita má „oddychový“ charakter, neprináša mimoriadne emocionálne významy a trvá len asi dvadsať minút. Hoci som si tu nebol vedomý žiadnych výrazných nedostatkov v interpretácii, predsa len som sa cítil trochu nesvoj. Možno únava z blížiaceho sa meteorologického frontu?
Nechcem však krivdiť nikomu z aktérov večera, ani samotnému Dvořákovi. Túto recenziu chcem uzavrieť tým, že záverečný koncert dal po mimoriadne úspešnej 55. koncertnej sezóne ŠfK vydarenú bodku. Ostáva sa tešiť na vybrané koncerty Košickej hudobnej jari, hoci z jej dramaturgie som predbežne nepatrne sklamaný – ale to je už iná kapitola.